Smiem?

Premýšľala som, či vám to sem na drzovku šupnúť alebo sa spýtať.
Pred istou dobou vám tu bežali romány. A mne napadlo, žeby som to snáď mohla skúsiť.
Tak vám sem dávam úvod a dajte vedieť, či mám vôbec pokračovať.

0.

Rodinná večera sa pomaly chýlila ku koncu. Sedem ľudí ponad taniere živo diskutovalo o nerozhodných voľbách, kým príbory ticho cinkali o porcelán ako zvonkohra.
„Už len to nám chýbalo.“
„Nedohodnú sa. Uvidíš, že sa nakoniec nedohodnú.“
„To aby nakoniec boli ďalšie voľby.“
„Nebudú ďalšie voľby. Bude to oveľa horšie. Každý bude presadzovať svoje. A štát pôjde dole vodou.“
„Vidíš to priveľmi pesimisticky.“
„Pesimisticky? Všetky ceny pôjdu hore a ľudia si dobre rozmyslia, do čoho budú investovať.“
„To by ma zaujímalo, ako to chcú riešiť?“
Hovor zapĺňal útulnú jedáleň, kým za oknami sa pomaly obloha farbila do červena.
Heidemarie, hlava tejto početnej rodiny, položila príbor a rozhliadla sa po ostatných. Bolo príjemné ich znova vidieť takto spolu. Stále to boli jej deti, hoci všetci traja synovia boli už dospelí a až na najmladšieho, ženatí. Nie žeby ich výber schvaľovala bez námietok. Rozhodne sa však do ich manželstiev a partnerstiev nemienila miešať. Nakoniec, ak boli šťastní, nemala dôvod ponosovať sa. K dokonalosti tu však čosi chýbalo.
Deti. Vnúčatá. Tak rada by sa aj ona pochválila prekrásnym drobčekom. Alebo aj dvoma... Nechcela byť na začiatok neskromne náročná. Aspoň by tento veľký dom nezíval celé týždne prázdnotou. Prídu a odídu raz, niekedy aj dvakrát za mesiac. Na dva dni. Občas jej obetujú predĺžený víkend. Kto by si kedysi pomyslel, že sa všetci traja odsťahujú tak ďaleko. Tobias a Lukas do rovnakého mesta, Mathias ešte ďalej. No... malo to aspoň tú výhodu, že keď už prišli, boli nútení prespať. Nemohli zutekať, len čo si odbavili povinnú návštevu. Nie je to už ako kedysi. Celý ten svet kamsi uteká...
“Bolo to výborné, mami.“
Vytrhnutá z myšlienok pozrela na najstaršieho a usmiala sa. „Dá si niekto kávu?“
„Ja.“ ozvala sa Tanja. Vcelku pekná hnedovláska s pramienkami trojfarebného melíru.
Tobias položil príbor do taniera. „Aj ja.“
„Asi všetci, nie?“ zhrnula to Anna a obzrela sa po ostatných pohľadom, ktorý očakával automaticky súhlas.
Nikto neprotestoval. „Dobre. Tak všetci.“ Heidi vstala.
Tanja okamžite vyskočila. „Ja vám pomôžem.“
Tak.
Niekde tu to všetko začalo. V tejto jedálni. Na jar. Večer ako každý iný.
Volám sa Sarah Henneckeová (kedysi Grahamová). Mám dvadsaťdva rokov a pracujem v redakcii časopisu Mjau. Možno vám to niečo hovorí. Možno ho zhliadnete v stánku, keď kupujete noviny, možno sa vám pravidelne každý mesiac povaľuje v schránke. Je to typicky ženský časopis a celá moja rodina ho považuje za strelený ako všetky takéto časopisy vôbec. Ak mám byť presná, celá rodina môjho manžela. Tá moja ma po svadbe s Nemcom vydedila. Môjmu otcovi sa len ťažko vysvetľuje, že druhá svetová vojna skončila pred vyše päťdesiatimi rokmi a že obety môjho deduška si vážim, ale život si podľa nej zariadiť nemienim.
Tá šedivejúca dáma, ktorá odišla chystať kávu a ponad pult nás stále z kuchyne pozorne, hoci nenápadne sleduje, je moja svokra Heidemarie. Manžela pochovala pred troma rokmi, takže som ho nestihla ani spoznať. Tobias o ňom aj tak hovorí len málokedy. Heidemarie si odmieta pripustiť svoj vek, farbí si vlasy a narozdiel od Anny, mojej všetci-dúfajú-skoro-švagrinej, a Tanje, mojej už-drahej-švagrinej, časopisy, ako je ten môj, číta popri popoludňajšej káve s najväčším pôžitkom. Ona jediná diplomaticky mlčí, keď sa reč zvrtne na moju prácu a zvyšok rodiny sa na mňa vrhne ako supy. Nie som si istá, či je to mlčanlivá podpora alebo preto, lebo môj príchod do jej rodiny neprebehol práve štandardným postupom.
Mimochodom, Tobias. Tobias je šéf pobočky realitnej kancelárie a môj manžel, príčina môjho vydedenia a radosti mojej staršej sestry – nech sa potvora škvarí v pekle naveky. Je odomňa starší presne o tri roky. Narodeniny oslavujeme v ten istý deň. Nie je už to znamenie osudu? Vzala som si ho, pretože som bola v prvom mesiaci. Nepoznali sme sa ani rok. Príroda si však svoj úmysel rozmyslela a tak sme ani nie dva dni po svadbe boli bez jej príčiny. Niekedy si myslím, že zvyšok mojej nemeckej aj anglickej rodiny pričasto svorne premýšľa, kam sme sa tak ponáhľali. Nedokážu pochopiť, že sa jednoducho máme radi a vzali by sme sa s dôvodom, či bez neho.
Tá mladá príťažlivá na krátko ostrihaná blondínka oproti Tobiasovi je Anna Raffenbergová. Má o dva roky viac ako ja a je to ťažká intelektuálka. Jej vzdelávací proces sa pravdepodobne nezastaví nikdy. Na slovo inteligencia reaguje ako Pavlovove psy na zvuk píšťalky a na moju prácu hľadí ako na predávanie oblátok na rohu. Ja však viem, že ona je presne ten typ žien, ktorý tie stupídne články o správnych vzťahoch, móde a diéte zhlce na posedenie. Určite má doma schované stohy časopisov, bez ktorých by v tom svojom svete nemohla existovať.
Vedľa nej je Lukas. Je najmladší z rodiny. Má len o rok viac ako ja. V budúcnosti softwarový inžinier (ak dokončí školu, ovšem), momentálne operátor hotline v T-Mobail. S Annou sú veční milenci, už asi rok bývajú konečne spolu v byte, ktorý Lukasovi kúpila mama, a všetci dúfajú, že jedného pekného dňa sa s ňou definitívne usadí. Chodia spolu vyše päť rokov, ale dodnes nepadla jediná zmienka o nejakej perspektívnej budúcnosti. Myslím, že jemu to tak vyhovuje. Ak sa do niečoho vôbec dokopú, hnacím motorom bude Anna. Prečo vlastne začali spolu chodiť? Nebol to Annin nápad?
Dve stoličky ďalej od neho je Mathias. Má dvadsať sedem a je geodet. Je najstarší syn v rodine, aj keď adoptovaný. Keď sa Heidemarie a jej manžel zmierili s tým, že nebudú mať vlastné deti, poskytli domov tomuto človeku. Krátko nato prebudené rodičovské inštinkty urobili svoje a k Mathiasovi pribudol Tobias a o dva roky neskôr Lukas. Zrejme sa s hrozbou legálnych dedičov nikdy nezmieril a dodnes mi neúmyselne poskytuje zábavné námety na články ako si utrhnúť najväčší kus dedičstva. Neustálymi nežnosťami so svojou ženou privádzajú do zúfalstva všetkých zástancov manželského stereotypu.
A to je posledná z prítomných. Tá, ktorá šla Heidemarie ochotne pomáhať do kuchyne. Tanja, už štyri roky Mathiasova zákonitá manželka. Častou a nepravidelnou zmenou účesov a farby vlasov ma na ulici privádza do trápnych situácii, keď netuším, kto to na mňa volá z druhej strany cesty. Bez make-upu nie je schopná existovať. Vždy, keď sme počas predĺžených víkendov u Heidemarie, blokuje kúpeľňu od šiestej ráno. Vzhľadom na to, že dve kúpeľne na sedem ľudí nestačia ani sami o sebe, býva zdrojom zúfalých pokusov predbehnúť ju vo vstávaní. Jediný raz to dokázal Lukas. Zvyšok rodiny už večer dohaduje poradovník do druhej kúpeľne. Len sa divím, kedy vlastne vstáva do práce.
Toto je teda moja nová, občas bláznivá rodina. A tu niekde, v tento večer, počas rodinného stretnutia, začína séria neuveriteľných situácií, do ktorých som spadla, ani som nevedela ako a ktorú odštartovala nečakaná Heidina dedičská podmienka.