Príbeh koňa - pokračovanie

No v hlave sa ozývalo : O nič nejde ! O nič nejde ! Obďaleč skladali balíky slamy. Jeden balík sa šuchol o lopatu a tá z hrmotom capla o betón. Tu sa ryšiak začal vzpínať na zdané. Srdce mu bilo ako zvon. V krku mu navrela hrča. Nevedel dýchať. Vodítko povolilo a on sa dal na útek. Od strachu preskočil ohradu. Nevnímal kam beží. No strach mu dodával síl. Zrazu sa zastavil. Bolo ticho. V diaľke videl maštaľ. Bola veľmi, veľmi maličká. Po tele mu stekal slaný pot. Pľúca sa napínali na roztrhnutie. Nedalo sa mu poriadne nadýchnuť. Po jeho priateľke ani vidu, ani slychu. Obzrel sa doprava, obzrel sa doľava. Všade samé pole. Mŕtve ticho prehlušovalo jeho sýpavé dýchanie. Šum vetra vyrušili škorce v korunách stromov. Mal strach, no nevedel sa pohnúť. Všade striehlo akési nebezpečenstvo. Nervózne otáčal hlavu za zvukmi. Raz tu, raz tam. Nohy stáli ako obarené.. Čas sa akoby zastavil. Nádych, výdych. Pľúca mu trhalo s každým napnutím svalu. Opäť mu nabehla hrča v krku.
Slnko začalo pomaly zapadať za horizont. Kto vie ako dlho tam stál.V diaľke bolo čosi počuť, čosi známe. Pátral zrakom po jačmenných klasoch. Otáčal uši. Natrčil ich dozadu. Áno. celkom iste ide ten zvuk od chrbta. Prudko sa otočil a hlasno zaerdžal. Ach áno. Ryšaňa. Zvesil hlavu a vydýchol si. Napäté svalstvo sa uvoľnilo. Chcem ísť odtiaľto preč. Prosili Rišove oči.. Ryšaňa, vždy usmiata, sa teraz ale vôbec neusmievala. Jej ruka bola krvavá. Keď sa Rišo zdvihol na zadné, vodítko jej spálilo ruku. Kôň sa otočil bokom a nervózne hýbal očami. Keby sa tak nebál utekal by ďalej. Hanbil sa. Teplá dlaň dievčaťa mu prešla po pleci. Svaly sa inštinktívne napli.
Nič to Rišo. Mala som ísť na teba pomalšie. Nič to. Poď ideme domov. Dievča zaplo koňa na vodítko.
V maštali si všimla Ryšaňa žrebcove nohy. Kolená mal dooškierané, a na pravej zadnej ani nestál.
Rišo, teraz kľud. Idem ti pozrieť na tú nohu. Dobre ?
Ani sa nepohol. Mrzel ho ten útek. Dievča mu opatrne chytilo zadnú nohu.
Máš to udreté a opuchnuté. Skúsim ti dať na to kostihoj. Rišo, nesmieš byť taký divoký, nechcem, aby si sa skántril. Si pre mňa veľmi dôležitý. Tie kolená poumývame repíkom, a na tú zadnú sa pozrie zajtra veterinár.
Dôležitý ? Už dlho nebol pre niekoho dôležitý. Bol ako v raji. Bol dôležitý. Stále si to opakoval. Som dôležitý. Pritom zabudol na svoje doodierané nohy. Na druhý deň opuch ustúpil. Rišo stál zase na všetkých štyroch. Dokonca ani nekríval. Len tie kolená boli oškreté. Koník nedbal na kolená. V hlave mal totiž jednu jedinú myšlienku, jedno jediné slovo. Dôležitý. Dvanásť rokov bol herka, a každému bol len na príťaž. Bolo to dávno , keď bol pre niekoho tak významný. Už vedel pre koho dýcha. Vedel kto je jeho svet. Ryšavé dievča s pehavou tvárou.
Otec mal pravdu. Práca s Rišom bola skutočne namáhavá. Vďaka tomu, že Rišo posledných 12 rokov nechodieval von veľmi sa plašil. Je zázrak, že zostal napriek svojej tvrdej hlave žrebcom. Dievča sa však nevzdávalo. Naopak, verila Rišovi a Rišo to cítil. Postupne, krok za krokom sa učil všetky dôležité veci. Učil sa chodiť na vodítku, podávať nohy, nehrýzť kováča a ani veterinára. Keď s ním bola ona, išlo všetko ako po masle.
Opäť bol Rišo v kruhovej ohrade. Tešil sa na dnešnú hru. Totiž na jeho prekvapenie Ryšaňa ovládala „konský“ jazyk. Páčilo sa mu, že človek blízky jeho srdcu mu nielen načúva, ale vie sa s ním aj rozprávať jeho rečou. Dnes si na Riša pripravila ďalšiu zaťažkávajúcu skúšku. Vzala do rúk deku a podišla k nemu. Rišo ani nemrkol. Toto už dôverne poznal. Dievčisko sa však cezeň prevesilo. Tu už Rišo zdvihol trochu hlavu a zaškúlil okom. To snáď nemyslí vážne ? No než stihol domyslieť svoju myšlienku mal toho drzého fagana na chrbte. A čo teraz ? Veď on ju nemôže zhodiť. Čo má robiť ? Stál tam ako kôl. Hlavu mal vysoko zdvihnutú a tuho uvažoval. Rišo, a teraz tak ako sme sa to učili. Krok !
Krok ? To mám ako kráčať s tebou na chrbte ? A čo sedlo ? A čo ak spadneš ? Uvažoval Rišo. Dievča sa nevzdalo. Krok ! Koník sa pohol vpred. Nohy sa mu akosi poplietli. Stratil balanc. Našťastie to ustál. Je ťažké udržať rovnováhu, keď sa musí navyše vysporiadať s dievčaťom na chrbte. Ibaže, dievča sa nevzdalo. Verilo, že to Rišo dokáže. Krok ! Keď krok, tak krok. Rišo sa sústredil na každý jeden krok. Za chvíľku sa do toho dostal. Ani si to neuvedomil a o chvíľku cválali. Rišo mal skutočnú radosť z pohybu. Mal pocit akoby sa vznášal. Dievča mu verilo a to mu dodávalo silu. Viera v to, že to dokáže.
Otec stál obďaleč. Sledoval prácu svojej dcéry už dlhšiu dobu. Nikdy neobsadal koňa takýmto spôsobom. Nikto ho to tak neučil. Vždy pracoval s koňmi ako jeho otec – silou a tzv. lámaním. Jemu sa to nepáčilo. Ľutoval úbohé zvieratá, no otcovi sa bál vzoprieť. Bol to totiž veľmi autoritatívny človek. Rešpekt si u ľudí i u zvierat vydobýjal rovnako – fyzickou silou. On so svojim otcom, dcériným dedom nikdy nesúhlasil. Chcel robiť veci inak. Bez nátlaku a hrubej sily. Ale nenašiel odvahu sa mu vzoprieť. Bál sa ho.
A práve kvôli tomu si neskutočne vážil svoju dcéru. S tým zvieraťom dokázala hotový zázrak. Dokonca aj deda vedela prinútiť, aby sa na jej prácu aspoň pozrel.
Musí jej to dnes povedať. I keď mu v tom bránil divný pocit. Taký malý hlások.
Snáď by si sa tak neponížil ?! Otec však zahnal veľmi rýchlo túto myšlienku. On nebude ako jeho otec. On si svoju dcéru váži a dokáže to aj vysloviť.
Dievčina práve odkladala kefy do kufríka. Mala skutočne dobrý pocit z dnešného tréningu. Za chrbtom bolo počuť kroky. Zdvihla sa, zamotala strapaté vlasy do gumičky a unavene otočila hlavou. Ocko, to si ty ?
Ja. Chcem ti niečo povedať. Dievča bolo zmätené. Otcovi sa trošku triasol hlas. Deje sa niečo ocko ?
Nie. Vlastne áno. Som na teba veľmi pyšný. S Rišom si toľko toho dokázala. Mal som sem tam dáke pochybnosti, no ty si všetko zvládla. Mám sa čo od teba učiť. A vieš čo ?
Čo ocko ?
Budeš ma učiť ?
Dievčaťu sa akoby do tela vliala energia. Samozrejme ocko ! Je to jednoduché, základ je otvoriť srdiečko a počúvať. Usmiala sa.
„A vieš od koho to mám ?“ :spýtala sa so šibalským úsmevom.
Od koho ?
No predsa od teba !