Smiem? I.

1.

Heidemarie položila na stôl tácku s koláčikmi a Tanja za ňou tácku s pohárikmi. Pomaly ich porozdávala medzi ostatných.
Mathias sa na ňu usmial. „Vďaka, miláčik.“ Tanja sa k nemu naklonila a nechala sa pobozkať na líce.
Tobias prevrátil oči. „Kedy už z toho vyrastiete.“
„Náhodou je to krásne. Nie každý musí byť ako ty, Tobias.“ podpichla ho Anna.
„Trvá to už pridlho.“ ohradil sa naoko nespokojne, vzal si kávu od Tanje a odsťahoval sa od stola do kresla pod oknom. „Nakoniec tým nakazíte aj Sáru.“
„A bude to trvať naveky.“ usmiala sa Tanja. „Zmier sa s tým.“
„My Angličania verejne prejavujeme lásku len koňom a psom. Žiadne obavy.“ upokojila ho Sarah. Tobias jej zato venoval sprisahanecký úsmevček.
Anna, ktorá si pomaly miešala svoju kávu, zdvihla jasnomodré oči na ryšavý myšlienkovo nedozretý nedávny prírastok rodiny, ktorý sa málokedy namáhal prejaviť aspoň štipku spôsobnosti a intelektuálnej dospelosti. „Nechce sa mi veriť, že pochádzame z rovnakých predkov.“
Heidemarie radšej rýchlo obrátila tému iným smerom. „A čo vy dvaja?“ obrátila sa na Lukasa. „Dokedy nás ešte chcete nechať čakať?“
Najmladší syn zaskočený nečakaným obratom pozornosti vzhliadol k matke, či naozaj musí na toto odpovedať. A potom neochotne priznal: „Vlastne je tu niečo, čo by sme vám chceli povedať.“
Heidi sa v očakávaní mierne rozbúchalo srdce. Tak, a je to tu. Preto vyzerá Anna celý večer trochu nervózna. Ja som to tušila. Tušila som to!
„Zasnúbili sme sa.“ doplnila Anna.
Tanja sa rozžiarila. „Vážne? Gratulujem.“ vyskočila a podišla k nej ju objať.
Sarah si v duchu prirátala ďalší bod na Annine konto. Takže predsa ho k tomu dotlačila. Muselo to stáť veľa úsilia.
„Prečo tie tajnosti. Hádam nemusíte?“ spýtal sa Mathias.
Anna sa usmiala. „Nie, ale povedali sme si, že je konečne čas niekam sa pohnúť.“
Prv ako ti nakoniec utečie. dodala v duchu Sarah. „Kedy plánujete svadbu?“
„Možno o rok.“ prehodil Lukas.
To Heidemarie sklamanú, že tajomným oznámením nebolo očakávané vnúča, zaskočilo ešte viac. „O rok? Prečo tak dlho?“
Lukas na ňu pozrel akoby nechápala tak jasnú vec. „A kam sa máme ponáhľať? Najprv musíme kúpiť nejaký rozumný dom. A keďže naň peniaze nemáme, musíme si vziať pôžičku. A tú bude treba splatiť. Takže si budem musieť nájsť nejakú normálnu prácu. To všetko chvíľu potrvá. Okrem toho nemáme tridsať. Máme času dosť.“
„No a čo keď prídu deti? Na to si nepomyslel?“
„Deti neprídu prv ako splatím pôžičku.“ povedal rozhodne. „A Anna má ešte školu.“
„Nestaraj sa Pánu Bohu do remesla! Ak rozhodne, že budete mať deti od zajtra, tak ich mať budete. A v tom, čo si povedal nevidím žiaden rozumný dôvod, prečo by si si dom nemohol zháňať už ako ženatý. Keď sa niečo prihodí, aspoň deti prídu do usporiadaných pomerov.“
Sarah zachytila Tanjin nenápadný pohľad ako kútikom na ňu kukla. Bodlo to ako ihla. Tu sa asi nikdy nezabudne na to, ako sa na jednom takomto posedení po tradičnej rodinnej večeri nakoniec musela sama ujať slova a rodinu omráčiť s ďalším faktom (keď už čiastočne predýchali, že ich súrodenec chodí s Angličankou oblečenou ako Angličanka a správajúcou sa ako Angličanka – čo sa od Angličanky dalo nakoniec aj čakať, keďže je to Angličanka, že?), že ju Tobias neprišiel len predstaviť ako svoju priateľku, ale že si ju bude i brať, lebo proste, jednoducho, teda vec sa má tak, že potomok je na ceste. Na okamih ju poliala horúčava z tých momentov a nadôvažok zachytila aj Annin rýchly pobavený pohľad. Mathias aj Lukas sa tvárili, že nič nepočuli. Sarah v duchu zaťala zuby. Očividne tú narážku v tejto miestnosti pochopil každý. Každý okrem Tobiasa, samozrejme. Alebo sa aspoň usilovne tvári, že nič nepočul a nepochopil.
„Bude to tak rozumnejšie.“ zastala sa Lukasa Anna. „Ak im chceme dať všetko. A máme ešte čas.“
„Ale ja nemám čas.“ rozčúlila sa Heidi. „Uvedomujete si, koľko mám rokov? Takmer všetci ste ženatí, ale ani jeden z vás mi ešte nedal vnúča. Je to tak ťažké urobiť starej žene radosť?“
„Mami, deti nemávame preto, aby sme nimi potešili druhých. Na deti treba byť pripravení.“ ozval sa Mathias.
„V dnešnej dobe to nie je také jednoduché.“ podporila ho Tanja.
„Nie je jednoduché? A čo to v našich časoch bolo ľahšie? Ste tak zabratí do tých svojich kariér, že nič iné ani nevidíte. Dieťa nemá prísť podľa plánu. Dieťa je dar. A ja už konečne chcem byť starou mamou.“
„Deti sú veľmi finančne náročné.“ trval na svojom najstarší.
Matka ho prevŕtala pohľadom. „Zarábaš snáď málo, Mathias?“
„Mami...“
„Ak je to o peniazoch, dávam vám teda návrh.“ rozhodla sa. „Dobre viem, ako každý z vás túži zdediť tento dom. Je veľký, pohodlný, stvorený pre veľkú rodinu. A ja ho dám tomu, kto mi prvý daruje vnúča.“
Tobiasovi dosiaľ pohodlne rozvalenému v kresle, takmer zaskočilo: „To nemyslíš vážne!“
„Smrteľne vážne.“ odbila ho matka. „Iba ten, kto si založí riadnu rodinu, si ho zaslúži.“
„Mami, tebe preskočilo.“
„Ten, kto ti prvý dá vnúča?“ sondoval Mathias.
„Áno, ten z vás, kto ho prvý bude schopný zaplniť deťmi.“
„Ale to je už iná podmienka.“ ohradil sa.
„Mathias, prestaň.“ rozčúlil sa Tobias. „Aj tak je to celé nemožné.“
„Čo je nemožné? Priviesť na svet dieťa?“
Tanja pochopila manželove závery a vôbec sa jej nepáčili. „Môžem k tomu niečo povedať aj ja?“
„Ale, Tanja. Vieš, že sme o deťoch už hovorili.“
„Nie tak skoro.“
„Tuším si vravel, že na deti treba byť pripravení.“ podpichla Sarah nevinne.
Mathias ju spražil vražedným pohľadom.
„A kde budeš potom bývať ty?“ spýtal sa Lukas pragmaticky matky.
„Je taký problém kúpiť si byt? Myslím, že na to ešte mám.“
„Jasne. Tobias by určite dokázal nájsť niečo vhodné.“ súhlasil Mathias.
„Tu v okolí asi nie. Sú tu len domy, nie byty.“ hatila jeho plány Sarah. Mathiasova prudká zmena postoja ju neskonale bavila. „A najbližšie sú až na druhej strane za Trhovým námestím. To je dosť ďaleko odtiaľto.“ obrátila sa ku svokre.
Mathias jej venoval druhý pohľad, ktorý sľuboval rýchlu nehlučnú vraždu a zahrabanie v záhrade.
Heidi prvýkrát trošku zaváhala. „No...“
„Tak ti kúpime menší dom. Určite sa tu niečo blízko nájde.“ skočil jej do reči Mathias a naposledy varoval pohľadom Sarah pred ďalšími pokusmi podpichovať. „Tobias to omrkne.“
„Hej. Tuším sa v tejto štvrti niečo aj teraz predáva. Pozriem sa na to.“
Sarah odovzdane pozrela na manžela. Existuje zábava, ktorú jej neskazí? Toto mi robíš snáď naschvál.

Cestou domov sme v aute nepreberali nič iné. Samozrejme. Veď to bola bomba mesiaca. A ako poznám Mathiasa, bola to časovaná nálož na najbližších aspoň deväť mesiacov. Čo ma štvalo viac, bola tá veta o vnúčatách. Zaujímavé ako sa rýchlo menia postoje. Keď som prichádzala narýchlo do rodiny tehotná, mala som dojem, že Sodoma-Gomora boli len menší boží omyl. Teraz je zrazu dieťa najžiadanejším artiklom. Alebo by som si Heidi kúpila, keď by sa narodilo? Kto vie? Očividne tu záleží na tom, ako dieťa príde. A Anna tak získala ďalšiu páku na Lukasa, keby nebola tak slepá.
Tobias zastavil na križovatke. „Nič bláznivejšie som ešte nepočul. Mame začína z tej samoty preskakovať.“
„Myslíš, že sa Mathias toho chytí?“
„Myslím, že už teraz zastavil na nejakom odpočívadle a skočil po Tanji.“
Zasmiala sa pri tej predstave. „Tanja nevyzerala moc presvedčená.“
„Tanja vždy napokon urobí, čo Mathias chce.“
„Aspoň že Lukas s Annou majú rozum.“
„Divím sa, že sa jej podarilo s tým leňochodom pohnúť. Neprekvapilo by ma, keby mu dala košom a odišla za lepším. Aspoň by ho to zaucho prebralo.“
„Pochybujem. Podľa mňa by mu odľahlo. Moc sa mu do toho nechce. Zdá sa.“
„Jemu sa do ničoho nechce. Nechce sa mu dokončiť školu, nechce sa mu ženiť, nechce sa mu hľadať si poriadnu prácu...“
„Podľa mňa zarába dosť.“ snažila sa zastaviť výpočet toho, čo by Lukas mal robiť a nerobí. Počula to už toľkokrát. Tobias mu asi stále nevie odpustiť, že bol najmladší a skoro všetko mu prešlo. Ešte aj ten byt mu mama kúpila.
Naskočila zelená a auto sa pohlo ďalej.
„Vieš koľko stojí taký dom?“
A mám, čo som nechcela. Sme pri jeho práci. „Ty to vieš najlepšie.“ vzdychla si odovzdane.
Nepočúval ju. „A to ho chcú ešte opravovať.“ rozčúlil sa.
Sarah pozrela z okna na okoloidúce autá. „No, ak si pohnú, tak zdedia ten dom tvojej mamy a budú mať po problémoch.“ skonštatovala.
Na to jej Tobias neodpovedal. Mathias je jasný. Ten dom chce. O tom niet pochýb. Od Lukasa by však nečakal, že sa zúčastní takej bláznivej stávky. Na to je príliš pohodlný. Ale Sarah má pravdu, aj keď to tak nemyslela. Dôvod na to má. Tak prečo by sme mali váhať my?

Anna vyhodila smerovku a spomalila pred stopkou. Hlavný bod večera jej stále víril v hlave. Vlastne to nie je ani taký zlý nápad. V podstate nad tým už uvažovala prv. Kedy ju to prepadlo prvý raz? ... Na Silvestra. Hej. Boli s priateľmi v uliciach. A zase raz padla tá otrepaná otázka... vlastne ani nie. Ako to Sonia povedala? Áno, nepovedala to priamo. Iba sa spýtala, či sa po skončení jej školy chystajú kúpiť si konečne poriadny byt. To nie je nutné, odpovedala jej vtedy. Myslíš, že tam vydržíte aj s deťmi? Viac už o tom nehovorili. Z neba sa v ich tvárach začali odrážať farebné výbuchy svetlíc a rakiet. Vtedy to pustila z hlavy.
Vrátilo sa to samo od seba, keď sedela v knižnici nad materiálmi na diplomovku. Mala už takmer všetky potrebné. Stačilo začať písať. A vtedy to prišlo – čo bude ďalej? Zrazu zdvihla hlavu od knihy a uprela prázdny zamyslený pohľad do hlbín miestnosti. Päť rokov je dosť dlhá doba. Náhle si uvedomila, že ten zdanlivo nemenný stav medzi nimi už nevníma ako výhodu. Naopak, trošku ju rozčúlil. Všetci majú pravdu – musia sa pohnúť ďalej. Jedno obdobie končí, logicky musí začať nové. Ibaže Lukas v najmenšom nejavil záujem niečo meniť. V tej chvíli pocítila určité roztrpčenie. Ako vždy, ostane to na nej. V ten deň namiesto nasávania vedomostí, strávila v knižnici tri hodiny vypracovávaním stratégie, ako ho donútiť súhlasiť s tým, že je najvyšší čas pomýšľať na manželstvo.
Úchytkom pozrela na chalana spiaceho v sedačke vedľa nej. - Keby si nebol tak fajn, pošlem ťa k vode. – zahundrala v duchu a zároveň si odovzdane povzdychla. Neposlala by ho, na to nemala síl. Už len záblesk myšlienky, že ho stráca v jej srdci prebudil prenikavý pocit bolestnej lásky. Nedokázala by sa zmieriť s tým, že by sa to skončilo a malo by to byť inak. Boli si súdení, cítila to. Bol jej. Patril jej. A ona jemu.
Ľúbila ho, hoci ju stál toľko námahy a niekoľkokrát zmaril jej plány a donútil ju prepracovávať celú stratégiu, až jednoducho v jedno popoludnie skončila pri jasnom ultimáte: „Pozri, mňa už táto bublina nebaví.“
Nechápavo na ňu hľadel v márnej snahe dopátrať sa jasnej informácie za tým obrazným vyjadrením. A prepadla ho zlá predtucha. Ona niekoho má.
„Žijeme stále rovnako.“ objasnila mu. „Zamrzli sme kdesi na začiatku. Jednoducho mám pocit, že... za pár mesiacov končím školu, uvedomuješ si to?“ spýtala sa zrazu.
Prikývol, no spýtavý a trochu podozrievavý výraz v jeho očiach sa nezmenil. „Viem. A?“
Alebo žeby skôr nechcel chápať? Tak toto ju rozčúlilo ešte viac. Anna iba rozhorčene rozhodila rukami. „A? Skončím školu, nájdem si prácu a zase nič. Všetko bude po starom. Budeme bývať v tomto byte... nemáš snáď pocit, že takto to nebude môcť ísť navždy?“
„Anna, mohla by si mi konečne jasne povedať, čo chceš?“
„Ja sa chcem vydať!“ vybuchlo z nej konečne.
Mierne mu odľahlo. „Vydať? A načo? Ten papier niečo medzi nami zmení?“
„Prinajmenšom prestanú tie blbé otázky.“ Ktoré už neboli zvedavé, skôr ironické, či si vôbec uvedomuje, že to s ňou asi nemyslí vážne. Že je len prestupná stanica, pohodlné hniezdo, ktoré opustí, len čo príde tá pravá...
„Takže sa chceš vydať kvôli ľuďom?“
Ježiš! Ako v tej chvíli znenávidela jeho schopnosť hodiť otázku rovno k jadru veci.
„Nie! Ja chcem mať pocit, že ti na mne záleží. Že to so mnou myslíš vážne!“ Ja chcem istotu, jasnú istotu!
„Žil by som s tebou tak dlho, keby...“
„Áno, chlapi sú schopní všetkého.“ odvrkla ostro. Presvedč ma, že to nie je pravda. Prosím.
Nadvihol obočie.
„Proste – buď sa vezmeme alebo končím.“ rozhodla sa náhle. Až sa sama seba zľakla.
„To mi nedávaš príliš na výber.“
Aha. Takže koniec. Ako strašne to bodlo. „Ako chceš.“ zvrtla sa. Hnaná skôr hrdosťou, než rozhodnosťou. Jej druhá polovica by si v tejto chvíli najradšej kľakla na kolená a prosila: odpusť, nemyslela som to tak.
„Nepovedal som, že si ťa nevezmem.“ zavolal za ňou.
Zvrtla sa na prahu izby. Oči jej iba tak sršali. „A čo teda?“
„Anna, neviem, čo sa ti tak zrazu stalo, ale... záleží mi na tebe. A myslím to s tebou vážne. Hoci to asi vnímaš inak.“
„Kde je potom problém?“
Vlastne ani nevedel. Snáď, že to prišlo tak nečakane. V podstate mala pravdu. „Dobre. Vezmeme sa. Môžeme to...“
Akoby z nej spadlo bremeno. Pomaly sa k nemu vrátila. S trošku hanblivo našpúlenými perami. „Prepáč. Nie, nechcem ťa do toho tlačiť. Len... som zrazu mala strach... Prepáč.“
Objal ju. Zdvihla hlavu a pobozkala ho.
Znovu úchytkom pozrela na spiaceho Lukasa. Heidi jej v podstate vnukla skvelú myšlienku. Dieťa. Samozrejme, nie teraz. Ale len čo dokončí školu... Ľúbil ju, vedela to, ale ona potrebovala istotu. To chlap nedokáže pochopiť. Berie to ako vydieranie. Ako manipuláciu. Ibaže je to žena, ktorá si potom všetko odskáče. Odplače. Ak však má štipku inteligencie a rozumu, urobí všetko preto, aby si veci zariadila po svojom. Pekne nenápadne, krok za krokom. Nehovorí aj to staré príslovie, že muž je hlavou, no žena krkom, ktorý ňou krúti? A nehovorí iné staré príslovie, že ak je žena šťastná, je šťastná celá rodina?
„Bláznivý nápad.“ povedala nahlas.
Lukas sa prebral a pootvoril oči. „Hm?“
„Ten nápad tvojej mamy – dať dom tomu, kto bude mať prvý dieťa.“
„Čo sa pamätám, vždy mala deti rada. Celú moju strednú školu sprevádzali vzdychy, že už nie som to okrúhle voňavé bábätko.“ znova zavrel oči a zívol.
Anna sa náhle usmiala. „Rozkošné.“
„Čo?“
„Okrúhle voňavé bábätko.“ povedala trochu zasnene.
Zdesene na ňu pozrel. „Nie. Preboha, nie, Anna. Ešte aj ty povedz, že si tomu prepadla a teraz začneš na mne modlikať dieťa.“ zaprotestoval s humorom.
„Jasne, že nie. Mám školu. A určite nie, kým sa nevezmeme.“

"Čo si o tom myslíš?"
„Ja neviem.“ Tanja sa na spolujazdcovom sedadle začala cítiť nie práve najlepšie. „Bolo to dosť... ohromujúce. Príde mi to ako hlúposť. Na ten dom máte predsa právo všetci traja. Netuším ako chce Heidi zariadiť, aby zvyšných dvoch z neho vydedila.“
„To sa dá opatriť nejakou zmluvou.“
„Pri najmenšom bude musieť ´výherca´ ostatných dvoch vyplatiť. To zrejme neobídete.“
„To je síce pravda. Hoci som si istý, že mama už nejaký plán má. Nikdy nerobila rozhodnutia na základe náhlych nápadov. Aspoň nie takéto závažné. Nie, som si istý, že to mala už dôkladne premyslené dopredu, než to navrhla.“
Tanja hľadela na cestu pred nimi. Skvelé. A čo teraz my?
„A vôbec. Nesmieš brať do úvahy len ten dom. Všimla si si ten dom v susedstve?“
„Ten, čo tam už rok nikto nebýva?“
„Hej. Tuším som počul, že je problém ho predať. Mohol by mať rozumne nízku cenu. Nie, vážne...“ rýchlo vysvetľoval, keď zachytil manželkin podozrievavý pohľad, ktorý tušil ďalšie nečakané komplikácie. „Vezmi si to. Získaš tak pozemok, ktorý zniekoľkonásobí svoju hodnotu. Ak by to nešlo inak, bola by to rozumná zábezpeka, keby sme ho museli predať. Teda myslím v situácii, keby došlo k vyplácaniu Tobiasa a Lukasa.“
„Lukas sa myslím má najmenej čo hlásiť o slovo. Nedávno dostal byt.“
„To je fakt.“
Tanja sa zamyslela. Vlastne to celé nebol tak zlý nápad. V podstate Mathias nikdy nemával zlé nápady. Vo vnútri ucítila to zvláštne teplo, ktoré poskytuje dobrý pocit pomiešaný s radosťou a láskou. Zvyšok Mathaisovej rodiny si myslí, že si ju našiel preto, lebo je sivá myška, čo vždy poslúchne. A vôbec im nedochádzalo, že si z danej rodiny vybrala to najlepšie. Veď čo má Sarah z Tobiasa? Alebo Anna z Lukasa? Jeden je slaboch a druhý je horší ako malé decko. Ona má možno manžela, ktorého rozhodnutia sa rovnajú rýchlo tvrdnúcemu cementu a je to fuška ho presvedčiť o niečom inom. Ale ľúbi ju a nikdy sa nehanbil ju o tom uistiť kdekoľvek a kedykoľvek. Je na neho stopercentný spoľah, dáva jej všetko, čo len chce. Dokonca skôr než by ju napdlo, že by to chcela. A tie ich trápne poznámky o tom, že manželský bozk na verejnosti je predhistorický úkaz... Obyčajná závisť a strach. Anna a Sarah závidia a tí druhí dvaja sa boja, žeby sa ich ženušky mohli aj hlbšie zamyslieť nad kvalitou ich spoločného života.
Že vraj šedá myška. Len zatvárajú oči, aby nevideli, že keď sa Mati do niečoho pustí, tak si vždy vyberie to najlepšie a vždy to dotiahne do víťazného konca. A že často aj ona musí pripustiť, že sa len mýlila, keď vzdorovala. Proste na neho je spoľah.
„Tak som premýšľala... V práci je to v poslednej dobe dosť o hubu.“
„Tiež si myslím, že si zaslúžiš trochu oddychu.“
Pozrela na neho. Naklonil sa k nej a pobozkal ju. „Vypadneš odtiaľ a bude ti lepšie.“ zašepkal jej.
„Dávaj pozor na cestu.“ odtisla ho so smiechom.
Prečo nie? Trošku sa síce bála, ale prečo nie? Tak budú mať dieťa. Možno to nakoniec bude úplne skvelé.