Bláznivý román č.6

" Čo na ňu ziapeš?!" zabzučalo jej niekde v hlave. Alebo pri uchu? Toto je divný sen.
" Si to vybavíme potom, dobre? Tí mravci sú kreténi. Ja neviem načo na zemi sú. No konečne, že si už tu! Čau Bella..." pred nos jej preletela včela.
Izabela inštinktívne cúvla.
" Ja som neni Bella. Ja som Izabela."
" Jedna Iza sem - tam. Lári - fári. Dvihni prdel a leť za mnou, už ťa čaká."
" A kto? Ako sa voláš? Snívam? A počkaj, treba mi odtrhnúť čarovnú margarétku."
" No - som Maja - to si už určite pamatáš. Nie - v krajine kde sa piesok lial... nooo, docvaklo ti to? OK. A ideme na hrad. Čaká ťa Šípková Ruženka,ale pššššt. No poď."
" Počkaj a čo s tou margarétkou?"
" Bože vy s tými kvetinami narobíte caviky. Urvi prvú čo uvidíš a padáme. Makaj, Ruženka sa už zobudiť a princ tu bude za chvíľu, musíme veľa toho ešte stihnúť."
" Ale tá margarétka má byť čarovná ..."
" Tu je všetko čarovné. Prvá čo vidíš, a makaj."
Izabela sa skonila nad lúku. Odtrhla prvý kvet a zastočila si ho za ucho do ryšavých vlasov.
" Dobreeee, " znaleckým okom po nej hodila Maja.
" A teraz makaj."
Maja sa vzniesla nad lúku a bzukot malých krídelok sprevádzal Izabelu, ktorá vykročila rezko do kroku. Prišli k hradu na vysokom brale. Izabela čakala, že sa spustí brána, alebo otvoria nejaké vrátka, alebo spustí vrkoč z hornej veže.
" A teraz čo?" otočila sa na Maju, ale tá už vzlietla nad jej hlavu vysoko, vysoko, vysoko.
" A teraz skúsime tú čarovnú margarétku," dotkla sa kvetom hradnej skaly a tá sa zrazu rozostúpila.
" No švihaj," na druhej strane ju už čakala Maja.
" Teraz musíme vísť do najvyššej veže, ktorá je celá obrastená ružami. Ale presto, presto. Už počujem dupot koňa s princom. Bože ten robí hluk. Hlavu mi ide roztrhnúť," bzučí ďalej Maja a Izabela berie schody po troch.

Na konci schodišťa je izbica. V izbici je lavica. Pri lavici praslica a za praslicou dievčina. Žlté vlasy jej splývajú na ramená, zdá sa, že ani nedýcha. Spí.
" Hej Ružena, makaj. Už je tu."
Zrazu dievčina otvorí oči.
" To ste vy? Už som sa bála, že to nestihnete. Sadaj sem, za chvíľu tu je princ, pobozká ťa a tak ďalej a tak ďalej. Veď to poznáš, nie?"
" Počkaj, o čo tu ide?" Izabelu skôr na lavicu vtlačia ako si dobrovoľne sadne. Vtom už počuje dupot kopýt na dvore. Maja vyletí von okom a vracia sa a vzrušene komentuje.
" Už je tuuuu, už je tuuuu."
" Kto? Čo?"
" Pššššt. Ty vieš ako to ide ďalej!" položí jej na pery prst Ruženka a pozrie do očí.
Izabela ju zrazu pozná. Vie, kto to je. Je to jej sestra. Má presne farbu jej očí. Jej pohľad. Úsmev. I jamku na líčku. Ako mohla na ňu zabudnúť. Ako mohla tak dlho bez jej malej sestry byť. Pre jedného chlapa. Pre pár zbytočných slov.
Izabela zatvára oči.
Už počuje dupot krokov na schodišti.
Na perách pocíti teplo a na líci zrýchlený dych...