Bláznivý román č.33

Slnko sa už takmer dotýkalo vrcholcov stromov a o chvíľu za nimi zmizne. Izabela si pritiahla bližšie deku, v ktorej bola zabalená. Leto si pomaly podávalo ruku s jeseňou a večery už bývali chladnejšie. Naliala si do šálky čaj a ohrievala si na ňom ruky.
Sudičky, ktoré im nakoniec ukázali cestu zo začarovaného lesa, mali nakoniec pravdu, spokojne si pomyslela Izabela. Situácia sa postupne upokojila. Po pár dňoch strávených u Simony si na polícii zlegalizovala pobyt v tetinej vile a pomaly sa v nej zabývala. Nevadilo jej, že v rozľahlom dome bola sama a spoločnosť jej robil zväčša iba kocúrik Pierre. Pomenovala ho podľa postavičky z kreslenej verzie rozprávky o jeho strýkovi – Kocúrovi v čižmách. Vždy, keď sa niekde zatúlal (že by na školenie k svojmu strýkovi?) a ona vyvolávala jeho meno, vrátila sa v spomienkach o pár rokov späť.
V tábore, kde každé leto robila vedúcu patril kreslený príbeh Kocúra v čižmách k takmer kultovým, hlavne kvôli scéne, v ktorej si bratia delili dedičstvo po otcovi: Daniel, Daniel, Lemon, Lemon, Daniel, Daniel, Lemon, Lemon, Daniel, Daniel, Lemon, Lemon ..... Pierre – najmladší brat, ktorému sa ušiel práve iba ten kocúr. Celé tie „litánie“ verklíkovali vždy, keď táborovým rozhlasom volali k telefónu jedného z vedúcich, ktorý mal tú smolu, že sa volal Daniel.
Fungovala aj tá časť plánu, ktorú navrhol Roman. Vyhovovalo jej, že môže pracovať doma, nemusí sa presúvať z domu do práce a späť, bola sama sebe pánom – teda viac-menej –kým bola schopná dodržať termíny a to sa jej darilo. Nebola v strese. Roman so Simonou ju prišli občas navštíviť a pri tej príležitosti jej vždy doviezli nejaký väčší nákup, aby nemusela všetko vláčiť v rukách, teraz keď nemala auto. Nechýbalo jej, zvykla si chodiť pešo a lekár ju chválil, že prechádzka robia dobre aj je bábätku.
Večer, keď už pichľavé lúče horúceho letného slnka strácali svoju silu zvykla sedávať na terase a kochať sa pohľadom na záhradu – čo záhradu, to bol skôr taký malý les. Krok za krokom sa zoznamovala s jeho obyvateľmi: rodinkou Ježkovcov, ktorí sa za súmraku preháňali z jedného kúta do druhého; doktorom ďatľom, ktorý ju občas budil zo sna svojím staccatom pripomínajúcim guľometnú paľbu, keď až priveľmi oduševnene ošetroval svojho pacienta; motýle – vznešených baleťákov, predvádzajúcich svoje úchvatné predstavenie na scéne rôznofarebných kvetov lemujúcich terasu, ale predovšetkým veselé ryšane veveričky, predvádzajúce svoje artistické kúsky v korunách mohutných stromov. Nikdy im nezabudla nechať nejakú dobrotu a postupne sa tak skamarátili, že si mlsoty brali rovno z jej ruky. Často sa pristihla, že si ich prezerá s dôkladnosťou detektíva Babočku, či nespozná tú „svoju“. Vôbec by ju neprekvapilo, keby si oriešok od nej vzala so šibalským úsmevom a slovami „ďakujem, drahá“. Keby nebolo toho malého tvorčeka, čo v nej rástol, tak by si na ten svet vonku, ktorého bola donedávna súčasťou, už ani nespomenula.

V tom svete si Nataša už po tisíci krát provokatívne preložila nohu cez nohu a vystrúhala tú najunudenejšiu tvár na svete. Všetci boli už dávno doma, len ona ešte sedela v Erikovej kancelárii. Vošla pod zámienkou, či ešte niečo nepotrebuje a hoci sa vôbec neunúval odpovedať jej, posadila sa a čakala. Čakala, že to tu konečne zabalí a pôjdu spolu na večeru a po večeri možno aj k nemu. Lenže on stále len prekladal papiere z jednej kopy na druhú, stále sa vracal k tomu, čo už x-krát prečítal. Robil to už celé popoludnie – vlastne odkedy sa vrátili zo spoločného obeda v jednej z najlepších reštaurácií v meste. Len čo sa vrátili do podniku, priniesol mu ich Roman a pre Erika odvtedy ako keby prestal existovať svet.
„Erik, mám už naozaj hlad,“ nevydržala to nakoniec. Prekvapene zdvihol hlavu od papierov. „Ty si ešte tu? Nevidíš, že nemám čas,“ odvrkol a začal náhlivo spratávať všetky tie lajstrá do aktovky. „Odchádzame,“ vyštekol keď vypínal počítač a nie práve najšetrnejšie ju vystrčil z kancelárie na chodbu. V rýchlosti ešte naťukal bezpečnostný kód a už aj letel dole schodmi do garáže, ani nečakal na výťah. Nataša za ním ledva stačila na svojich 15 centimetrových opätkoch. Keď v garáži otvorila dvere na strane spolujazdca a chcela nasadnúť, nešetrne jej pripleskol dvere pred nosom. „Ty so mnou nejdeš,“ zahlásil nervózne a kým sa stihla spamätať, tak už na ňu žmurkali iba koncové svetlá jeho luxusného športiaka. „K...a, p..a drát, ako sa mám teraz dostať domov,“ zahrešila, keď si uvedomila, že svoje auto zámerne nechala doma – ak by aj po večeri neskončili u Erika, nechala by sa zaviezť domov a mohli by skončiť u nej. Tomu sa povie škrt cez rozpočet, pomyslela si Nataša, nielen, že budem doma večer sama, ale ešte sa tam musím aj sama dopraviť. Zohnať taxík v túto hodinu je veru dosť ťažký oriešok.

„Je to úbohé, naozaj si myslela, že nespoznám tvoj štýl práce“, vytrhli Izabelu z príjemných driemot nahnevané slová nevítaného návštevníka. Ako sa strhla, deka, ktorou bola prikrytá skĺzla na zem a odkryla jej bruško. „Á, takže takto si ho k tomu prinútila? Lebo ten nápad nemohol byť z Romanovej hlavy, to mi bolo jasné hneď, ako som si uvedomil, že práca, ktorú mi prezentuje nie je jeho. „Otecko“ sa musí postarať o matku svojho potomka, však?“ – neodpustil si cynický prízvuk.
„Myslíš?“ – pokojným hlasom mu odpovedala Izabela, otočila sa Erikovi chrbtom, vošla do domu a nechala ho tam stáť s ústami otvorenými dokorán.