Pripraviť sa pozoooor - dovolenky štart!

Tak je to tu. Týždeň z prázdnin ukrojený, moja dovolenka za mnou.
A chválim si, neľutujem. Je to docela fajn zbaliť sa hneď ako zazvoní posledný krát v škole a davaj do vysnívané destinácie.
Ako som už písala, toho roku som sa nakazila nejakou tou nostalgiou a znovu poznávaním Talianska.

Klasická talianska dovolenka začína smažením rezňov na cestu, ktoré som sa dušovala, že ja veru jesť nebudem. Keď som ale na rakúskej pumpe zbadala žemličku za 12 Ojro, veru som si vytiahla tú trenčiansku wienerschnitzel a baštila so všetkými ostatnými na parkovisku. A veru nebolo nás málo, takže nejak druhotriedne som sa necítila. Ale kafíčko som si dala aj za všetkých cestujúcich .
Ako som tu dávnejšie písala, chcela som si trochu užiť talianskeho vidieka. Pokochať sa Toskánskom, reku „zblbnem“ GPS a budem presviedčať mojich chlapov, že tá 200km zachádzka bola len a len vďaka zlému nastaveniu ... alebo čomu.
No to sme ani nevedeli, že my máme takú úžasnú navigáciu, ktorá monitoruje premávku na cestách a podľa toho vyhľadáva najrýchlejšiu cestu (však na SK sú neni žiadne veľké zápchy, hlavne ich neni kade obchádzať a viac menej ju používam len na vymotanie sa v mestách).
Šťastlivo som vypapuľovala navigácií, že žiadne schádzanie pri Benátkach nebude, prenavigovala som šoféra a pekne sme si to trádali smer Bologna. Detiská sa prevelice vytiešali na bolognské špagety (ktoré sa ale nekonali). Ale konali sa kolóny. A fest kolóny. Také tie, kde sedíte, kukáte čo robia v aute vpravo, čo vľavo, vyložíte si aj vy nohy z autového okna, keď aj susedia majú. Sedíte a sedíte. Potom, vídete z auta, ponaťahujete sa a zrazu šup šup šup .... všetci čo vyliezli z aút už v nich sedia a šinú si to 120 okolo vás. Neviem inak, či sme mali extra šťastie alebo ako to vlastne bolo, ale moje skúsenosti sú, že sa síce hovorí, že jazdíš ako talian, ale kedy tak jazdili aj našinci bolo by fajn. Sú fakt veľmi ohľaduplní, netrúbia na chaotické prechádzanie z pruhu do pruhu v kruháči, pustia bez problémov pred seba druhé auto. Fakt sme buď mali šťastie, alebo by si slovenskí šoféri mohli robiť u nich kurz asertivity.
Kde som? Jaj v Bologni. Tak tam nás naša frfľavá kofa poslala z diaľnice het a keďže všetko nasvedčovalo tomu, že ideme na druhú diaľničnú časť, tak sme nestresovali. Začalo to pekne krásne a skončilo na vysnívanom talianskom vidieku. Len nie plánovaným. Blúdili sme tade a krúžili a hľadali správnu cestu. Prezrela som si viac viníc a broskyňových sadom ako som v živote chcela vidieť. Absolútne nedobroveľne, lebo naša navigácia nás navádzala na navádzače, ktoré už neexistovali (boli z nich pozostatky) a bravúrne sa vyhýbala zápcham na ceste. Nakoniec som vytiahla mapu, našla mesto, ktoré bolo zhodné so zeleným značením pri ceste a šťastlivo sme sa vyšplhali na Autostrade späť.
Aké ale bolo prekvapenie keď sme prišli do cieľa! V danom hotely sme totiž bývali pred 15timi rokmi a ja som sa už vytiešala, ako si zopakujem pekné spomienky a momenty.
To že sa hotel zmenil na nepoznanie sa za tie roky dá pochopiť. Ale to, že keď vídeme z hotela, more sme podľa mojich spomienok mali mať po pravej ruke a nie po ľavej, to ma hodne dlho miatlo. Nespoznávali sme majiteľov ( ale však, predsa len je to dlhá doba, majitelia sa menia), nespoznávali sme nič z okolia ( ale zas dlhá doba, okolie sa mení). Ak na 5ty deň mi došlo, že ja som nezvolila presnú „dedinu“ destinácie, keď som hotel hľadala, ale len „oblasť“. No čo ja vedela, že 5km od seba sú dva rovnako sa volajúce hotely ? Už viem!
No čo ešte napísať k dovolenke a mojich radostiach z nej?
Ak chcete súkromie – choďte na Rimini. V prvé dni sme boli v hoteli 2 rodiny, na pláži asi 4.
Ak chcete anonymitu – choďte na Rimini. Auto so slovenskou ŠPZ sme nevideli celý týždeň a podľa rozhovorov, len sem - tam tam zavítajú Česi. Aj lety z Prahy na Rimini, minulý rok pravidelné, sú zrušené.
Ak chcete bezpečnosť – choďte na Rimini. Stratilo sa mi decko ... teda ono nebolo stratené, len ja som ho stratila . Ale ten kľud naokolo, tých pár ľudí a pár predajcov bolo tak komorné, že nijaký kriminálny živel som si nepripúšťala, len riadnu dezorientáciu ....
Ak si chcete skúsiť koľko vládzete jesť tie isté cestoviny – choďte na Rimini. Mojim deťom sa nezunovalo jesť 7 dní na obed a večeru to isté – pasta con pomodoro.... (a ani domácim ich variť dookola)
Ak chcete sa priučiť taliančine – choďte na Rimini. Angličtinu som dešifrovala hooodne dlho a ovládajú ju len tuším predajcovia na pláži z afrických krajín. Zato snažiť sa snažili dohovoriť každý. Ja som napr. pokecala s takou babičkou, čo plážovala vedľa nás a spytovala sa odkiaľ sme. Slovakia ... Slovakia ... Czekoslovakia .... komunismus ....
Ak chcete ceny primerané – choďte na Rimini. Za presíčko dáte 1€, kapučínko 1,3€. Len problém bol s tlakom .... tie presíčka na mierne obudenie by som potrebovala denne tak za 10€. Ale piť sa dali velice dobre. Nanuky od 1,5€ na pláži do nejakých 2.
Ak chcete fasa zmrzlinu choďte na Rimini. Stála síce 2 éčka, ale na Slovensku by ste za to množstvo zaplatili ako za 4 kopčeky. A tá chuť .... mmmmmmmmmm .... ani tie cestoviny som nemusela dokladať. Toto nám stačilo na celý týždeň.
Ak si chcete oddýchnuť – choďte na Rimini.
Alebo nechoďte.
Možno úplne bude stačiť, ak si tie nohy v pohode vyložíte aj doma.
Ale tam vám večer nezaželá nikto – Buonasera, bella signora.