Bláznivý román č.7

Ten dych na líci je prihorúci. Bodaj by nie, keby sa na ňu cez otvorené okno nerútil sedemhlavý drak.
Ach, bože, tak hlúpo zomriem! Preletela jej hlavou myšlienka, keď si inštinktívne zakryla rukami tvár.
To už ju drak jemne zdrapil a fujazdil s ňou preč.
Po líci sa jej kotúľali slzy.
"Simona, odpusť mi!" kričala, no sestrin závoj plavých vlasov i obrysy veže jej zmizli z obzoru.

Lomcovala ňou zlosť. Konečne to všetko mohla sestre vysvetliť. Konečne ju našla. A spoznala by aj svojho princa, na ktorého čakala celý život. Namiesto toho ju unesie tento nemožný drak s vypĺznutou srsťou!

"Čo si rozum potratil? Veď ja nie som princezná! Draci by mali mať zakázané priateliť sa s auditorkami. Už aj ma pusť!!!"
Drak letel šialenou rýchlosťou ani si ju nevšímal.
"Však počkaj," naklonila sa a kopla ho celou silou svojimi sedemcentimetrovými lodičkami do slabín.
"Aúúúúú," rozľahlo sa dolinou a padali strmhlav dolu. Ešteže to stihol vyrovnať, aby sa neumazala.
Sršala hnevom.No drak sa na ňu len pitomo usmieval a normálne sa pýril. Tak ako to len zelení draci vedia.

Celá nazlostená dupla nohou. V tek chvíli sa zem otvorila a pred ňou sa v oblaku rosy vynorila postava. Bola to tá najúžasnejšia bytosť, akú kedy videla. Celá v záplave drobulinkých kvetov hýriacich všetkými farbami a na hlave mala spleť konárov, pričom sa na nich striedali ročné obdobia. Zasnežené halúzky sa dotýkali žiarivých pukov magnólie a tie skláňali svoje hlávky na prehnuté kríky pod ťarchou dozretých černíc,...Tá žena nestála. nohy mala vrastené do zeme a rodinka ježkov sa jej k nim túlila.

"Kto si?" vyjachtala zo seba v nemom úžase.
"Som Matka zem, matka všetkých živých bytostí i Tvoja pramater. Som tá,ktorá ti dáva silu, kedykoľvek sa ma dotkneš svojimi ženskými nohami. Čo myslíš, ako by si inak zvládala svoju rolu ženy , nebyť mňa?"
Izabel tam stála v nemom úžase. Tak to som veru nečakala.
"Prečo si sa zjavila práve mne?" Nezaprela svoju zvedavosť.
"Veď si ma predsa sama zavolala." Na jej spýtavý pohľad tajomná bytosť pokračovala: "Dupla si si nôžku, tak energicky a zároveň žensky jemne. Vždy sa zjavím, keď ma niekto tak volá. Stáva sa to v dnešnom svete málokedy. Vy ženy ste stratili svoju ženskosť. Máte plné ústa feminizmu a mňa už nevoláte ani nepotrebujete. tak hrám s ježkami podzemný golf. Sú strašne vtipní."
"Ak si mi prišla na pomoc, vypočuj ma. Svet ľudí zmizol a ja neviem, čo tu mám robiť," začala sa sťažovať, keď ju prerušil hurónsky smiech Matky zeme.
"A to kto zavesil na nos takú somarinu? Veď svet ľudí je tuto nedaleko..."
"Ale víly mi vraveli..."nedala sa Izabel. Už bola celá popletená.
"A Ty, izabel, mi nechci hovoriť, že si uverila vílam. Ty s mat-fyzáckym diplomom, ktorá neverí ani tomu, že psychológia je veda!" káravo, no milo na ňu hľadela tými najhlbokejšími očami Tá čudesná bytosť.

Izabel sa zahanbila, krútiac si dlhoké ryšavé vlasy medzi prstami.
"Ako sa k nim teda dostanem?"
"Je to také jednoduché. Stačí , keď...."

V tej chvíli sa na jiske ozvalo zapípanie. Pribehla udychčaná sestrička. Naklonila sa nad nehybnú Izabel, no funkcie sa už znormalizovali. Stále ešte za ňu dýchal jej prístroj.
"Bude v poriadku? Preberie sa niekedy z tej kómy?" Ten ustaraný zamatovo mužský hlas patril predsa jej...