Bláznivý román - časť 4.

Jediné čo počula bol zvláštny klepot na dvore. Započúvala sa pozornejšie. Kde už ten zvuk počula? Pootvorila dvere vedúce do zadného dvora a závan vetra priniesol zvuk bližšie.
„Hej, hou, hej hou.......“
Trpaslíci? Tu? To nemôže byť pravda. Zaplesla dvere a oprela sa o ne chrbtom. Rozhliadla sa pozornejšie po kuchyni až vtedy si všimla, že miest okolo stola je presne 7. V miestnosti za kuchyňou bolo 7 visiacich sietí, pri studničke na dvore 7 hrnkov so 7 zubnými kefkami...
Hej hou, hej hou, .... vrzli vrátka na zadnom dvore a vpochodovalo 7 miniatúrnych mužíčkov.
„Dúfam, že si dodržala, čo si nám sľúbila a nevzala si žiadne jedlo od cudzích?“ –prísne ju oslovil ten, čo vyzeral najstaršie.
„Nie, bola tu len moja mama a uvarila mi kakao – presne také, aké mi robila, keď som bola malá“ – podarilo sa jej vyjachtať odpoveď. „Ale ja nie som tá, za ktorú ma máte, volám sa Izabela a .......
„..... čakáš tu na Krištofa Kolumba, kým sa vráti z Ameriky, však?“ – neodpustil si štipľavú poznámku Hundroš.
„Nie, ten je predsa už dávno mŕtvy. A vôbec neviem, ako som sa sem dostala!“ – odvetila Izabela.
„Nebude to bosorka, čo chce zničiť našu Snehulienku? Vyzerá podozrivo, nočná košeľa s medvedíkmi a červené plesové topánky!“ – bojazlivo poznamenal Plaško.
„Čo to počujem? Plesové topánky – zareagoval veselo Šťastko – to znamená, že bude tancovačka? Idem si naladiť husličky.“
„Si kompletný? Tak sme sa dnes nadreli, že ledva stojím na nohách a ty myslíš len na zábavu“, zívol si Spachtoš a zvalil sa na lavicu.
„Chlapci, ale máme tu dámu „v nesnázích“, mali by sme jej pomôcť“ – huncútsky poznamenal Kýblik a posunul si končistú čiapku, ktorá mu padala do očí.
„Ha.... ha.... hapčí! Pravda je, aj duša svedčí“ – prikývol Hapčí.

Izabela začínala nadobúdať pocit, že tu jej nepomôže už ani poriadne silné štipnutie. Ale na druhej strane, možno.....
„Chlapci, pozrite, nech ste kto chce, pomohlo by mi, keby sa tu našli nejaké topánky vhodnejšie do lesného terénu a niečo teplejšie na oblečenie. A ak sa v tejto bohom zabudnutej ... skoro povedala diere, ale včas sa spamätala a povedala ... chalúpke dá chytiť aj nejaký signál a ešte k tomu by sa u vás našiel nejaký mobil, tak by som si zavolala a prídu si po mňa. Rozhodne Vám nechcem byť na obtiaž.“
„Ty hovoríš, že Krištof Kolumbus je už dávno mŕtvy – a my zase nevieme, čo je to mobil! A to som rozhodne tej najmúdrejší široko-ďaleko“ - ozval sa Vedko – ale pošlem poštového holuba k princovi na hrad, nech si po teba príde. Možno sa mu zapáčiš a Snehulienka bude môcť zostať s nami.“

Princ na bielom koni – nie je to presne to, po čom teraz túžila? Martin, Roman, Erik – ani jeden z nich ním nebol, hoci si to pri každom z nich na začiatku myslela. Najmä o Martinovi – bol predsa jej prvou láskou, tou o ktorej každá žena verí, že bude večná. Myšlienky sa zatúlali do minulosti presne ako ona v tom podivnom lese. Keby si len tak vedela spomenúť ako sa tam dostala, možno by vedela, čo znamenajú všetky tieto jej nevšedné zážitky. Musí hlavne v pokoji rozmýšľať, uvedomila si, ale ako, keď tu na nej visí 7 párov očí.
„Dobre, pre mňa – za mňa pošli aj celý kŕdeľ holubov, len nech sa odtiaľto dostanem! Na princa počkám vonku, je nás tu akosi veľa,“ otvorila bránku, ktorou pred chvíľou vpochodovali jej hostitelia a ocitla sa opäť v lese. Začala sa rozhliadať okolo seba a spomínať ako sa prebudila .... a bola strašne hladná. Našla si nejaké huby, pozbierala pár semienok a zapila ich vodou z potôčika. Aha, aj tu také rastú, aj tie semienka. To by mohla byť odpoveď. Chytro zobrala trocha z jedného i druhého a vrátila sa ešte raz k tým 7 čudákom.
„Hovoríš, že si najmúdrejší široko-ďaleko? Tak mi povedz, čo sú toto za huby a semienka?“ – obrátila sa s otázkou na Vedka, ktorý práve vypúšťal holuba so zmotaným lístkom na nožičke. Vedko si ukazovákom posunul okuliare až ku koreňu nosa a usmial sa.
„Tak čo to tu máme? Nooo, toto je mimoriadne pekný exemplár lysohlávky a tie semienka, tie sú z durmanu!“
A je to jasné, svitlo Izabele – takže nič z tohto nie je skutočné. Stačí chvíľu počkať, kým doznejú účinky halucinogénov, a všetko bude v poriadku. Možno aj opätky na jej hriešne drahých červených plesových topánkach. Usadila sa na slnkom zaliatu čistinku, oprela hlavu o machom porastenú skalu. Netrvalo dlho a spánok jej zavrel oči.