Smiem? II.

2.

Pondelkové ráno, sedem hodín. Najnepríjemnejšia časť týždňa. Po krásnom víkende, tentoraz bez rodinnej večere, späť do reality. Sarah si v duchu vzdychla. Pomaly sŕkala horúcu kávu a listovala v novinách, čo ležali ráno spolu s časopismi na chodníčku za bránkou. Akoby nemali schránku. Politika ju nezaujímala, ekonomika trošku. Prevracala stránky ledva prebehla očami nadpisy a obrázky.

Tobias sedel oproti nej a zvedavo ju pozoroval. Jej vlasy, dnes vyčesané do uzla, jej tvár, jej prsia črtajúce sa pod tričkom. Akoby ju za posledné dva týždne od toho večera u matky videl prvýkrát a nie už skoro dva roky. Sarah zdvihla hlavu a pozrela na neho. „Čo je?“
„Nič. Vôbec nič.“ vrátil sa k šunke na tanieri.
„Prečo na mňa tak pozeráš?“
„Nemôžem? Si moja žena.“ bránil sa. „A si pekná.“
Prekvapená nezvyklým manželským vyznaním, rýchlo odpila z kávy. A prudko ju odtiahla a chytila sa za ústa.
„Čo je? Je ti zle?“
„Nie. Opálila som si ústa.“
„Aha.“
Zdalo sa jej to, alebo v tom zaznelo sklamanie? „Au. Necítim si jazyk.“ Zrazu jej oči padli na hodiny na stene. „Ježiši! Meškám!“ nechala šálku stáť a bežala si do kúpeľne ústa vypláchnuť studenou vodou.
Tobias si vzal ďalšiu žemľu z košíka a prekrojil ju. Z predsiene sa ozval výkrik a buchot. Akoby sa prevrhol stojan s dáždnikmi. Odhodil nôž, vyskočil a skoro prevrátiac stoličku bežal tam. Sarah sa zbierala zo zeme.
„Do čerta! Zrovna keď sa ponáhľam.“
Kľumol si k nej a pohol jej vstať. „Mala by si si dávať pozor. Niečo sa ti môže stať.“
Zdvihla stojan a pozrela na neho. Čo má v poslednej dobe také čudné reči? „Prečo?“
„Nikdy nevieš.“
Zarazene sa na neho zahľadela. „Čo sa s tebou robí, Tobias? Čo mi chceš povedať?“
„Nič.“
„Už dva týždne na mňa pozeráš akoby som bola tajné zjavenie. Ja som si to všimla, nemysli si, že nie. Nedá sa nevšimnúť, keď ťa niekto každú chvíľku pozoruje ako domnelého agenta CIA. Tak o čo ide?“
„Čo ak by si bola tehotná?“
„Čo?!“ vyrazila zo seba šokovane.
„Mohlo by sa to stať.“
„Ty chceš...“
„Nie. Len ma tak napadlo... premýšľal som o tom. Odhliadnuc od tej súťaže, nie je to zlý nápad. Čo nám vlastne bráni? Máme už dosť možností ako sa o dieťa postarať. Tak načo čakať?“
Aha. Tak preto bol zrazu tak žhavý do sexu. A mne to vôbec nedošlo. „A čo ja? Ja k tomu nemôžem nič povedať?“
„Samozrejme, že áno. Veď to bude naše dieťa.“
„Mohol si mi o tom vôbec povedať. Nenapadlo ťa, že beriem tabletky? Takto nikdy neotehotniem.“ Hlupáčik. dodala nežne.
„To ma nenapadlo.“ priznal.
„Fajn, porozprávame sa o tom večer. Kedy vlastne dnes prídeš?“
„Dosť neskoro.“
„Tak zajtra. Zatiaľ sa maj.“ pobozkala ho. „Pozbieraš tie dáždniky?“ schytila tašku a kabát a vybehla z domu.
„Jasne.“ povedal už zatresnutým dverám. Dostala ho. Na tie tabletky úplne zabudol.

Tie dva stratené týždne môžu byť celkom poriadny problém. Nemal rád takéto škrty cez rozpočet. A najhoršie na tom bolo, že o tento problém sa nemohol so Sárou podeliť ani náhodou. O to viac ho to štvalo. Vo chvíli, keď vystupoval z auta na vyhradenom parkovisku za budovou Elecomu, na ktorej prvom poschodí zaberala realitná spoločnosť RealDE väčšinu priestorov, otvorili sa dvere aj na malom autíčku zaparkovanom o tri miesta ďalej v zóne Free. A von vystúpila celkom chutne tvarovaná bacuľka s dlhými tmavými kučerami padajúcimi na plecia.
„Dobré ráno.“ zavolala na Tobiasa.
Zamyslene kývol jej smerom ledva sa na ňu pozrúc. Treba vymyslieť nejaký dôvod, ako kontaktovať Mathiasa a zistiť, ako na tom sú. Alebo radšej Tanju. Tá je skôr schopná všetko vyzvoniť.
„Ospravedlňujem sa, dnes meškám.“
Tobias sa strhol. Ani si neuvedomil, kedy sa objavila za ním.
„To nič, Sonja. Dnes si aj tak potrebujem niečo vybaviť. Teraz hneď. Máte čas.“ vykročil k budove. Ibaže kvôli čomu zavolať Tanji? Keby tak Sarah bola ochotnejšia... O čo ľahšie by ona našla rozumný dôvod. Keby len nebola taká tvrdohlavá!
Sonia kráčala vedľa svojho šéfa a hádzala na neho nenápadné pohľady. Niečo vo firme vybuchlo? „Nachystám vám kávu?“ skúsila prerušiť ticho, ktoré jej pripadalo trápne.
Neodpovedal hneď. „Nie. Radšej nie. Alebo áno. Ako chcete.“ škrtol kartou v slote pri zadnom vchode a dvere povyskočili dopredu. Ani jej nedal prednosť.
Sonja úctivo počkala a zamyslene si zahryzla do pery. Čo sa dnes deje?

„Kostým od Gucciho, paleto od Prady, kabelku od Vuittona, lodičky od Loboutina a dáždnik od Brigga. Presne taký, akým sa pýši aj sám princ Charles. Zdá sa vám tá slečna drahá? Nezáviďte...“
„Dvanásť!“ ozvalo sa od Evinho stola. „Kto ide so mnou?“
Sarah prestala písať, natiahla ruky nad hlavu a poriadne sa zaklonila cez operadlo stoličky dozadu aj so stoličkou. „Pozerať na chlapca od Diet-coke break?“ urobila narážku na známu reklamu umývača okien.
Eva vstala. „To bolo za prvé o jedenásť tridsať a za druhé ide sa pozerať na výber dnešného menu.“ opravila ju významne. „Spadneš.“ a zavrátila Sarah späť dopredu.
Tá tvrdo dopadla. „Pozor! Môžem byť tehotná.“ varovala ju priateľsky.
Obe s Ninou sa k nej obrátili. „A si?“ zaznela v tom skrytá dychtivosť horúcich noviniek.
„Ále nie.“ vstala. „To iba môjmu manželovi začali tikať biologické hodiny.“
„Jemu?“
„Hej.“ vzala si tašku spod stola. „Zmyslel si, že chce mať dieťa. Teda, že ja mám mať dieťa.“
„Ale to je výhoda.“
„Je v tom malý háčik.“
„Aký?“
„Ja ho nechcem.“ A určite nie kvôli nejakému domu.
„Neblázni.“ miernila ju Nina. „Vieš koľko báb by za toto plakalo šťastím?“
Len keby netušilo, že sú iba prostredníkom k dedičstvu. „Ozaj, nevieš, má už Reike hotovú sekciu o nových trendoch? Potrebovala by som zaplácnuť miesto nejakou reklamou. Jej vždy niečo ostane.“

Obchodná štvrť, na ktorej okraji sídlila redakcia Mjau, vrela obedňajším ruchom. Dnes minca zvolila Indiu a hoci všetky tri takmer hlasovali za opakovanie, nakoniec sa podvolili dohode, ktorú urobili v snahe ukončiť to zúfalé rozhodovanie, za ktorou vôňou sa vždy pohnú prv.
Teraz kráčali dokonale upravenou vyzametanou ulicou míňajúc butiky a výklady plné vecí, ktoré mučia srdce i peňaženku. Vysoko nad ich hlavami ju zastrešovala priehľadná strecha z číreho vitrážového skla. A tak, hoci vonku pršalo, tu vládlo bezvetrie a slnečná nálada ako v umelom kúsku raja.
„Kam sa tak ponáhľaš?“ snažila sa Eva krotiť Sarah. Stále si nevedela zvyknúť na jej občas až prílišnú živosť. Teda na Angličanku mala korene asi omylom v susedovej záhrade.
„Konečne ma napadlo, čo s tým článkom.“
„Ale preto nás nemusíš všetky strhať.“
„A ušlo ti očko.“ upozornila ju Nina.
„Kde?“
„Tu vzadu.“
Sarah zdvihla nohu a mierne sa vytočila, aby si dovidela na pravé lýtko. „Kruci.“ rozladilo ju to. „Fajn. Tvorivá pauza. Kľudne choďte, dobehnem vás.“ A pobehla do priestorného polkruhového átria jedného z množstva obchodných domov, ktoré sa tu vyťahovali do výšky troch poschodí jeden vedľa druhého. Prešla pomedzi ľudí a zamierila do jedného z lacnejších odevných domov hľadajúc oddelenie so spodným prádlom.
„Sarah!“ ozvalo sa za ňou náhle prekvapene.
Obzrela sa za hlasom. A, Tanja. A vôbec sa za tie dva týždne nestihla zmeniť. To je ako zázrak.
„Ahoj. Čo ty tu?“
„Túlam sa. Trochu.“
Sára sa usmiala. „Ja zase zháňam silonky.“
„No... ja som si zase bola obzrieť nejaké drobnosti.“
Vtedy Sarah spozorovala v jej ruke drobnú roztomilú plyšovú hračku. „Ale. Hádam už?“ prekvapila sa.
„Nie. Ale snažíme sa. Heidi mala nakoniec celkom dobrý nápad. Bolo na čase začať nad tým rozmýšľať. Zanedlho by mohlo byť neskoro.“
„No...“ pripustila. Tanja má dvadsaťsedem. Svojím spôsobom má pravdu. „Tak želám veľa úspechov.“
Tanja ju však zadržala. „A vy?“
Sarah sa odmietavo usmiala. „Nie. Zatiaľ neplánujeme nič. Tobias iba rozbieha pobočku a mňa moja práca dosť baví. Takže zatiaľ rozhodne neplánujeme nič. Možno tak dovolenku niekde v teple. Mám už tejto studenej jari po krk. Musím už bežať. Ahoj.“ A rozhodne sa nemienim baviť o skóre. Ani nechať zo seba ťahať informácie.
Tanja jej kývla. „Tak čau.“

Keď sa prebrala, uvedomila si, že tie zvuky nepatria do sna. Tobias sa vrátil. Pootvorila oči a zažmúrala na budík. 0:23. Znova upadla do polospánku. Zvláštne. Bol to taký príjemný pocit. Počuť zvuky v dome a vedieť, že sa nič nedeje, že je všetko v poriadku. Dôverne známe buchnutia, kroky a šuchot ju znova uspávali.
Ešte tesne pred zaspatím ucítila ako vkĺzol k nej pod spoločnú prikrývku a pritúlil sa k nej.
Náhle sa si uvedomila, že jeho ruka sa všuchla pod jej pyžamo a putuje hore bokom k jej prsiam.
„Um.“ zamrmlala nesúhlasne. Teraz nie. Chcem spať. Je už polnoc.
No ruka jej protestu nedbala.
„Tobias.“ zahundrala.
Ucítila ako ju pobozkal do vlasov. „Krásne voniaš.“ zašepkal jej.
A bola prebratá. Zas je to tu. Ešte do včerajšej noci by na túto hru pristala. Teraz, po dnešnom ráne, ju však poriadne dopálil. „Tobias, nechaj ma.“ otočila sa k nemu.
„Čo je?“
„Je mi jasné prečo to chceš a protiví sa mi to. Takto to nechcem.“
„A čo chcem?“
„Ten blbý dom.“
Posadil sa. „Ty si fakt myslíš, že to robím kvôli tomu domu?“
Zdvihla sa na lakte. „Tak prečo si zrazu taký hr do toho mať deti?“
„Lebo... Proste ma to nakoplo. Doteraz som vôbec o deťoch nerozmýšľal. Nechýbalo mi to. Páčilo sa mi, ako žijeme. Ale potom... Premýšľal som o tom. Jasne, že je to blbosť – mať deti, aby si vyhrala dom. Ale...proste to... prišlo samo. Prečo nie? Prečo by sme nemali deti? Kvôli nám.“
„Lebo máme čas.“
„To je práve to. Vieš, v tom má mama pravdu. Ako si môžeš byť tak istá, že máš čas? Kto to povedal?“
„Toto je fakt uletená polemika, Tobias. Ak nemám mať už dosť času, má zmysel privádzať na svet dieťa? A čo ono potom tu bez nás?“
„Práve preto. Čím skôr, tým skôr máš šancu, že ho vychováš dosť nato, aby si poradilo aj samo.“
„Teba vôbec nezaujíma, že ja ho nechcem. Ty si sa rozhodol a basta!“
„Nerobíš teraz práve to isté?“
Nasupene na neho pozrela. „Nie. To je niečo iné. Ja som sa nikoho nepokúsila podraziť.“ a obrátila sa mu chrbtom rázne si potiahnuc svoju časť spoločnej prikrývky.
Tobias ledva zachytil koniec, aby si kúsok potiahol späť.
„Prepáč.“ povedal nakoniec po chvíli ticha. „Len... sorry, proste som urobil blbosť.“
„Nie. Toto bol podraz.“ zaznelo z odvrátenej strany.
Hľadel na jej odhodlaný chrbát, a potom ju jemne pohladil. „Mám ti povedať, prečo som ti to nepovedal prv?“
„Hm.“
Sklonil sa nad ňu. „Presne pre toto.“
Sarah sa znova prudko zdvihla a vrazila mu tak plecom do tváre.
„Ježiši!“ padol tvárou späť do perín.
Vydesene na neho pozrela.
„Preboha! Prepáč. Nechcela som... Nevedela som, že si tak blízko.“ snažila sa na neho nazrieť. „Si v poriadku?“
Neodpovedal jej.
„Tobias? Mrzí ma to.“
„To je ok.“ zaznelo z vankúša tlmene.
„Ublížila som ti?“
Pokrútil hlavou.
„Moc?“
Pomaly sa zdvihol na lakte. „Pri tebe aby si človek dával pozor nielen na to, čo povie.“
„Fakt som nechcela.“
Prehmatal si nos. „Myslím, že je celý.“
„Dúfam, že zajtra nebudeš vyzerať na tej porade ako zápasník.“
„Tak im poviem, že som celú noc zápasil so svojou ženou, či mi dá alebo nedá.“
Zasmiala sa. „Ty!“ capila ho po pleci.
Schmatol ju, prevrátil do vankúšov a priľahol. „Tak sa bráň!“
Pokúšala sa so smiechom vymaniť. „Si ťažký. Tobias, prestaň! Si moc ťažký. Prestaň, to šteklí!“ výskala, keď sa ju vrčiac snažil jemne uhryznúť do ucha. „Si v presile! Vzdávam sa! Vzdávam sa! Kontumačné víťazstvo!“
Ostala pod ním bezbranne ležať a s úsmevom mu hľadela do tváre.
„Ale ja nechcem, aby to bolo víťazstvo. Chcem, aby si s tým súhlasila.“
Vzdychla si. On tým neprestane. „Ja neviem. V podstate...“
„...by som ich aj chcela.“ doplnil za ňu s úsmevom napodobňujúc jej vzdávajúci sa tón.
„Vidíš? Už zase to robíš.“
„Nie, vážne, Sara. Ospravedlňujem sa. Nemal som to na teba skúšať bez tvojho vedomia. Len proste... som čakal, že ty si to budeš stále dávať do súvisu s tou stávkou a nebudeš si chcieť dať vysvetliť, že je to inak. Ale ja tie deti vážne chcem. Naozaj.“
Nemala síl zase začať s prením sa o to, že ona nie. „Och. Ja neviem. Potrebujem trochu času. Ty si si nad tým už popremýšľal, mňa to zatiaľ ani nenapadlo. Musím si to premyslieť.“
„V poriadku.“ prikývol. „Ale teraz by sme mohli trochu...“ vnoril jej tvár do vlasov a jemne ju zahryzol do šije.
„A na začiatok...“ prerušila ho ešte.
Zdvihol hlavu. „Čo?“ spýtal sa, keď nedopovedala.
„Mohli by sme zatiaľ hovoriť len o jednom die-ťa-ti? Nie o hneď o de-ťo-ch?“

Natiahla sa až k hornej poličke, kde mala vložky a tampóny a vzala odtiaľ jeden balíček. Takže zase nič. Druhý mesiac a stále nič. Ako je to možné? Ten prvý raz otehotnela na prvý pokus, ani to nechceli. Možno je za tým ten potrat. Alebo to bol signál jej tela, že ona vlastne deti mať nikdy nebude? Nie, to jej vtedy nepovedali. Zabuchla skrinku a pozrela na seba do priestranného zrkadla nad umývadlom. Ty si si myslela, že to len tak pochováš, čo? Trochu optimizmu, štipku zabudnutia a hurá, som v pohode. Cúvla k vani a sadla si na okraj.
Všetko to bolo vtedy... Ani nevedela aké. Strašne zmätené. Prv ako si stihla vôbec niečo uvedomiť... Najprv cítila len strach a znova strach. Vnímala to iba ako príčinu všetkých problémov, ktoré by nemuseli byť, keby... A potom, keď sa im to podarilo nejako konečne zlegalizovať... bolo po všetkom. Skôr ako si začala uvedomovať, čo to znamená. V podstate keď ležala v nemocnici sa cítila dokonca vinná. Vinná pri pohľade na všetky tie ostatné zronené tváre, ktoré postihol podobný osud. Ona nijaký žiaľ necítila. Bolo jej len čudne. Čudne pri srdci. Bolo to niečo, čo nevedela pochopiť ani rozumom, ani srdcom a tak to v sebaobrane dôsledne uzamkla a prehltla kľúč. Zafungovalo to.
Aké bolo smiešne si myslieť, že je to preč. Pod kontrolou. Dávne a minulé. A stačilo tak málo – dovoliť myšlienke na dieťa vstúpiť do tvojho rozumu, otvoriť jej srdce a ... nemať úspech.
A v duši sa ti otvorila čierna diera. Podčiarknuté, sčítané. Všetko, čo si celý ten čas odmietala. Spolu s úrokmi. Cesta rovno do pekla.
Tuho zažmúrila oči a sklonila hlavu. Potom si sťažka vzdychla, akoby chcela zo seba vymiesť všetky tie kváriace myšlienky. Nie, ešte nie je všetko prehrané. Tobias má pravdu. Pôjdu k doktorovi. Aj keď s tým začal hneď ako im to prvý raz nevyšlo a jej to pripadalo prehnané. Naštvalo ju to, lebo si znova pripadala ako dostihová kobyla, ktorú treba na preteky dôkladne pripraviť. Darmo ju presviedčal, že nejde o dom. Cítila sa oklamaná a pohádali sa. A znova im to zabralo niekoľko večerov a nocí opatrných oťukávaní a vysvetľovaní, než ju znova presvedčil, že ide len o bábätko. Nakoniec si pripadala hlúpo. A teraz sa ukazuje, že on možno nepreháňal...
Náhle sa prudko vystrela. Existovalo jedno vysvetlenie. Vlastne jediné vysvetlenie. On niečo skrýva! Niečo vie. Niečo, čo možno všetko vysvetľuje.
No počkaj!

„Pán manžel nepríde?“
„Niečo mu do toho na poslednú chvíľu prišlo. Nehnevajte sa. Ja mu všetko vysvetlím. Aspoň skúsim.“ usmiala sa. „A ak to nepôjde, dohodneme si iný termín.“
Tobias by si tiež mohol niektoré veci naplánovať inak. Občas naozaj mala pocit, že tá práca je nakoniec prednejšia než všetko ostatné. Až neuveriteľne prednejšia. Keby nemala svoju teóriu, možno by sa iba naštvala, že tak veľmi chce s ňou deti, až nemá čas ani sa ísť informovať, čo im v tom bráni. Je snáď niečo dôležitejšie? Ale teraz tušila, že za jeho neprítomnosťou sa skrýva nejaká tajomná obava. Chcela si to s ním vybaviť už ten večer, ale nakoniec odolala. Mali za sebou iba krátke obdobie zmierenia, nechcela ho znova narušiť. Koniec-koncov, nech je to čo chce, teraz sa to dozvie.
Doktor nechal fascikel s ich vyšetreniami a výsledkami otvorený uprostred. „No, v podstate tu nie je veľa čo vysvetľovať. Takže. Mám pre vás jednu dobrú správu a jednu zlú.“ pozrel na ňu spoza lesklých šošoviek okuliarov. „Vy ste naprosto zdravá a niet dôvodu, prečo by ste nemali donosiť zdravé dieťa. Váš manžel ale deti mať nemôže.“
Sarah nerozumela. „A... to akože nikdy?“ blbá otázka.
„Je mi ľúto.“
„Ani žiadnym liečením?“
Pokrútil hlavou. „V jeho prípade to nie je možné. Je sterilný od narodenia.“
Bum! Čakala čokoľvek, absolútne čokoľvek, ale toto nie. V hlave sa jej okamžite rozbehol kolotoč. To nie je možné. To je blbosť. Niekde sa im stala chyba. Bola som predsa tehotná. Veď som sa preto vydávala...
Už otvárala ústa, keď...
.... náhle odniekadiaľ, zo zabudnutého šuflíčka, zastrčeného kdesi na samom konci pamäťového skladu, vyskočila matná spomienka. Niečo neurčité. Ten divoký večierok u Martinových rodičov... Veľa alkoholu a hlúpy návrh na hru ´Kto je vrah?´ Spomínala si, ako sa schovala v izbe v podkroví. Bolo tam prítmie. Vlastne skoro tma. A prach. Kýchlo sa jej z neho...
Myšlienky sa jej prudko zbrzdili a zdesene pozrela na doktora.
„Takže ani nikdy nemohol mať deti?“ uvedomila si zdesene.
„Nie, to je nemožné.“
„Ale veď som bola tehotná...“ Bola tam tma. A prach. A ... ešte niekto. Sarah prestala dýchať.
„Viem, že ste mali potrat...“ pozrel do papierov, „v štvrtom týždni. Mali ste predtým styk len s vaším manželom alebo aj s niekým iným?“
Nevnímala. Zbledla. Nemusela ani odpovedať. Odpoveď bola jasná. Ó, Bože. To je prúser. To je prúser! Takže to tam vtedy... to nebola len šialená fantázia opitého mozgu. To sa tam vtedy naozaj STALO!
Okamžite sa vrátila do prítomnosti. Musí niečo urobiť. Musí byť nejaké riešenie. Hocičo! „Aké... Aké máme teda možnosti? Existujú nejaké? Aspoň dáke.“ dožadovala sa zúfalo.
„Jednou možnosťou je adopcia. Alebo môžete podstúpiť umelé oplodnenie darcom.“
„To Tobiasa zničí.“ vzdychla si neuvedomiac, že nahlas.
„Ak chcete, môžete prísť ešte raz. Porozprávame sa a ja vášmu manželovi všetko vysvetlím. Mohol by som vám poskytnúť kontakt na...“
„Nie, poviem mu to sama.“ odmietla rýchlo premáhajúc rezignovanosť v hlase. „Myslím, že to tak ľahšie prijme.“ dodala. Neverím, žeby nejaký psychológ alebo ktorýkoľvek -lóg dokázal Tobiasovi toto prijateľne vysvetliť. To totiž nedokážem ani ja.
„Samozrejme. Ale keby ste potrebovali, stačí ak sa ozvete. Dohodneme sa.“
„Ďakujem.“
Keď vychádzala z ordinácie, uvedomila si, že to bol zásah Božej prozreteľnosti, ktorá ju sem poslala dnes samotnú.

Sedela za svojím počítačom v kancelárii, ktorú od minulého týždňa zdieľali s ďalšou novou posilou Mariou, strnulo držala myšku a tupo hľadela na rozpracovanú dvojstranu na monitore. Nevnímala text, ani obrázky, ani okolie.
„Sarah, ideš na obed?“
Nereagovala. Eva zastala vo dverách.
„Sarah.“
Strhla sa. „Čo? Nie. Možno.“
„Čo je s tebou? Celý deň tu sedíš ako mátoha.“
„Len som sa zamyslela.“
„Na tri hodiny?“
„Nemám žiaden nápad, čo s tou témou.“
„Hm.“ pokrčila plecami. „Uzávierka je až za týždeň. Tak ideš?“
„Kam?“
„Na obed predsa.“
„Neskôr. Musím ešte niečo vyriešiť.“
„Tak si pohni. Máme na to len hodinu. Prídeš za nami?“
„Hej. Zavolám ti, kde ste.“
Eva vyšla z kancelárie a Sarah znova upadla do mrákot. V živote nebola v tak strašnej situácii ako teraz. Dokonca ani vtedy nie, keď zistila, že je tehotná a musela svojmu silne patriotistickému otcovi oznámiť, že si bude brať Nemca a neskôr svojej nastávajúcej nemeckej rodine, že je ich nastávajúca anglická nevesta, keďže Tobiasovi v tej chvíli vypovedal hlas aj odvaha. Preboha, ako má Tobiasovi priznať, že mu nielenže bola neverná, ale ešte ho aj chcela urobiť otcom cudziemu dieťaťu? Aj keď nie vedome. Ale čo to zaváži? Pustila myšku a schovala si hlavu v dlaniach. To je prúser. Čo teraz? Čo s tým teraz?
Potrebujem dieťa. Myšlienka ju osvietila ako kométa a hneď zhasla. A s kým? To je blbosť. Ak raz padne podozrenie, bude stačiť jeden test otcovstva a bude to ešte horšie ako doteraz. Potrebuješ rovnakú DNA. A to som teda zvedavá, kde ju vezmeš...
Náhle sa vystrela akoby zhltla pravítko.
Lukas!
Ó, nie. To nejde. znova rezignovala. Na to on nepristane. Ale on je jediná možná voľba. Iba on môže zabezpečiť, aby jej budúce dieťa patrilo geneticky do rodiny. V prípade bratov sa na to snáď nedá tak ľahko prísť. Aspoň to musím skúsiť.
Bleskovo prehrabala šuflík, vytiahla svoj zoznam čísiel a horúčkovito vyhľadala Lukasove. Ak ten podvod má mať zmysel, tak jedine on. Teraz, alebo nikdy. Vytočila číslo a čakala. Chvíľku vyzváňacieho tónu jej spríjemňovala tichá hudba. Podvedome pri nej klepkala nechtom o stôl. Náhle sa prerušila.
„Dobrý deň, zákaznícka linka T-Mobail, Lukas Hennecke, ako vám môžem pomôcť?“
„Ako dobre, že si to zdvihol ty. Musím s tebou hovoriť.“ vyhŕkla.
Na druhom konci ostalo na okamih ticho. „Prosím? Kto volá?“
„Sarah.“
Pozrel ešte raz na číslo na monitore. Toto nepoznal. Odkiaľ volá? „Sorry, nespoznal som ťa.“
„To nič. Nedávno nám menili čísla, nedostal si mail?“
Možno aj áno, ale kto to má všetko čítať. Sarah večne posiela kopec forwardnutých vtipných mailov. Akoby nič iné nemala na práci. Niekde medzi nimi ten informačný mail bude trčať. „Asi nie. Čo sa deje, Sarah? “
Tak, a je to tu. Nadýchla sa. „Musím s tebou hovoriť. Súkromne. Súrne. Máš čas teraz cez obed?“
Prekvapila ho. „Hej, ale nie veľa...“
„Stretneme sa v tej reštaurácii dole pod vami.“ rozhodla okamžite.
Ani neodporoval. „Ako chceš. O čo ide?“
„Budeš môcť tak za pol hodiny?“
„Dobre.“
„Fajn. Uvidíme sa.“ a položila. Srdce jej bilo až v hrdle. Ešte má možnosť ten nápad odvolať. Ešte môže tomu zabrániť. Ale iné riešenie nemá.