reklama

Stale zuri

Janica26 , 05. 08. 2010 - 22:31

reklama

Dobry vecer potrebujem pomoct lebo uz som zufala som mama dvoch uzasnych chlapcou 4r.a 17mesacneho.Starsi syn je uzasny chlapec vnimavy,srdecny a skoro stale vysmiaty kdezto moj mladsi syn je maly zurvalec vzdy ked nieje po nom hadze sa o zem hrizie a kope alebo hadze veci o zem.Skusila som uz snad vsetko tulila som ho nech sa ukludni-skoncilo to tak ze ma uhrizol alebo kopol,nevsimala som si ho-vzdy prisiel a ublizoval mi nakoniec ked zbil svojho starsieho vrata v zachvate a udrel ho autickom doslo uz aj k capnutiu po zadku.A to som nikdy nechcela bit vlastne deti!uz neviem co mam robit je na dennom poriadku ze mladsi syn robi taketo teatre a coraz castejsie prosim poradte mi lebo ja sama som uz v koncoch aku taktiku mam na neho zvolit aby v zachvate neublizoval nam a niekdy aj sam sebe lebo ked nic nepomaha hodi sa o zem a buchne si hlavu alebo do niecoho kopne.Niekedy mam velky strach aby sa nieco vazne nestalo bud jemu alebo nam okolo.:0((((Inak je to uzasne dieta ked ma dobru naladu je dokonaly ale uz to nebyva tak casto kedy sa na nas nasa laska usmieva a najhorsie ze niekedy zuri uz aj v spanku a to nechapem uz vobec.prosim poradte mi ako na neho dakujem.


reklama


reklama

linda999, Pi, 06. 08. 2010 - 12:06

Skus pozriet diagnozu ADHD syndrom a poradit sa s odbornikom. Ked na to sama nestacis a vyskusala si vsetky metody, ktore radia psychologovia, mozno treba psychiatra a lieky. Znie to mozno neprijemne, ale na telesne choroby lieky urcite dostava, tak preco neliecit aj dusu, ked ine nezabera.
Naozaj sa moze stat nieco vazne a budes mat zbytocne problemy s uradmi pre zanedbanie starostlivosti.

kavalentinka, Pi, 06. 08. 2010 - 16:16

moja mladsia dcera bola taka ista,ked sa zacala hadzat ozem,tak som si ju nevsimala,ale ked uz bila starsiu sestru,mala zachcaty zurivosti a placu a videla som,ze je to len jej maniera ci ma teraz odsudite ci nie risila som to vzdy s bitkou.proste dcera pochopila,ze ked sa hodi ozem vzdy ju pomojkam,ked bije sestru vzdy jej to rozpravam ,ze to nemozes a ona vzdy mohla a robila to.proste som zacala zurit aj ja zbila som ju vzdy,ked som ju dvihla,ked sa hodila nazem,ked udrela sestru dostala po ruke a ked mala zachvaty zlosti este dostala na zadok a poslala som ju revat do izby.viem,mozno krute,ale pochopila,ze sa jej prosit nebudem a ,ze nemoze takto a uz ju to vsetko preslo...drzim prsteky....
:-|

Janica26, Pi, 06. 08. 2010 - 17:01

Dakujem mozno skusim oboje aj ked je pravda ze niekedy je to tazke a najhorsie ze syn je podla mna este malinky na to aby si nejak uvedamoval veskere moje tresty u starsieho vzdy zabralo ked pri zurivosti som ho zavrela do izby a nesmel vyjnst kym sa neukludnil ale bol väcsi tak neviem ale urcite sa potrebujem poradit z odbornikom lebo niekedy mam pocit ze sa zblaznim!!!!Este raz dakujem

eniXelka, Pi, 06. 08. 2010 - 18:37

Mysli, ze si ho capnut po zadku mala uz v zaciatkoch, ked sa takto prejavoval. Na capnuti po zadku nie je nic zle, pokial to nie je take "capnutie", ze dieta odleti na druhy koniec miestnosti. Prave, citam knihu "Kazde dieta sa vie naucit pravidla" a presne o tom, ze rodicia sa svojich deti nechcu dotknut, sa tam pise. je to celkom zaujimave citanie, ak mas zaujem, napis mi na mail a ja ti tu knihu poslem.

Inak aj ja sem tam capnem dceru, ak ozaj nerespektuje nieco alebo robi nieco co moze ublizit jej alebo inemu. Ako inak sa ma naucit, ze to NEMA robit.

MarikaM, Pi, 06. 08. 2010 - 18:48

Mala som dcéru (ešte ju mám a vychovávať ju nie je vôbec ľahké) ktorá sa hádzala o zem keď bola menšia a zmodrala. Najprv som to riešila tým, že som ju zobrala na ruky, fúkla jej do úst aby začala dýchať. Raz sa tak hodila, že si hlavu udrela o radiátor. Vtedy som ju zobrala na ruky, fúkla jej do úst a dostala odo mňa takú po stehne, že mala na ňom všetky moje prsty. Veľmi som sa zľakla. Odvtedy sa prestala hádzať. Riešila som to cez psychologičku, ktorá mi radila. Keď ma kopla, dostala na zadok, kopla ešte raz - dostala dva krát toľko. Bola staršia - zobrala som je to, čo mala najradšej - počítač, mp4... Teraz, keď sa nevmestí do kože, sa s ňou jednoducho nerozprávam. Dolieza za mnou, chce so mnou komunikovať, ale ja s ňou nekomunikujem. Jednoducho som jej oznámila, že mám právo sa hnevať na ňu, že ublížila buď mne, sestre, alebo psovi.
Minule za mnou prišla a sama mi povedala, že najviac ju mrzí to, keď sa s ňou nebavím.
Nie je to s ňou ľahké ani teraz, má už 14 rokov. Niekedy som si hovorila, prečo práve ja musím mať takéto dieťa, čím som si to zaslúžila. Neprajem to nikomu. Viem o čom píšeš, je to ťažké. Nedaj so sebou takto cvičiť, musíš nájsť nejaký trest, aj výprask po zadku je výchovný a skús vyhľadať odbornú pomoc. Dieťa musí vedieť, že ho ľúbiš, ale zároveň, že si to nemôže dovoliť. Prajem Ti veľa nervov (ja som preplakala veľa nocí). Všetko prejde.

Betula, Pi, 06. 08. 2010 - 20:34

Ahojte, ja to uz mam za sebou, dnes ma dcera 22, tiez sme si uzili, nastastie nikdy sa nestalo, ze by som ja trucovala, oni vsetko kopituju, je pravda, ze pomoze len trpezlivost a ked prejde zurivost, tak v klude debata.....
lahko si je to predstavit, ked je nam do placu a najradsej by som ju zdrala, ako zito....
Oni to pochopia, ked vyrastu. Dnes je uzasna, rozumna, citliva a mila slecna, prezili sme to a mame vrely vztah.
Syn ma 13, prave vchadza do puberty, ale je uplne iny. To je udel nas rodicov, moju sme nemohli telesne trestat, bola z toho neskutocne nestastna a mala som pocit, ze nieco v nej nalomim a myslim bola to pravda. Debata je dolezita, my mame teraz normalne porady pravidelne, kde si kazdy povie svoje problemy, nesmie sa nikto prerusit v momologu a ide to celkom milo, aj sa nasmejeme a vela sa dozvieme, co normalne by nepovedal.
Tak hlavu hore a porad sa s psychologickou, snad pomoze ked je sikovna.(hug)

Janica26, Pi, 06. 08. 2010 - 22:47

Boze ani neviete ako som rada ze sa nasiel niekdo kto ma podobne problemi lebo ja som mala pocit ze som jedina strasne moc vam vsetkym dakujem pretoze momentalne aj takato podpora mi pomaha.No a k tym trestom capnutie po zadku u nas nepomaha skor mam pocit akoby niekedy opakoval ked mu ja capnem on udre brata alebo udiera mna myslim ze ma vsugerovane ze ak sa mi nieco nepaci capnem ho a preto ak sa nieco nepaci jemu capne on nas len z tym rozdielom ze ja ho capnem doslova ziadne rany ani nic podobne a on ked udre tak to pekne zaboli:-( zobrat mu nieco v takomto veku je nemozne lebo nema oblubenu vec a skusala som aj sposom ignoracie ten celkom zaberal ale je pre mna neskutocne tazke vydrzat pretoze raz sa stalo ked hodil do brata auticko pokarhala som ho a povedala som mu ze ho nebudem tulit kym brata nepohladka a sice najprv zuril hadzal sa ale nakoniec ho pohladkal a cakal odmenu!!!Vtedy sa mi nahrnuli slzy do oci a myslim ze to zistil ze mi to je luto ale je to len jednorazova zalezitost viac to nezabralo.Som rozhodnuta vyhladat psychologa pretoze mna to strasne ubija a trapi.Budem skusat urcite aj vase rady pretoze myslim ze nieco zabrat musi.este raz vam velmi pekne dakujem

Janica26, Ut, 10. 08. 2010 - 14:53

Ja netvrdim ze bitka dietatu pomoze a tiez chcem povedat ze moje deti nemlatim!!!Je to len capnutie po zadku ako ked sa mnohokrat hrate a ty ho len tak capnes ako dobre si to urobil alebo podobne moje deti nikdy nedostali bitku v pravom slova zmysle ale dakujem ja tiez niesom zastanca fyzickych trestou no myslim ze niekedy capnutie dokaze urobit voac ako dohovor a obzvlast dietatu ktore ma 17mesiacou mozem vysvetlovat do zblaznenia pretoze ma pocuva tak maximalne 5sekund.A tento sposom sa mi zda zacina zaberat ak sa mi syn hodi o zem dostane capanec a musi odyst do kuta alebo proste od deti kym sa nepride "ospravedlnit"väcsinou pride a dieta alebo mna len pohladka ale pre mna je to celkom dobry uspech pretoze mam pocit ze vie ze spravil zle sice to je len 3den ale zda sa mi to lepsie ako vsetky moje taktiky dohovarania hulenia pre ukludnenie a vsetko ostatne a to aj vdaka niektorym dobrym radam od vas dakujem!!!!

georgina, Ut, 10. 08. 2010 - 16:13

Janica, 17-mesačné dieťa takto naučíš akurát to, že bitka je úplne normálna vec. A máš pravdu - naučí sa to veľmi rýchlo...

Bodka70, Pi, 13. 08. 2010 - 18:08

georgína, pod to sa môžem podpísať - Kajku som vôbec nebila a stačilo mi ju len raz capnúť a už to potom skúšala kade-tade - veď keď môže mamka, prečo nie aj ja?(giggle).
ja som sa až pri mladšej dcérke naučila riešiť veci ináč. Paradoxne prvá dcérka bola veľmi vyspelá, skoro všetko chápala, bola relatívne poslušná. A aj tak som jej občas capla, lebo veď to tak krásne "zaberalo", počúvala a prestala s tým, čo som nechcela aby robila :-P .
Mladšia dcérka bola podstatne tvrdší oriešok, tá sa len zaťala a keby som ju mala capnúť za každé nepočúvanie, tak je bitá od rána do večera. :-| . Malé capnutie nepomáhalo a bola by ma takýmto spôsobom počúvla, snáď len keby som jej ruky-nohy polámala. A cieľom výchovy nemá byť zlomené dieťa, ktoré počúvne zo strachu. Deti sa majú učiť zodpovednosti (to čo robím má nejaké následky) a nie poslušnosti.
Dodatočne mi bolo ľúto každého capnutia voči staršej Soničke, i keď ich nebolo veľa, ale už teraz viem, že boli zbytočné, dalo sa to aj bez toho.

georgina, Pi, 13. 08. 2010 - 18:26

Deti sa majú učiť zodpovednosti (to čo robím má nejaké následky) a nie poslušnosti.

Presne tak! (y) (y) (y) (y) (y)

Bodka70, Pi, 13. 08. 2010 - 17:44

Janica26, ja si naopak myslím, že telesné tresty sú vo výchove kontraproduktívne a je jedno, či to nazveš bitkou, capnutím po zadku či akokoľvek ináč. Ani jeden z nás tu nehovorí o fyzickom týraní a mlátení, to tu nerozoberáme, hovorím o bežne používanom capnutí po zadku či po rúčkach.

Moja dcérka v rovnakom veku ako tvoj synček mala podobné správanie, záchvaty zlosti, agresia, častokrát jej až žila na čele navrela od zlosti a jej "špecialitou" bolo kopanie nohou do ľudí. Trvalo to do cca jej 3-4 rokov. Dávali sme jej stále najavo, že prejavy agresie a bitie netolerujeme a nedovolíme jej to. Vždy pri náznaku ohnania sa rukou či nohou som jej chytila príslušné končatiny (giggle) A dôrazne som jej povedala, že biť ma nebude, že jej to nedovolím a nepusím ju, kým s tým neprestane, že my doma ju nebijeme a nechceme, aby to ona robila nám (a mohla som si dovoliť takéto reči, kedže sme ju naozaj nebili).
Trpezlivosťou a rozhodnosťou sme pomaly dosiahli úspechy. Ak chceš mať úctu a rešpekt dieťaťa, musíš mať úctu a rešpekt aj ty voči nemu.
Telesným trestaním ničíš dôveru dieťaťa, možno dosiahneš úspech, dieťa napokon pochopí, že si silnejšia, že máš navrch a že bude po tvojom (dokedy?:-| ), ale z dlhodobého hľadiska nad dieťaťom nikdy nevyhráš.

simika26, Ut, 10. 08. 2010 - 16:05

moja kamaratka ma syna uz 4,5 rocneho, ale ked bol vo veku ako ten tvoj tak robil to iste, bol strasne zurivy, kopal, hryzal, krical.. bolo to na dennom poriadku, jeho mamicka uz bola zufala, plakala, nevedela co robit a nasla si na nho zaujimvau taktiku. Ked zacal hystericit ona po nom opakovala, ked krical, kricala aj ona, ked sa hadzal o zem, hadzala sa aj ona, ked hryzal, zacala aj ona (samozrejme nie silno a bolavo) ale jednoducho ho opakovala, presne znazornovala co on robi a kto by to povedal ZABRALO to..po piatich minutach sa s nej zacal smiat a kazdym dnom to bolo lepsie a lepsie a kedy tento jeho ,,vybuch zlosti" sa koncil vybuchom smiechu. Dnes je z neho spokojny, vysmiaty mlady muz. Sama poradit neviem, deticky este nemam, ani niesom psycholog, ktory by vedel posudit, ci je to spravne ale za pokus to stoji, mozno to pomoze ;-) drzim palce (flower)

simika26, Ut, 10. 08. 2010 - 16:08

inak to ako ho napodobnovala, dostalo do vybuchu smiechu nielen ju, ale aj manzela a vsetkym pritomnych.. a najdolezitejsie, ze aj jej chlapceka (giggle)

ja_hodka (bez overenia), Ut, 10. 08. 2010 - 17:44

Janica, ahoj.
U nas sa obcas objavi vybuch zurivosti - len par dni dozadu som bola pomaly mentalne v koncoch: co s tym deckom robit, lebo niekolko dni za sebou mala tych vybuchov niekolko za den, co je u nej skor neobvykle - zurivy vresk nasledoval po tom, co mala slecna nedostala co chcela, pripadne sa nerobilo to, co ona chcela - bola "postavena mimo hru" do svojej izby, kde ostala, kym neprestala vrestat. To je u nas bezny postup. Trva obvykle iba par minut, kym sa skludni. Potom ju pustim, opytam sa jej, ci uz skoncila - ona povie "ano" :-) a nasleduje pokec.
Dieta rozumie vsetkemu, co mu hovoris. Ale nie ked je vrcholne podrazdene - jasne, ze vtedy nic nepocuje, nevidi.
Nastastie nemusime riesit bacanie, hryzenie a pod. Par krat bacla, nasledovala izolacka, znova pokec - dala som jej dorazne najavo, ze to nebudem tolerovat a potvorka pochopila. Chce to titanove nervy a byt si ista svojou autoritou. Decko vyciti kazde zavahanie, pripadne vyciti strach matky z toho, ze znova bude scena a nalezite to vyuzije. Osvedcil sa mi pristup - urobis scenu? Tvoj problem. Tak sa ale musis nastavit aj mentalne.
Ale bitkou sa nic neriesi. Naopak, vela toho mozes pokazit.

Polárka (bez overenia), Pi, 13. 08. 2010 - 09:10

U nás je to obdobne. Len Maťko v posledných dňoch nacvičuje nové číslo. Rúčky zovrie v pästičky a začne sa jedovať a kričať. Keď som to videla, nezdržala som sa smiechu. Bola to spontánna reakcia. Maťo vtedy zneistil a prestal. Odvtedy to urobil len dva krát, aj to s menšou intenzitou :-D

Bodka70, Pi, 13. 08. 2010 - 17:25

Polárka, tak ja na toto musím u svojej jedošky Kajky opatrne. Je to taký jedovatý a urážlivý škorpiónik,sama seba berie veľmi vážne a náznak žartu na svoju osobu berie veľmi ťažko. U nej by teda metóda opakovania jej správania ako to niekto spomínal teda nezabrala;-) :-*

martinkok, Pi, 13. 08. 2010 - 08:56

Ahojte,
ja mám 6-ročného syna, je to také živé dieťa, no mrzí ma, že sa nechá ľahko vyprovokovať hlavne od starších kamarátov a potom začne zúriť a kopať, nebýva to moc často ale aj tak sa mi toto správanie nepáči, naposledy však začal takto zúriť keď pozeral rozprávku a vypli vysielanie, najskôr som mu to vysvetľovala, že predsa nikto za to nemôže, a že to opäť zapnú, no nepomohlo tak som ho stisla nech sa ukľudní, no nakoniec pomohlo až keď dostal po zadku. Neviem či je to normálne, bojím sa hlavne aby niekomu neublížil a Tí starší vedia, že keď mu budú robiť naprotiveň, tak o ich začne naháňať a robia to naschval, aj keď som im už dohovárala.

Janica26, Pi, 13. 08. 2010 - 23:57

Ahojte ja by som chcela na svoju obranu povedat ze pri starsom synovi som nikdy nemusela pouzit co i len naznak bitky a nie este udriet ho!!!!Bol to a stale je velmi inteligentny chlapec ked sa jedoval vzdy musel odyst do izby a ukludnit sa a vzdy to zabralo aj ked on zuril velmi malo!!!Ja niesom zastanca bitky to nie ja som si vedoma toho ze to plodi len bitku ale skuste ma pochopit moj syn od malilinka dostaval kopec lasky den noc som ho stiskala a ujistovala o tom ako ho milujeme a jednoducho neviem preco zacal zurit neviem kde bol spustaci moment pretoze doteraz som ho nikdy nebuchla a ani krivo nepozrela vzdy som sa ku chlapcom spravala rovnako a dokonca mi nemusite verit ale aj moj starsi syn na neho nikdy nevstiahol ruku od otehotnenia sa na brata tesil takze chcem len povedat nesudte to ze niekdo da dietatu po zadku pretoze neviete co vsetko tomu predchadza ja to nerobim pre potesenie jednoducho som zufala pretoze sa bojim aby si neublizil alebo neublizil niekomu inemu nieje totiz prijemne vysvetlovat starsiemu synovi ze brata nema bit ked maly ho bije pravidelne a bez trestu????proste neviem ako na neho a velmi ma to trapi pretoze u nas bitka bola posledne riesenie vyhrotenej situacie!!!A to podotikam ani neni bitka je to len vystraha!!!!Neviem si predstavit teraz ho zavriet do izby sameho ked tomu este nerozumie!!!:-( Ale aj tak vam vsetkym moc dakujem za niektore super napady ktore urcite vyskusam!!!

klodik, So, 14. 08. 2010 - 00:57

janica neobhajuj sa...(hug)

naši chalani keď boli malí to bolo hrozné-takmer denne som zaspávala so slzami na lícach, že to proste nezvládam...stále si robili zle, vrieskali, boli nároční na pozornosť, bola som stále s nimi sama...

tých capnutí bolo hodne,aj takých z nervov- nie výchovných ktoré sú o stanovení hraníc, ale proste z toho, že mi už z nich tiekli nervy...

dnes keď im to rozprávam ako sa k sebe správali, aká som bývala na nich hnusná a zlá tak sa začudovane tvária, že čo??? Maminka to fakt sme sa takto správali?

Majú už 14 a 13 rokov, sú vo veku ktorý začína byť kritický, ale už niekoľko rokov sa vôbec nehádajú, u nás je taký božský pokoj aj keď sú obaja doma, nikdy sa nehádajú ani o počítač,fakt je to skvelé, sú skvelí...a to som si stále hovorila: bože čo ja z chlapov vychovám...

A vieš čo mi nedávno povedal Filipko? Rozprávala som mu aký bol protivný na Matúška keď som s ním prišla z pôrodnice- Filip mal vtedy len rok, ale žiarlil na brata, kedy išiel okolo tak ho vždy vytrieskal po tváričke, stále dokola som mu vysvetľovala aby bol k nemu jemný, aby ho pohladkal a taaak a on vždy len treeeesk a najlepšie ešte keď mal tak v ruke nejakú hračku...A Filip mi na to povedal: maminka to som sa vážne takto správal? Prepáč mi to, to som bol malý a hlúpy a neuvedomoval som si svoje konanie...

deti vycítia čo máš v srdci a či ich vychovávaš s láskou...a k láske niekedy patria aj zdanlivé zlyhania a je čarovné môcť sa o tom potom s deťmi rozprávať...

jediné čo si Filip dodnes pamätá, čo mu utkvelo v pamäti- je facka ktorú dostal kedysi od dedka- to mu vedel vždy vyhodiť na oči so slovami: dedkoooo ale ty si mi vtedy streliiiil facku...- to keď mu po neviem koľký krát Filip vliezol na vecko a dedko stratil nervy...no zároveň si pamätá aj to, že dedko sa s ním dokázal celé hodiny rozprávať o vede a technike, že si dedko kôli Filipkovi urobil kurz práce na počítači pre seniorov aby mu viac porozumel...deti nasávajú hlavne lásku...

vylúčenie akýchkoľvek telesných trestov z výchovy sa nie vždy automaticky rovná, že dieťa vychovávame s láskou-niekedy to môže byť aj obrovská ľahostajnosť a pohodlnosť...

fidorka, So, 14. 08. 2010 - 21:05

Klódik,nemyslím si,že by Filip plieskal Matúška po tváričke preto,že ho chcel biť.Veď malé,ročné dieťa má ešte také nekoordinované pohyby,že aj keď chce pohladkať,tak to vyzerá ako plieskanie.Podľa mňa sa tešil z malého brata,videl "živú bábiku",toto nemá s bitkou nič spoločné.
Ja mám medzi chlapcami tiež malý vekový rozdiel,robili to isté,ale to bolo od radosti (sun)

klodik, So, 14. 08. 2010 - 22:10

fidorka určite to nebolo vedomé rozhodnutie a konanie, že chcel brata biť...ale ubližoval mu...a donekonečna som mu vysvetľovala, že to tak nesmie, že ho treba pohladiť...

no myslím si, že Filip aj žiarlil, a veľmi...keď som prišla z pôrodnice totálne ma ignoroval-to znamená asi to, že som sa ho nemohla ani dotknúť, nemohla som ho pohladiť, dať mu fľašu s mliečkom keď bol tatino doma, či prebaliť ho v jeho prítomnosti, keď som ho uspávala vždy ma odstrčil a otočil sa mi chrbátikom...bola som 10 dní v pôrodnici a 10 dní sa oňho staral tatino s babkou a takto mi dal pocítiť, že som ho na tých 10 dní opustila...celé sa to vyriešilo až v priebehu niekoľkých týždňov, kedy Filip pojedol lieky u mojich rodičov, skončila som s ním v nemocnici...no a tam tak vrešťal a nemohla som odísť na vecko, ani sa ísť najesť, stále strašne plakal keď som sa od neho vzdialila...až potom sa všetko dostalo opäť do normálu a potom sa už dokázal aj normálne správať k Matúškovi...keď zažil opäť ten pocit, že som tu naozaj aj preňho...

Čo sa týka koordinácie pohybov takéhoto dieťaťa tak ako ročný sa hrával s pohárikom na závit a dokázal krásne zašróbovať ručičkou ten vrchnáčik aj odšróbovať- jemná motorika neskutočná na také malinkaté dieťa...a poznám aj deti ktoré takto maličké svojich súrodencov po tváričke neplieskali zakaždým keď prešli okolo...

nevravím, že to bolo vedomé konanie,ale určite sa necítil v pozícii v akej sa ocitol dobre, príjemne...

Filip vždy vnímal, od narodenia mnohé čo sa okolo neho dialo priveľmi intenzívne---indigové deti takéto sú...ihneď po narodení keď mi ho dali na bruško dvíhal nádherne hlavičku, otvoril oči, a potom keď mi ho ešte priniesli ukázať zas dvíhal v zavinovačke hlávku a hľadal ma pohľadom, lekaŕi aj sestričky na sále sa tomu dosť čudovali...

vnímam to tak ako som to napísala na základe svojich skúseností...mnohé o Filipovi som pochopila až pri jeho chorobe a keď som sa rozprávala s ľuďmi ktorí trošku viac rozumejú indigovým deťom a ich prežívaniu...

tá duša ktorá je v telíčku takéhoto dieťaťa/alebo ako to čo najlepšie napísať/ a pociťuje to čo sa okolo deje, nemá s fyzickým vekom nič spoločné a dieťa sa môže potom prejavovať takto intenzívne citlivo...

A samozrejme že to môže byť aj obyčajná nekoordinácia pohybov(flower)

Janica26, Po, 16. 08. 2010 - 13:36

Ahoj Klodik no velmi si ma potesila pretoze ja som zacala mat pocit uplneho zlihania a bezradnosti aka som neschopna matka!!!!!No ja som nastastie nemala problem ze by starsi syn ziarlil na maldsieho ale prave opak maldsi ziarli na starsieho a niekedy fakt brutalne niekedy je u nas veselo nesmiem uspavat starsieho skor ako nespi maly lebo ten by ho hadam ukopal takze je to o zivot a cez den tiez veselo stale mam maleho na rukach nesmiem ani nakuknut do ineho kocika alebo zobrat ine dieta na ruky:-( No vsetko by som ozelela len to jeho zurenie ma privadza do blazinca proste ak nieco nieje ako on chce mame vsetci po chlebe bije nas hryzie,kope a to hlava nehlave co chyti do ruky vsetko to lieta vysipa mi jedlo na dlazku vyhadzuje veci zo skrine a verte mi mile maminky tie co to nepoznaju neuveria a nepochopia!!!Ked maly zurivcek zaspi musim upratat neporiadok ktory narobil a to este stihnut navarit aspon na dva dni dopredu a mam stihnut este sa aj venovat starsiemu a zevraj aj sebe ale to je u nas len zelanie neviem co je to v klude vypit kavu osprchovat sa prosto nic vsetko robim z detmi v blizskom zavese(blush) Muz robi od rana do vecera a na vsetko som sama k starym rodicom mi ten maly nezbeda ist nechce to vzdy sprvi take sceny ze ho ani nikdo nechce a na silu ho davat nechcem.Doktorka mi povedala ze je to jednoducho narocne dieta a musi z toho vyrast no ale poviem vam ze uz sa neviem dockat kedy to bude.A Klodik tiez si myslim ze dietatko citi ze cez to vsetko ho nadovsetko milujem a moj starsi syn je uz taky vnimavy ze vecer ked ho uspavam vzdy sa porozpravame a raz mi povedal:maminka mi ta stale hnevame vsak???ale ty nas lubis aj tak lebo inak by si nam nedavala pusky ze????pre mna je to velka odmena cez to vsetko a aspon viem ze chape ze niekedy musim byt prisna snazim sa mu to vysvetlovat a dufam ze ked mladsi podrastie budem to moct vysvetlit aj jemu len asi musim vydrzat!!!(blush)

klodik, Po, 16. 08. 2010 - 14:04

detičky-ich dušičky si vlastne nesú emočný náboj z predošlého života so sebou...je to niečo čo ostáva duši a mení sa to len ďalším životom v ktorom sa vlastne človek musí vysporiadať s tým s čím sa vysporiadať má...

preto sa niekedy deje to, že mamička nechápe ako je možné, že dieťatko sa spáva tak alebo onak- veď to nemalo kde za života ešte získať...deti len proste potrebujú tie emócie postupne spracovávať, učiť sa...no a to že dieťatko sa narodí maminke, ktorá napríklad nemá podmienky na to aby vždy mohla konať v pokoji a kľude, sama má určité emočné bloky možno v sebe, ešte neznamená, že je zlou matkou, ale sa proste na tej ceste učia spolu...veď naše detičky si nás pre niečo vybrali a tak to treba prijímať s istou dávkou pokory...tiež som na chlapcov stále bola sama, tie pocity zlyhania boli obrovské, ale postupne som pochopila, že ja som tiež len človek...

a chlapci sú proste úžasní a často krásne vyjadria čo cítia, vedia že ich ľúbim a tiež vedia jednu dôležitú vec do života- nie vždy sa k nim všetci ľudia budú správať mulijúco, chápajúco, no napriek tomu dokážu vnímať aj slabosti druhých ľudí a neodsudzovať za to...možno by sa to doteraz neboli naučili keby som ja sama neprešla svojimi slabosťami a nevedela ich otvorene priznať, rozprávať o nich...ale oni toto dokážu nádherne vnímať...

človek by si myslel, že dieťa sa to nemôže naučiť cez krik, cez občasné plesknutia po zadku, ale keď to zažije a vidí, že maminu jej zlyhanie naozaj aj bolí a dokáže o tom hovoriť tak dokážu neskôr tie "zlyhania"vnímať aj u iných ľudí s pochopením a láskou...

leedush, Po, 06. 02. 2012 - 15:01

detičky-ich dušičky si vlastne nesú emočný náboj z predošlého života so sebou...je to niečo čo ostáva duši a mení sa to len ďalším životom v ktorom sa vlastne človek musí vysporiadať s tým s čím sa vysporiadať má...

preto sa niekedy deje to, že mamička nechápe ako je možné, že dieťatko sa spáva tak alebo onak- veď to nemalo kde za života ešte získať...deti len proste potrebujú tie emócie postupne spracovávať, učiť sa...no a to že dieťatko sa narodí maminke, ktorá napríklad nemá podmienky na to aby vždy mohla konať v pokoji a kľude, sama má určité emočné bloky možno v sebe, ešte neznamená, že je zlou matkou, ale sa proste na tej ceste učia spolu...veď naše detičky si nás pre niečo vybrali a tak to treba prijímať s istou dávkou pokory...tiež som na chlapcov stále bola sama, tie pocity zlyhania boli obrovské, ale postupne som pochopila, že ja som tiež len človek...

velmi sa mi paci tento komentar...
citam to tu cele a snazim sa upokojovat... mam vsak stale neskutocne vycitky zo zlyhania.. ze to dieta (mam 18 mesacneho syna) mi vlastne ani nerozumie a keby som bola trpezlivejsia, tak by to nedopadlo bitkou...

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama