reklama
Ani neviem ako zacat...zacat pisat prvy blog sice virtualny ale predsa tak osobny.
Uz 10 dni neplanujem...neplanujem lebo strach je silnejsi.... Mame jedno dieta syna nase "number one" nase vsetko..ved to poznate...ked sa zmeni zivot prichodom toho maleho cloviecika...ked sa svet toci len okolo neho, postielky, prebalovania, papania, kocikovania....tak vynimocny cas ktory vam pride ale vzacny az ked uz pominie...nase #1 uz ma dva roky a my sme tuzili zazit to opat. Vsetko islo podla planu ani som sa nenazdala a drzala v ruke pozitivny test a mavala pred nosmi mojim dvom chlapom. #1nechapal chcel sa s tym pohrat a muz len vyskocil z gauca a aj ked som priestorovo obdarovana zrazu som lietala vo vzduchu a krútil sa mi svet v jeho naruci....stastie, stastni....dni plynuli...prva kontrola vsetko ok dr. potvrdil co sme chceli.....ja v hlave vypocitany predbezny termin pomaly vsetko logisticky premyslene....
A prisla druha poradna...krv zobrana..knizka vypisana...a sup k dr. Ja nadsena ze ho opat uvidim ked dr. suchym tonom podotkol ...je tu problem...nevidim akciu❤️...sok..ako ze nevidite?...dr. vysvetluje nataca monitor utz. ja kukam ako puk zmocnilo sa ma len vlastne zlyhanie...dostavam info co kde kam na druhy den ist kde sa hlasit na prijem..ta vytuzena knizka ostala lezat na stole...volam muzovi leti pre mna este ho len zazriem uz krutim hlavou ze nie...muz nechape dojdem k nemu placem mu v naruci vzlykam ...dostanem jednu vetu zo seba spomeniem ❤️ ....nejdem opisovat aky den sme prezili...tazky... smutny...plny mojich slz...
Ani neviem ako cakam na zakrok po vsetkych mozny vstupnych vysetreniach v rozpolozeni nech je to uz za mnou....cakanie je nekonecne...dostavam sa na radu az okolo pol jednej....rychlovka...tak rychlo zo mna vybrali to co som chranila 11tyzdnov celym svojim ja. Preberam sa z anestezy s placom...docvaklo mi...zrazu sa moje planovanie rozpadlo na marne kusky...na tak vela kuskov.....
Je 10 dni po a ja som smutna nervozna nahnevana.....ale o to viac si uvedomujem co mam...mam muza ktory ma podrzal a drzi za ruku kazdu noc a #1 ktory je tym najvacsim pozehnanim ake mame...a ci bude dalsie vie len Pan Boh ak ma k nam prist pride...
A co chcem tymto celym vlastne povedat...nepytajte sa....nikdy viac sa ma uz nepytajte kedy bude druhe....lebo aj ked nechcete vrazite dyku do ❤️ kazdej jednej zene ktora si tymto presla...ako podotkol dr. v ten tyzden som bola osma v poradi....osma....sedem dalsich neznamych zien rozmysla ci by to bol chlapcek ci dievcatko...sedem dalsich....
reklama
reklama
Držím palce, aby si sa s tým rýchlo vyrovnala a ak ti má pomôcť to, že to sem napíšeš, tak píš koľko potrebuješ. Tento web a ženy okolo neho sú tu na to, lebo každá má nejaké svoje trápenie a občas naozaj nepotrebujeme žiadne rady, len to zo seba dostať.
Tieto otázky o deťoch, to je niekedy blbé aj keď si o žiadne neprišla, o tom zas viem svoje ja. Okolie to nemyslí nijako zle, ale nepadne to človeku dobre.
problém je, že okolie vôbec netuší, ako sa správať. Nevie, čo v takom prípade povedať a je tiež neisté. A potom sa správa jak slon v porceláne.
Málokto dokáže vystihnúť, čo by bolo zrovna najlepšie. A opýtať sa nemajú odvahu. A tebe by možno niekedy stačilo len objatie. A niekoho, kto vypočuje.
Nemáte to ľahké. Veľa síl do života
Tebe, aj tvojim najbližším.
Viem o čom hovoríš prešla som si tým. Ja v šiestom mesiaci tehotenstva. Veľa problémov, zložité... Želám veľa síl.
Ďakujem. Už to nie je čerstvé. Prešlo niekoľko rokov. Pomohol čas aj rodina. Drž sa.
Tiež viem aká silná bolesť to je. 21. mája pred 19 rokmi som prišla aj ja o svojho anjelika /malo byť tiež naše druhé/, približne v 11-týždni, žiadna akcia srdiečka a po prehliadke aj krvácanie. Dva dni mi dali čas, aby sme s maličkým zabojovali, sesternica sa v sobotu vydávala a ja sa utápala v zúfalstve. V pondelok skontrolovali a poslali ma na zákrok. 19-rokov a bolí to dodnes... Otázky o druhom dieťati boleli, ale viac bolela "útecha" od blízkej príbuznej /ani to sem radšej nenapíšem/ a to, že manžel sa o tom so mnou nedokázal rozprávať, takže som bola v tom smútku sama. Narodili sa mi ešte dve zdravé krásne deti, ale vždy na dušičky zapaľujem v slzách sviečku aj tomu nenarodenému. V máji si spomeniem na moje dieťatko... plačem aj po toľkých rokoch, ale plačem už len ja. Kto nezažil, nevie čo povedať, ako pomôcť, čo sa spýtať. Niekedy aj vypočutie alebo len objatie prinesie úľavu... Ja Ťa silno objímam
a prajem veľa síl, aby si to zvládla, aby Ťa podržali najbližší. Neboj, bolesť poľaví...
Moja, nestresuj sa vopred
. Je samozrejmé, že máš strach z toho čo bude a aké to bude, ale treba si veriť. Ja som mala aj ďalšie tehotenstvo rizikové, ale držala som sa nádeje a viery, že to dobre dopadne zubami-nechtami a narodil sa zdravý, skoro 4 kilový chlap týždeň po termíne a ďalšie miminko som ani neplánovala a tehotenstvo prebehlo na 1*. Si zdravé žieňa /predpokladám/ a jedno bábätko si úspešne priviedla na svet... je veľká šanca, že zas to dobre dopadne, len nemysli na to zlé.