Trampoty s cukríkmi alebo cukríková story aleboooo...

...ako som takmer rozvrátila jednu rodinu. Ale ustáli to a všetko dobre dopadlo. A inšpiroval ma krásny príbeh o Hašlerkách. 

Začalo to s tým, že som išla s mladšou na zápas v autobuse s trénermi. Momentálne hosťuje v tíme, kde je trénerka a kontruje jej 70-ročný otec, čoby brankárska legenda. S veľmi zložitou povahou a ešte priamejšou rečou. A tak si cestujeme v autobuse, ja prifáraná pri nich, však matka roku. Áno, začínam neskromne. Idem fandiť aj na opačný koniec republiky, keď ma odvezú aj dovezú, aj najesť mi dajú. Pointa dva, celkom realistickejšia bola, že vypadnem z domu, z domácnosti a z povinností a pôjdem niekam len tak. A strávim ho s dcérou. A krásny deň bude za mnou. 

Tak kecáme, kecáme. So šoférom, bez šoféra a zrazu zo starého pána vypadlo, že či neviem, kde by sa dali zohnať pelendreky (sladké drievko alias lékorica). Že to má rád večer k zápasom, keď si pozerá, ale že zmizli z pultov a nevedia ich zohnať. Tak som začala kalkulovať v hlave, že neviem, ale že pozriem aj u nás a od toho dňa začala pelendreková story. Však kedysi boli aj Lékorky? v každej Je*note, aj pelendreky si pamätám a teraz nikde nič. A to som fakt prešla všetky obchodné siete tu i tam. Termín vianočného posedenia sa blížil a ja som pre trénera nemala žiadne prekvapenie. 

Posledný dvojtýždeň bol mega šprint, buď to niekde zoženiem, alebo to už FAKT musím objednať. No, ale skúste objednať. Malé balenie – drahšie, dodanie dosť dlhšie. Mega balenie mi nebolo sympatické zas vzhľadom na nízku cenu. Má to byť darček, nie blbosť. Táto myšlienka, keby vám trošičku zarezonovala, lebo pár dní na to, by mi bola dobrá hociktorá blbosť.

A tak som ...

...zaliezla do M*tra, scanujem tie regály,  podotýkam, že časovo to bolo náročné. Ovocných pelendrekov plná p*del, sorry za výraz, ale tieto lékoricové, aleže nič. Keď tu zrazu, že poklad! 

Jeden, jediný!!! 

Priesvitná plastová krabica a v nej niečo čierne. Ja som ju chmatla. A teraz si predstavte, nemám fotku, ale to bola prosím pekne, kilová krabica čiernych pelendrekov v tvare malinkých pen*isov. (5-7 cm? Asi) 

Baby, vážne! Teraz to moje zmýšľanie, že BERIEM!!!! Nech sa po večeroch nepozerá. Čisté zúfalstvo. Potom nastúpilo racio, že je to predsa len starší pán a že sa to nehodí a čo keď sa urazí. A všetci sa urazia a moje decko to dorazí a reťazovo to dopadne slušne povedané zle.  Po takej dlhej dobe, konečne niečo nájdem a tu takáto pasca. No a čo teraz????

Tak som tam chvíľu meditovala. Moje oči prilepené na krabicu, že privriem – otvorím. Nejde to. Nemôžem. Čo teraz? Tam ma osvietilo, že kolegova manželka pracuje ako obchodný zástupca v PEZ, že možno u nich majú. Hurá, že ma to skôr nenapadlo. 

Volám kolegovi, keby ste ma tam videli na špióna. Hlava strčená v regáli a pekne ho prosím, že či by sa pani manželka nepozrela u nich, či nedodávajú pelendreky. Samozrejme, šeptom, lebo sa hanbím povedať TO slovo kolegovi. Vieš, ja som v M*tre, ale tu majú, ale v tvare malinkých p*nisov. Šeptom! Nech tam nepôsobím nadržane. Jedného okoloidúceho pána seklo v chôdzi a prizrel sa mi. Pevne verím, že ho zarazilo ako sa tam snažím  spriesvitniť. 

Kolegova reakcia: A kúpila si??????  Však kúp, nech je sranda. 

No, praje mi. 

Ale ubezpečil ma, že prezistí a dá vedieť a ak by oni nemali, tak predsa len pani manželka chodí po obchodoch, že sa mi na to pozrie. Takto sa rozbehla okresná pátracia akcia. Ja doma spokojná, že zo tri dni vydržím, ale potom to budem musieť riešiť. Medzitým som si zgooglila, že asi odkiaľ by som objednala, vypočítala, kedy by to prišlo (dva dni pred akciou). Keď to skrátim, nezohnali sme a musela som objednať. Ale nie klasické tyčky, ale bolo to pekné, v tvare niečoho. No, radosť som spravila prevelikú. Týmto by to malo skončiť. Toto by mohla byť tá časť, že „cukríková story“. 

Táto druhá časť by mohla byť „tie trampoty“?

Po nejakej dobe, najskôr medzi sviatkami sme s mojimi babami zablúdili do jednej pasáže, poznáte. My sme išli tak zaradom. Pre mačičky, drogéria, kreatívne veci a veci pre potešenie a odevy. Tam som sa zrealizovala, že zas nič pre mňa, idem von. A stojím si tak na tom parkovisku. Jedna dcéra zprava, druhá zľava, tá druhá ruky vo vačkoch, potom z toho vačku vytiahne čosi čierne a dá si to do úst a žuje a žuje. Ja som to tak periférne zavnímala, prečo má čierne v ústach. Deco blažené oči, akože fakt. ČO TO MÁŠ??????  Ešte v tej eufórii mi hovorí, že však pelendrek.  Táto bola totiž z pelendrekovej story oslobodená, to znamená, že nevedela o ničom. Myslím, že inak by pri mne tak blažene nestála s pelendrekom v puse. 

Ja na ňu, že ČO???? KDE???? ODKIAĽ?????  HOVOR?!!! Keďže nevedela o ničom, tak-tak light na mňa, však pelendrek, dáš si? a podáva mi z toho vačku. Mňa tam skoro vykotilo. Tak ja lietam štvrť roka po obchodoch a ona sa postaví vedľa mňa a má!  No, však v K*ku pri pokladňach, chceš, kúpim ti.  Nikdy som v takomto obchode nepozerala na regál s cukríkmi. Nikdy ma to nezaujímalo a zrazu, že majú celý regál pelendrekov. Slečna mi zašla kúpiť dva balíčky. Tvarovo to bolo ako slniečko, v mojich očiach, neviem prečo, ale od tej doby som každého presviedčala, že sú to malé korytnačky. Nepýtajte sa ma prečo, možno som dostala pe*isový skrat. A tak mi zarezonovali korytnačky.

Keď začala tréningová sezóna v januári, tak sme hrdo doručili ešte dva balíčky. Len tak pre radosť.  Pre istotu som tam vložila aj údaje veľkým písmom, vytlačené na A4, že kde by sa dali zohnať. A pustila to z hlavy. 

Nie, stále to neskončilo. 

Po nejakých dvoch týždňoch som dostala zúfalý telefonát od pani trénerky alias dcéry pána trénera. Totižto si dovolila kúpiť pelendreky, že tatu poteší a ten jej ich vyhodil, že také nechce. On to jesť nebude. Že on chce iba tie, čo dostal odo mňa. Keďže starého pána poznám, prišlo mi to neskutočne ľúto. Dokelu. Mala som na to kašľať, teraz sa kvôli mne pohádali. Tak sa ma pekne pýtala, kde sa to dá zohnať, ako to vyzerá. Celá zúfalá. Ako mrzelo ma to neskutočne. Predstavte si ma, ako šoférujem a snažím sa vysvetliť, že výnimočne sa dajú zohnať v K*ku, pri pokladňach. Že či nemám obal? Veru nemám, ale sú to tvarovo TAKÉ MALÉ KORYTNAČKY!!!

Chápete ma???!!!

Fakt! Fakt som to povedala. 

Oni bývajú v inom meste, ja v inom. Tak som sľúbila, že sa pozriem u nás a dám vedieť. A tak sme započali pátranie, keďže bolo hodne po Vianociach a v jednom obchode sme našli zasypané novinkami, s odtrhnutými úchytkami posledné 4 sáčky. To bola ale makačka. 

Na tréningu vravím, že musí poslúchať dcéru, že takto sa k nej chovať nemôže a že odporučím, aby ich dostával na prídel, že to sú posledné zohnateľné 4 balíčky. S pani trénerkou sme išli študovať, čo to je vlastne za zázrak. V prvom rade, to skutočne boli tvarovo Slniečka. Hanbila som sa ako pes. A prečo mu chutili? A nevedel tú chuť opísať?!

A iba tieto?

Baby držte sa.

Tieto pelendreky boli slané....

A tu už je naozaj koniec. 

🙂🙃