Mile supermaminy, ockovia, deti prajem vam v prvom rade vsetko dobre do noveho roka:) a nasledne prejdem k mojmu ,,problemu,, ci skor dileme:).
Neviem co sa to so mnou deje, ale zacinam si sama sebe liezt na nervy, preto vas prosim o radu alebo napad. Posledne roky som sa velmi zmenila. Z usmiatej baby sa stala unavena, ustrachana mamina,s minimalnou davkou energie, najma tej pozitivnej. Mam pocit, ze sa to len zhorsuje. Co je natom najhorsie, ze som spokojna ked som sama so sebou a so synom ale vadi mi okolie. Vobec nechapem co sa somnou robi ale musim sa pretvarovat v spolocnosti ludi, nebavi ma nikam medzi ludi chodit a jednoducho som stastna len sama so sebou a s Kristiankom. Obcas sa samozrejme premozem a medzi ludi zavitam ale mam pocit, ze mi to nic nedava, skor sa citim, akoby som tym zabijala cas, ktory som mohla venovat sebe a malemu a ze prichadzam o privela energie. Byvam aktualne u maminy s braskom, velmi sa snazim chovat slusne, nebyt naladova / co sa mi ako kazdemu obcas vymkne z ruk/, chyba mi ked aj mala stipka sukromia ale som vdacna, ze mam kde sklonit hlavu aj s drobcom a ze som neskoncila na ulici. No aj tu si vsimam, ze keby som mohla, skryla by som sa do mysacej diery a zila by som najradsej tam, stiesnena no stastna sama so synom.
Nemyslim si, ze je to nieco normalne, stranit sa spolocnosti, ludom a bazit po samote tak extremne ako ja. Ale vnimam sa tak,distancujem sa od priatelov, ci znamych, ktori su aj tak daleko, distancujem sa od vsetkych ludi naokolo a velmi potrebujem byt sama. Dokedy vsak toto stadium zvladnem neviem, nie je to nic prijemne. Som neprisposobiva? Neviem, zijem si tu ticho, bez reci, s pokorou, dusim vsetky pocity v sebe, nikomu nic nehovorim, hoci predpokladam, ze okolie vnima moje pocity a zatrpknutost voci vsetkym. Vsetci ma upozornuju na to, co mi je, ze zomna unikol zivot, iskra, chut do zivota ci smiechu. No az takto sa nevmimam. Ja som stastna, spievam si, uzivam si syna len mi jednoducho zacali vadit ludia 
.. Co sa mi pre pana deje? Stretli ste sa s niecim podobnym?
Ahoj Geo, dakujem, nuz ked niekedy s niekym hovoris a ma to aj vyznam a najde sa riesenie..a potom je to rozhovor s ludmi alla hadzanie hrachu o stenu..No mozem sa pokusit o dalsi rozhovor, maximalne uvidim zdutu tvar mojej maminy v nasledujuce dni. No co s tym, ked nemam chut vobec chodit medzi ludi? Ked mam pocit, ze s nikym nechcem byt? Medzi znamych ci cudzich? Ked mi je dobre len samej s Kristiankom a mam pocit, ze keby m niekto vykopal tunel do prace, do skoly a skolky, kde by sme boli len my :) vobec by som sa nenahnevala. Preco sa tak distancujem a vadia mi ludia? Naozaj sa to velmi zhorsuje, neviem ci mi s tym vsak pomoze psycholog?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno, niekedy je rozhovor len hádzaním hrachu na stenu. To však nie je dôvod na rezignáciu. Treba skúšať stále znova a znova, pričom je dobré používať vždy iné komunikačné "techniky", raz hádam tvoje "posolstvo" "prerazí". (Čítam teraz o tom dobrú knihu, potom sem hodím recenziu.)
To k tvojej mame. S ňou žiješ, takže nejako sa rozumne dohodnúť je viac ako vhodné.
Čo sa týka ostatných - zatiaľ nerieš. Tento tvoj "stav" sa nejakú dobu vyvíjal, nečakaj od seba, že to vyriešiš za tri dni. Pekne postupne.
Psychológ rozhodne pri tom môže pomôcť 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som naozaj sama s takouto skusenostou? Neverim 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj Laura. Ver naozaj, že nie si určite sama...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja osobne vidím problém v tom, že nikdy nie si sama, píšeš, že bývaš s mamou a bratom. To je ten problém. Túžiš po samote, lebo si stále obklopená ľuďmi, hoci blízkymi, ale ľuďmi. Pokiaľ nie je možné osamostatnenie sa, tak musíš sama seba presvedčiť, že toto je dobre. Skús byť, pokiaľ sa dá, tak len sama so sebou, cvičenie, sluchátka ma uši, kniha a tak, len sama so sebou v izbe. Ja som tak bola po svadbe 6 rokov u našich doma, v dome plno ľudí, žiadne súkromie, ale našla som riešenie. Potom sa človek začne tešiť aj na spoločnosť. Každý deň chvíľku sama so sebou.........ver, že to pomôže.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neviem Laura, človek naozaj potrebuje samotu ako takú, ale mne sa zdá, že ty nehľadaš samotu, ale nechceš byť rušená so svojim synom a to sa mi nezdá dobre. Ak nebudeš mať svoj vlastný život aj dieťa nakoniec bude mať pocit dusenia.
Pravenaopak, potrebuješ iných ľudí a spoločnosť bude dobrá aj pre malého.
Možno sa neobklopuješ ľudmi, ktorí by toi mohli niečo dať, neviem, ale takto sa nakoniec môže stať, že budeš úplne izolovaná so svojim synom a prekročí to únosnú mieru.
Držím palce a 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja túžim byť občas sama.Ale tým myslím byť sama doslovne.Bez detí,bez známych,jednoducho sama.Riešim to v lete tým,že idem do lesa.Sama.Vychutnávam klud,ticho.Tvoja samota je však niečo úplne iné.Ani tvojmu synovi sa to časom nebude páčiť byť stále iba s tebou.Budeš ho sťahovať do svojej izolácie.Je dobré ked si sama uvedomuješ,že niečo nie je v tomto smere v poriadku.Psychológ naozaj môže v tomto pomôcť,zvlášť ked tú pomoc chceš aj ty.Bude to dlhá cesta,ale dá sa.Držím palce aby si našla cestu a riešenie k tvojej spokojnosti.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Toto čo popisuješ, by mohli byt aj príznaky depresie-resp. úzkostno depresívnej poruchy. Ako strach, únava, vyhýbanie sa ľuďom...Neviem aký veľký je tvoj synček,niekedy sa to rozvinie aj v návaznosti na porod,resp. aj pár mesiacov po porode,alebo celkovo v novej "úlohe" matky. Myslím,že návštevou psychologa rozhodne nič nepokazíš, práve naopak. Ide predsa o to ako sa cítit dobre a spokojne 
Držím palce
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Laura, skus sa opytat, aky ma nazor na tvoj stav, niketory z nasich psychologov v pyschologickej poradni, najdes hore v riadkovom menu pod Poradnami.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dievcata dakujem, asi som sa zle vyjadrila.V skutocnosti neizolujem drobca od spolocnosti, to naopak, on travi vela casu s mojou maminou, braskom, so svojim ockom a blizkymi, ktori ho zboznuju:).Neobmedzujem jeho priestor on je myslim velmi stastne dieta a nieje namne zavisly ani ho netrapim nasilne svojou pritomnostou 
.Myslim, ze najblizsie tomu, co skutocne citim vyjadrila pelargonia, v tom som sa nasla a ked myslim, ze je to len tym, ze mam nejaky svoj vek a nemozem si aktualne dovolit vlastne sukromie/ ani kutik/ . Brasko sa zavrie do svojej izby, maminka tiez, ja sa obcas schovam ku kotlu, do ktoreho prikladam 
.No chyba ma asi ten vlastny priestor, to miesto, kde sa obcas schovate ci zavriete, ked mate chut byt len tak, sam so sebou.Je pravda, ze som bola zvyknuta zit sama a teraz uz tri roky neviem ake to je byt chvilinku sama. A na druhu stranu, je pravda, ze inych ludi nevyhladavam, resp. netesi ma chodit na zabavy, na akcie, na party, na kavu, nechcem sa vobec zoznamovat s novymi ludmi a celkovo som radsej sama ako v spolocnosti. No nic, beriem to ako fakt, ako aktualny stav, ktory sa jedneho dna snad zmeni a ja budem opat rada medzi ludmi a budem si spolocnost inych uzivat.No dovtedy Kamilka predsalen napisem do poradne, clovek nikdy nevie ako pomozu. Dakujem vam
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Laura, na pretvarovanie sa a "dusenie" svojich pocitov potrebuješ obrovské množstvo osobnej energie. Tam je veľmi pravdepodobne príčina tvojej únavy.
Skús (na začiatok) hovoriť so svojimi najbližšími o tom, čo ti prekáža, na tom nie je vôbec nič zlé (samozrejme, pokiaľ komunikuješ asertívne a konštruktívne).