Eda (poviedka z vlastnej tvorby)

Eda
- Počkajte, prosím.... počkajte ešte.... Tieto lieky potrebujem ešte rozdrviť. Bude to chvíľu trvať. Zatiaľ si sadnite. Ponúknem Vás čajom? – spýtala som sa mladej ženy ukrčenej na stoličke. Zbadala som jej v tvári odmietnutie. Určite však bola unavená a smädná.
- Nebojte sa, nepridám Vám tam žiadny jed. – s úsmevom som dodala.
Žena sa zasmiala. Smiech ju uvoľnil a prijala odo mňa čaj.
- Ste v našej osade nová... – nezdržala som sa poznámky.
- Prišla som sem za mužom. – odpovedala. Chvíľu mlčky popíjala čaj.
Bola mladučká, takmer ešte dieťa. Trápila ju však ťažká choroba. Jej život asi nebude dlhý... Sotva stihne porodiť dieťa.
- Eda, môžem sa Vás niečo spýtať? – moja návštevníčka takmer zašepkala.
Čakala som jej otázku, odkedy ku mne prišla. Vedela som, čo bude nasledovať. Prikývla som.
- Ako to, že ste to, čo ste? – s ťažkosťami sformulovala otázku.
- Moja milá, tak to je veľmi dlhý príbeh. – odvetila som.
- Ak máte čas, rada Vám ho rozpoviem. – moja spoločníčka prikývla.
Naliala som nám ešte po šálke čaju. Sadla som si a začala som rozprávať.
- Určite ste moja milá všeličo o mne počuli, - zadívala som sa na ňu. Prikývla, oči nespustila z mojich úst.
- Ach, to sú len reči, ľudské reči...- vzdychla som si.
- V osade ma nemajú radi, boja sa ma. Vlastne... sa im nečudujem. Tiež by som sa bála. – odpila som si z čaju.
- Ani ste mi nepovedali svoje meno. –
- Jaj, prepáčte, zabudla som. Ja som Barbora. – podávala mi svoju ruku.
Jemne som ju chytila a stisla. Dlaň mala studenú a vlhkú. Zvláštne, v takom horúcom počasí.
- Krásne meno. Barborka bola moja dcéra. -
- Žije ešte? – odvážila sa spýtať.
- Nie. –
- To je mi ľúto, - zatvárila sa smutne.
- Nemusí, dožila sa pekného veku. –
- Viete, koľko mám rokov? – spýtala som sa. Pokrútila hlavou.
- Koľko Vám povedali, že mám? –
- Vraj ste staršia ako ten najstarší strom na kraji osady, – potichu odpovedala.
Zasmiala som sa, - tomu neverte... pamätám si ho však ako mladý stromček. –
Znovu sme si odpili z čaju. Chvíľu sme mlčky sedeli, pozerali na zem.
- Bolo to už tak dávno. Spomienky mám však stále jasné,– začala som. Pozrela som sa na Barboru.
- Určite sa Vám stala v živote udalosť, na ktorú si budete pamätať celý život. Do najmenšieho detailu si ju vybavíte v pamäti. –
Prikývla.
- Nič v mojom živote nebolo zvláštnejšie, nič ma tak neovplyvnilo, ako toto. Ani narodenie mojej dcéry, smrť manžela, smrť dcéry, nič... -
- Mala som psíka, bieleho, sučku Tili. Vtedy sa nechovali na mäso, ako dnes. Jedla bolo dosť a psíkov sme mali na potešenie, – vzdychla som si.
- Chodievali sme spolu na dlhé prechádzky. Popri rieke, do parku, čo najďalej z mesta. Ráno, predtým, než som išla do práce. Poobede, keď som prišla z práce a najradšej večer. Večer bolo vonku málo ľudí. Všetci sedeli pri televízii, jedli večeru. Nikdy som sa s Tili nebála. Bola malá, ale vedela by ma ochrániť, keby bolo treba.-
Znovu sme si odpili z čaju. Doliala som obom do šálok.
- Pri meste bol bývalý vojenský výcvikový priestor. Samé stromy, tráva, vychodené cestičky. Často sme tam chodievali. Tam sa to jedného večera, v lete stalo. Ešte bolo svetlo, slnko práve zapadalo. Pustila som Tili z vodidla, nech sa vybehá. Vedela som, že keď zavolám, hneď pribehne. Pomaly som sa prechádzala. Obdivovala som západ slnka. Obloha hrala neuveriteľnými farbami. Namiesto zvyčajnej oranžovej bola ružová a prechádzala do fialovej. Zahľadela som sa hore. Psík ku mne pribehol. Stál tesne pri mojich nohách a skučal. Vetril a pozeral nahor. Zohla som sa, aby som ho upokojila. Srsť mal zježenú a zuby vycerené. Vrčal na niečo hore. Chcela som sa pozrieť....zrazu som zacítila sálavé teplo po celom tele... Mala som pocit, že ma oblieva teplá voda. Prestala som ovládať svoje ruky, nohy. Namiesto toho, aby som sa zrútila na zem, niečo ma mäkko schytilo. Potom som už nevidela, necítila nič.... len tmu....
- Kde to sme, kam sme sa to dostali? – začula som okolo seba hlasy. Viečka som mala ťažké. Pomaly som otvorila oči. Bola som v bielej miestnosti. Ležala som na niečom mäkkom, vysokom asi ako stôl. Rýchlo som sa skontrolovala....nohy, ruky, hlava.....všetko v poriadku, oblečenie tiež. Hlasy patrili ľuďom v miestnosti. Okrem mňa tu bolo pár žien a mužov. Sedeli na svojich lôžkach, jeden muž skúmal steny. Boli biele, žiarili mäkkým svetlom. Žiadne dvere, okná, žiadne lampy, vetracie otvory. Prieskumník tlačil do stien. Márne.
Všetci sme sa okolo seba vyľakane obzerali. Vedľa mňa bola mladá žena. Možno v mojom veku. Z druhej strany starší muž. Vyzeral zmätene. Zahľadela som sa na neho. Niečo bolo čudné. Začal sa rozplývať, akoby bol z dymu. Po pár sekundách zmizol. Ostatní si to tiež všimli. Moja susedka začala kričať. Jačala, až v ušiach zaliehalo. Priskočila som k nej a dala som jej facku. To jediné ma napadlo. Potom som ju silno objala. Prestala kričať, rozplakala sa. Od strachu som začala plakať aj ja. Obe sme sa objímali, slzy nám stekali po tvári.
- Si už v poriadku? - spýtala som sa jej. Snažila som sa usmiať.
- Kam, kam zmizol? – odpovedala.
Pokrčila som plecami. Ešte sme sa chvíľu držali. Pustila som ju, sadla som si k nej.
- Ako sa voláš? -
- Jana. A ty? –
- Edita, ale volaj ma Eda. –
- Aj teba dačo vonku ... – nemohla nájsť správne slovo – unieslo? Spýtala sa váhavo.
Prikývla som.
- Práve som bola na prechádzke so psom. -
- Ja som sa ponáhľala z práce domov, chodievam cez park, mám to bližšie. Tam sa to stalo, obloha zostala taká čudná, - rozprávala so sklonenou hlavou. Plecia sa jej začali chvieť. – Čo teraz bude s mojim synčekom? ...plakala. Znovu som ju objala. Našu pozornosť upútalo, že vzduch okolo nás sa začal chvieť. Vyľakane sme sa na seba pozreli. Tvár Jany sa mi začala strácať. Moje ruky mizli. Chcela som zakričať a niečo mi v tom zabránilo.
- Neboj sa – ozval v mojej hlave tichý hlas. Pred očami som mala tmu. Napriek tomu som sa upokojila. Môj strach sa začal strácať. Tma sa rozplynula a ja som bola v inej miestnosti. Svietila celá na modro. Stála som a okolo mňa bolo asi 5 bytostí.

Moja poslucháčka Barbora bola až doteraz ticho. Moje rozprávanie ju zaujalo. Pomaly usrkávala liečivý čaj. Teraz ma však prerušila otázkou:
- Bytosti? Aké bytosti? Ako vyzerali? -
Usmiala som sa. Ponúkla som ju sušienkou zo škatule.
- Nenudí Vás ešte moje rozprávanie? -
Zavrtela hlavou.

- Vyzerali ako malí ľudkovia, štíhle deti s veľkými hlavami a čiernymi očami bez bielok. Vôbec som nepocítila strach. Okolo nich sa šírila príjemná vôňa.
„Eda, nechceme ti ublížiť,“ ozvalo sa do mojich zmätených myšlienok. „Sme tu cudzinci. Doteraz sme len pozorovali. Vybrali sme si zopár ľudí, aby sme s vami nadviazali kontakt.“ Pozerala som do ich jemných tvárí. Žiadny z nich sa nepohol, neotvoril ústa. Napriek tomu som mala pocit, že sa zhováram so všetkými piatimi naraz. V hlave mi lietali slová: „Aký kontakt, prečo práve ja?“ „Pomôžeme ti, ozdravíme tvoje telo a dáme ti dlhý život. Súhlasíš?“ Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta. Hneď som prikývla a moje myšlienky kričali: áno, áno, áno! „Teraz sa ťa dotkneme. Pocítiš len príjemné teplo.“ Jeden z nich prišiel ku mne. Zopol ruky ako pri modlení. Chvíľu ich podržal a potom ma chytil za dlane. Mal na každej ruke len tri hrubé, krátke prsty bez nechtov. Ruky mal suché a veľmi teplé. Ich dotyk bol príjemný. Naozaj ma nič nebolelo, len príjemne hrialo po celom tele. Potom sa teplo presunulo do mojej panvy. Pomaly ten príjemný pocit skončil. Bytosť ma pustila, vrátila sa k svojim druhom. „Mala si problém s reprodukčnými orgánmi. Bez nášho zásahu by si nikdy nepočala a nevynosila dieťa“. Zostala som prekvapená. O tomto som netušila. „To poškodenie sa nám podarilo načas opraviť.“ Budeš plodná a schopná vynosiť dieťa. Ale len jeden obeh Zeme okolo Slnka.“ Rok. Rok mi snáď postačí. Bola som bytostiam vďačná. Usmiala som sa. Zdalo sa mi, že aj oni sa na mňa usmiali.
„My sa vrátime. Približne o sto obehov Zeme okolo Slnka. Ty budeš žiť a my ťa znovu vyhľadáme“. „To budem žiť tak dlho?“ Zostala som prekvapená. „Áno. Potrebujeme niekoho, kto nám sprostredkuje udalosti, ktoré sa stanú. Aby prežil svoj život a odovzdal nám skúsenosť. Vybrali sme teba.“ Začala som si predstavovať, čo všetko sa za taký dlhý život dá stihnúť. Môžem cestovať, môžem sa vzdelávať, užívať si plnými dúškami. Nemusím sa báť chorôb, ani smrti. Bytosti sledovali moje myšlienky. Potom sa ozvali: „Teraz sa vrátiš do bielej miestnosti. Za vaše dve hodiny prídeš naspäť na miesto, kde sme ťa skontaktovali.“

Od dlhého rozprávania som mala suché hrdlo. Napila som sa čaju. Moja spoločníčka ticho sedela.

Ostatní ľudia pokojne sedeli na svojich lôžkach. Nechcelo sa mi ani rozprávať. Jana v miestnosti nebola. Vedela som, že sa rozpráva s bytosťami. Chcelo sa mi spať. V tele mi pretrvával príjemný pocit tepla. Zobudila som sa v tráve. Tili sedela vedľa mňa. Boli sme presne tam, kde predtým. Sadla som si. Všetko, čom som prežila, sa mi zdalo neuveriteľné. Ako sen. Cítila som sa však ľahko a sviežo.
Potom nič nebolo ako predtým. So svojim priateľom som splodila dcéru. Pokladal za povinnosť si ma zobrať za manželku. Nebol mi zlým muž. Prežili sme spolu pekný život. Dcérka Barborka sa narodila presne v termíne. Bola zdravá, krásna a múdra. Vychovávala som ju z láskou. Prekvapovala ma svojimi pokrokmi. Niekedy akoby nebola z tohto sveta. Jej nekonečné otázky ma vždy vedeli rozosmiať. Mala skvelé postrehy a vynikajúcu pamäť. Chodila do školy, zvládala ju bez problémov. Vyštudovala veľmi ťažký odbor fyziky. Pracovala celý život ako vedkyňa. Práca ju neuveriteľne bavila a mala aj úspechy.
Ach, - vzdychla som si. Pozrela som na svoju poslucháčku.
- Nenudím Vás ešte? -
Rýchlo odpovedala: - Nie, rozprávajte. Je to také zaujímavé. -
- Viete, ako každá matka sa rada pochválim svojim dieťaťom. Aj keď.... už nie je medzi nami. No, napriek svojmu náročnému povolaniu sa Barborka vydala. Môj zať bol tiež vedec, spoznali sa v práci. Porodila dve dcérky. Spoločne ich vychovali. Svet bol ale čoraz horší...
- Žijú ešte? – spýtala sa Barbora.
- Ale áno, obe žijú. Chodia ma občas navštevovať aj so svojimi rodinami. –
Zamyslela som sa. – Už tu dlho neboli... snáď sa nič zlé nestalo. –
- Čo ste robili Vy, Eda? -
Usmiala som sa. – Moja milá, s manželom sme precestovali každý kút Zeme, ktorý stál za to. Naučila som sa štyri cudzie reči.. Z niekoľkých ďalších poznám dosť na to, aby som sa nestratila. Už staršia som vyštudovala lekársku fakultu a stala som sa lekárkou. Povolanie som ale nevykonávala. Ďalej som študovala rôzne spôsoby ozdravovania ľudského tela, venovala som sa liečivým rastlinám. Môj manžel bol mojim „pokusným králikom“. Keď ochorel na rakovinu, liečila som ho. Napriek svojej chorobe sa dožil vysokého veku. Bol to dobrý muž...- vzdychla som si.
- Viete, že toto je moje rodné mesto? – spýtala som sa Barbory. Uprela ma mňa oči.
Nečakala som na jej odpoveď. – Áno, tu som sa narodila. A po toľkom cestovaní som sa tu na staré kolená znova usadila. Toto je môj domček a pozemok. Zdedila som ho po rodičoch. Kým som žila s manželom, chodievali sme sem na víkendy a dovolenky. Keď som ovdovela, vrátila som sa sem natrvalo. –
- Za tie roky sa určite svet zmenil. – povedala Barbora.
- Nemáte ani predstavu... – Opäť som sa ponorila do spomienok.
- Niekedy mi súčasnosť pripadá ako zlý sen. – Odmlčala som sa. Doliala som obom čaj.
- Vlastne, zmena prichádzala postupne. Ani som si to neuvedomovala. Najprv boli štyri ročné obdobia – jar, leto, jeseň a zima. Zimy bývali studené a padal sneh. Keď som bola dieťa, chodievali sme sa s rodičmi lyžovať. –
Barbora na mňa nechápavo pozrela. Mávla som rukou.
- Lyžovanie bol obľúbený šport na snehu. Mali sme k nohám pripevnené také dlhé laty a spúšťali sme sa po snehu dolu kopcom. Zažili sme pri tom kopec zábavy. – Usmiala som sa.
- Potom boli zimy kratšie a teplejšie. Moja dcéra zažila sneh možno raz, dvakrát. Jar nastupovala rýchlo, nasledovalo horúce a suché leto, jeseň a krátka teplá zima. Časom bolo leto čoraz dlhšie a horúcejšie. Dážď bol zriedkavejší. Keď však pršalo, napršalo také množstvo, že boli záplavy. Ľudia sa museli začať prispôsobovať. Púšte sa zväčšovali a vznikali nové. Nasledovala migrácia do oblastí bohatších na dážď a potravu. Vymýšľali sa stále nové spôsoby odsoľovania morskej vody. Následkom topenia ľadovcov stúpla hladina oceánov. Niektoré krajiny z časti zaplavilo. Bohatšie štáty uzavreli svoje hranice pred emigrantmi. Zomrelo veľa ľudí. Rozmohol sa hlad, choroby. Štáty regulovali prídel potravín. Obmedzovali prírastok obyvateľstva. Rozpadali sa vlády, vznikali nové, ešte radikálnejšie. Naša krajina bola a je z tých šťastnejších. Len keby nebolo toľko chorôb... – vzdychla som si.
Barbora nevravela nič.
- Chcete sa ešte niečo spýtať? – ozvala som sa.
- Nie. Toľko som sa od Vás dozvedela... – odpovedala.
Pripravila som lieky do vrecúšok. Ceruzkou som ich označila. Podala som ich mladej žene.
- Tieto lieky užijete každý deň po jedle. Máte tu dávku na týždeň. Potom si príďte po ďalšie. Nezabudnite, užívajte ich vždy v rovnakú dobu! – upozornila som ju.
Odložila si vrecúška do tašky.
- Ako sa Vám odvďačím? – spýtala sa.
- Váš manžel je šikovný remeselník – odpovedala som.
- Áno. –
- Mohol by mi prísť opraviť dieru v streche? – požiadala som.
Usmiala sa.
- Samozrejme, urobí to rád. -
Odprevadila som Barboru k bráne. Chvíľu som sa za ňou pozerala, ako odchádza prašnou ulicou. Už dlho nepršalo. Keď čoskoro nezaprší, moja studňa bude bez vody.

V ten deň ma už nikto neprišiel navštíviť. Aj som bola rada, vyčerpal ma rozhovor s mojou pacientkou. Už som stará... Spomenula som si na Pavla, svojho muža. Už dlho som na neho nemyslela. Ako som ho držala za ruku, keď zomieral. Poslednýkrát sa na mňa usmial... Zašepkal: „Ľúbim ťa... počkám na teba na druhej strane...“ Veľmi dlho som cítila strašný ťaživý smútok. Doteraz mám v srdci jednu čiernu dieru spôsobenú jeho stratou. Druhé prázdne miesto zostalo po mojej Barborke. Pri nej som v posledných chvíľach nebola. Dozvedela som sa neskoro, že jej stav je taký vážny. Hneď som pricestovala aj so svojimi liekmi. Stihla som práve pohreb. Moja dcéra v truhle vyzerala, akoby spala. Nechcela som veriť, že je mŕtva. Uplakané vnučky ma museli držať, aby som sa nezosypala. Statočné, múdre ženy. Som na ne hrdá aj za ich matku.
Môj Pavol aj Barborka sú už tam. Len ja stále blúdim po tomto čoraz smutnejšom svete. Nič ma nebolí, telesne som úplne v poriadku. Vyzerám ako štyridsiatnička. Moja duša má však tisíce rokov. Prežila som toho dosť ...
Naťahala som vodu zo svojej studne. Opatrne som ju preliala do krhly. Treba poliať zeleninu. Kľakla som si na vysušenú zem v záhrade. Zalievala som tak, aby ani kvapka nevyšla nazmar. Voda je dnes čoraz vzácnejšia. Pohládzala som zvädnuté lístky. Odstránila som zopár rastliniek buriny. Zaujímavé, dokáže rásť aj na tomto prudkom slnku a skoro bez vody. Každý deň som sa venovala svojej záhradke. Odmenou mi bola zelenina a ovocie. Okrem chleba som si všetko dopestovala a dochovala sama. Chlieb som vymieňala za liečivé bylinky a čaje. Nikdy som nebola náročná na stravu.
Čas pri práci v záhradke rýchlo ubiehal. Zatienila som hriadku s liečivými bylinkami, aby ich nespálilo prudké slnko. Pokropila som ich vodou. Krhlu som už mala prázdnu. Pomaly som sa pobrala do domu pripraviť si večeru.
Na terase pri západe slnka som zjedla svoj obložený chlieb. Napila som sa bylinkového čaju na dobrý spánok. Znovu som sa v spomienkach vrátila k tej jedinečnej udalosti v mojom živote. Bytosti sľúbili, že sa vrátia. A čas pomaly plynie. Ešte pár dní a bude to sto rokov, sto obehov Zeme okolo Slnka. Prídu presne? Nechajú ma tu čakať? Samu, bez blízkych...ktorí ma v priebehu rokov opustili.
Zamyslela som sa nad tým, čo sa stalo s ostatnými „unesenými“. Tiež im dali ten „dar“ dlhého života? Sú na svete ešte takí pozorovatelia, ako ja? Žiadneho z nich som nikdy nevidela, o nikom som nikdy nepočula. Možno sme boli z rôznych kútov sveta, aby mali bytosti lepší prehľad o tom, čo sa tu udialo.
Sedela som vo svojom obľúbenom kresle a pozorovala som západ slnka. Cítila som sa stará, veľmi stará. Opotrebovaná... Moja myseľ bola nabitá množstvom spomienok na udalosti. Čo však bude zaujímať mojich návštevníkov? Bude ich zaujímať moja láska k Pavlovi a Barborke...hrozný smútok nad ich stratou a tá stála prázdnota v mojom srdci? Či sa budú viac starať o vývoj klímy v našom svete, o politické zvraty, o choroby a ľudské nešťastia, ktoré som v priebehu tých rokov videla? A potom... potom, keď sa dozvedia všetko pre nich dôležité... Potom ma nechajú ešte žiť, prežívať v tomto svete.... samu, bez blízkych....¬? Alebo... alebo mi už dovolia v pokoji zomrieť?