Bláznivý román č.26

Izabel spokojne driemkala pod dekou, keď sa strhla na čudný zvuk. V chodbe zazrela mihnúť sa dva tiene.
"Kto je tam?" opatrne sa pýtala, snažiac sa odhadnúť situáciu.

Vonku už svietil jasný deň, len vo vile vládlo ešte šero. Veverička odfukovala pri vyhasnutom kozube, akoby bola vypchatá.

"To by sme sa chceli spýtať my vás, slečna, kto ste a čo tu robíte," zaznel zvučný hlas policajta.

Vyšmarili ju ako bezdomovca. Taká hanba. Každý na ulici sa otočil, keď s ňou robili poriadok. Rýchlo kráčala ďalej, len nech je čím skôr preč, ani nesledujúc cestu. Až po chvíli si všimla, aká je špinavá a tie pavučiny vo vlasoch, bŕŕ. Rýchlo odbočila na poľnú cestu.

Únava ju zmáhala. Ničomu nerozumela. Skúšala aj volať kamarátkam, no tie ju odbili, že nemôže byť tá Izabel, ktorá odišla s tetou na cesty preč, ...

Konečne bola v lese, cítiac jeho silu a úprimnosť, kde sa nik na nič nehrá. Lístie šumelo, ako by rozumelo jej duši a slnečné lúče prenikali pomedzi stromy v pokojnej harmónii. Objala strom, načerpajúc energiu a v tom to uzrela. Cestu, kadiaľ svietilo slnko, volajúc ju so sebou. Zobrala svoju kabelku a vykročila vpred.

Pred ňou zurčal horský potôčik, napila sa z neho. ako sa vystierala, všimla si starenku, odpočívajúc na pni. Šíril sa z nej pokoj a dobrota. Milo sa na Izabel usmievala:

"Izabel, aj ja by som sa rada napila,podáš mi vody? A ak by si mohla poliať tamten krík, inak uschne."

Izabel zaváhala. Starenke dať dúšok vody, žiaden problém, ale ten krík? tristo metrov od potoka? V čom tú vodu odnesie? Pohľad jej padol na jej kabelku, vuittonku, tá určite nepremokne. Ale bude totálne zničená, pišťali jej bunky. No čo, spomenula si, ako keď bola vodou, ako nechcela sa dať napiť chrobáčikom a škorpiónom, že z nej ubudne. Až neskôr pochopila, že tým strážením každej kvapky vody zo seba vypotila a nazmar priviedla viac vody, ako by bola rozdala...Tak sa pustila do polievania. Les šumel, starenka sa na pni usmievala a deň sa krátil.

"izabel moja, páčiš sa mi, poď so mnou, pomôžem ti nájsť, čo hľadáš," riekla starenka a Izabel sa dívala do tých najmúdrejších očí, aké kedy videla. Neváhala ani sekundu.

O kus ďalej sa rozliehal starenkin ranč s priestranným domom. Izabel stlmila výkrik, keď vkročili do vnútra. Všaaade sa povaľovali rôzn eveci, na peci nedovarená krupica, na kresle rozpletený sveter, na dlážke pozametané smeti z tretiny izby, jedna stena do polovice vymaľovaná, na druhej načnuté tapety a kadečo iné...Izabel hľadela na starenku, či nie je schizofrenik.

"Nie Izabel, len potrebujem trošku pomôcť, už sa mi treba poberať a chcem si dať veci do poriadku, pomôžeš mi? A ak dokončíš všetko, čo som načala, odpoviem Ti na Tvoju otázku."

Znelo to sľubne. Hneď sa pustila do práce. Dovarila krupicu, vydrhla dlážku, vymietla pavučiny, našla okná, vyvetrala a začala dopletať načatý sveter. Len koľko doplietla, toľko sa na druhý deň rozmotalo. Už bola z toho zmätená, tak sa po týždni vybrala za starenkou spýtať, čo to má znamenať...