ked pocuvam o tyranych zenach, vzdy si kladiem otazku, PRECO sa do tejto situacie dostala. A casto som dostala odpoved, ze tyrane zeny su ubite, nemaju silu na zmenu, citia sa vinne, nehodne "lasky" svojho muza atd. Ano, tomuto vsetkemu verim. Ale toto je uz dosledok dlhodobeho zitia s tyranom. Ale pytam sa dalej. PRECO to ta zena nestopne skor? Preco necha veci zajst az do takych krajnosti? Odpoved - kvoli detom neberiem. Vidim, co to robi s detmi, zijucimi v takychto rodinach. Preto to tym zenam aj dost zazlievam.
Urcite je to o vzore z rodiny, o sebahodnoteni, sebavedomi atd. Ale dospela zena, zodpovedna za svoje deti - aj za seba, ma najst dostatocne zavcasu silu a hladat riesenie. Lebo ked uz je na tom dne, vtedy je kazda pomoc ovela narocnejsia a zena sa k akejkolvek zmene tazsie odhodlava.
A co je pre mna prijatelne a co nie?
Prijatelne - jednoznacne - ucta. Laska. Slusne sposoby. Schopnost ocenit pracu toho druheho. Tolerancia, respekt voci konickom - obojstranne.
Neprijatelne - nadavky na adresu partnera, vulgarizmy, ponizovanie, urazky, podcenovanie, povysovanie sa. Akykolvek takyto naznak by som tvrdo stopla. Lebo ak sa to pritrafi raz a prejde to, objavi sa to aj nabuduce. A hranica slusnosti voci druhemu sa posuva.
Tradicne delenie roli v ponimani - ja kuchyna, moj muz zahrada, auto, mi neprekaza, pokial to je v sulade s citenim obidvoch.
Eva 
Keď udrieš ženu, ako keby si roľu pohnojil...
Lebo ked uz je na tom dne, vtedy je kazda pomoc ovela narocnejsia a zena sa k akejkolvek zmene tazsie odhodlava.
Hej, presne takto to vidím aj ja... Na začiatku by možno stačilo len ohradenie sa voči takému správaniu. Ak to však žena prejde buď mlčaním, alebo dokonca ospravedlnením (pred sebou aj pred okolím), neskôr už len ohradenie sa nestačí. A ešte neskôr nestačí už nič. Už zostáva len odchod.
Tradicne delenie roli v ponimani - ja kuchyna, moj muz zahrada, auto, mi neprekaza, pokial to je v sulade s citenim obidvoch.
Pravdaže, ak to vyhovuje obom partnerom - prečo nie? Sú páry, kde to majú dokonale vymenené - len toť minule o niečom takom písala Bigmama vo svojom blogu. Tiež - prečo nie?
Ale nejako mi nelezie do hlavy, ako môže muž spokojne ležať na gauči a čítať noviny ("Veď ja som už bol celých osem hodín v práci! Musím si aj oddýchnuť!") a nechá ženu, aby fungovala v podstate 24 hodín denne a sedem dní v týždni okolo dvoch-troch maličkých detí, domácnosti, hrncov... atď. - a ešte pritom z toho gauča žene prednáša o tom, ako si to nevie zorganizovať, a ani nemá pre neho načas nachystanú desiatu do roboty.
Fakt neviem, ale my to s manželom berieme tak, že deti sú nás oboch, tak sa o ne staráme obaja. A doma bývame všetci, takže upratovanie je záležitosťou všetkých. Samozrejme, že sa berú do úvahy aktuálne možnosti a schopnosti všetkých "zúčastnených".
Ak manžel (napr.) leží s chrípkou, nebudem sa rozčuľovať, že večer nevykúpe dcérku (ako to robí vždy, keď nie je večer v práci). A opačne, manžel sa nebude zdúvať, že varenie zostalo na ňom, lebo ja som sa odtrepala niekam do Košíc na školenie. A tak...
Zdá sa nám to všetkým samozrejmé.
A naozaj nerozumiem tomu, ako sa niekomu môže zdať samozrejmé to vyššie opísané nerovnomerne rozdelenie práce a oddychu...
A pýtam sa spolu s tebou - PREČO?
Prečo tomu nerozumieš? Asi preto , ....
Sama nevieš čo by si robila v takej situácii ,radí sa ľahko veľmi ľahko ale skutočnosť je iná....
iste, radi sa lahko, zaroven vsak sme si strojcami svojho zivota.
Skutocnost ja taka, aku si ju zariadime.
Mozno to znie tvrdo, ale takto to vnimam a prezivam.
Eva
Mne sa rozum pozastavoval nad tvrdením: "keď si to zaslúžila..." Tú vetu vypustila z úst žena... Čo už je pre mňa naozaj nepochopiteľné.
Kamarátka keď sa rozvádzala, podotýkam, že k manželovi nič necítila (asi nikdy), tak tá osoba, ktorá vypustila tú prvú vetu, to okomentovala tak, že: " tam ju mal asi dobre ubiť, aby vedela, čo má robiť. Čo ešte chce? Nepije, nefajčí, nebehá za inými, netlčie ju..."
Georgina, k tvojej otázke. Myslím, že prijateľné nie je ani fyzické týranie, ani psychické. Zažila som to na vlastnej koži, ani nie tak na vlastnej ako na maminej... Náš otec alkoholik, najmä posledné roky ako boli spolu, dokázal mamu tak zdeptať, že ešte doteraz sa myká, či nejde. A to ju nebil. Som rada, že našla v sebe silu a odišla, rozviedla sa a snaží sa žiť nový život. 
Náš otec alkoholik, najmä posledné roky ako boli spolu, dokázal mamu tak zdeptať, že ešte doteraz sa myká, či nejde. A to ju nebil.
Martina, ako som sa v poslednej dobe dozvedela (venujem sa tejto preblematike posledných pár mesiacov), tak syndróm týranej ženy je veľmi ťažký psychický problém...
http://www.uvzsr.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=369:pr…
ja som to len tak blbo napísala. Nemyslela som tým, že keď ju nebil, tak to nič nie je.Chcela som len poukázať aj na psychické týranie.
Martina, ja som to pochopila a zrejme ja som blbo napísala svoj komentár. Snažila som sa ti prisvečiť, že áno, už psychické týranie je veľký problém. Netreba ani čakať až na facky.
A toto je asi v mnohých prípadoch kameň úrazu - zrejme veľa žien si povie: "Však ma nebije, tak čo?" Ale rany na duši vedia často bolieť omnoho viac a dlhšie, ako rany na tele.
Geo, vynikajuco, ako vzdy! podnetne, nutiace ma zamysliet... neviem, rodicia ma vychovali najlepsie, ako vedeli, zili sme vo vzajomnej ucte - nielen nas deti k rodicom, ale medzi sebou - ucte k surodencovi, a v neposlednom rade v ucte rodicov k detom... pre mna je neprijatelna neucta cloveka k cloveku, urazky, ironicke poznamky na omyl, alebo chybu (vystup kvoli rozbitemu poharu - ved kto nic nerobi, nic nepokazi)... mozno prave preto, ze u nas doma sa delilo vsetko rovnako, aj laska k nam detom, nepochopila som, ked si "musim priazen zasluzit", uz toboz nie fyzicke, ci psychicke napadanie - nielen medzi partnermi, ale ani na adresu deti... ziadne vykazovanie z miestnosti so slovami "a von" alebo nedajboze "vypadni" - to je pre mna uz velmi silne kafe a viem, ze mnoho zien i deti zije v takychto podmienkach... preto klobuk dolu, ked sa rozhodnu s takymto jednanim skoncovat a chcu zit "inak"...
Katka, tiež si myslím, že výchova k vzájomnej úcte, pochopeniu a hlavne veľmi veľa bezpodmienečnej lásky sú tou najlepšou "prevenciou" pred tým, aby ženy v dospelosti netolerovali akékoľvek násilie zo strany partnera.
no jednoznacne suhlasim 
Tak vetu ktorú si dala Geo do nadpisu z duše nenávidím.
Nenávidím a odsudzujem násilie páchané na deťoch,ženách a starých ľuďoch,či sa už jedná o psychické alebo fyzické násilie.Každú človek,či je biely ,čierny alebo oranžový si zaslúži úctu .
O mesiac bude 25 rokov čo sme s MM
vstúpili do manželstva.Boh ma obdaroval manželom od ktorého som za tie roky nepočula jedno škaredé alebo vulgárne slovo,v živote nezdvihol ruku na mňa a naše deti,nikdy a to myslím vážne NIKDY neprišiel opitý.Som veľmi rada,že aj náš syn odkukal od otca ako sa má muž správať k žene.
Je mi veľmi smutno,keď na NM čítam príbehy žien ,ktoré nemali toľké šťastie ako ja a majú doma tyrana.
Takže pre mňa je v partnerskom spolužití neprijateľný opilec,bitkár,citový vycuciavač a človek ,ktorý by ubližoval mojím/naším deťom.
Je mi veľmi smutno,keď na NM čítam príbehy žien ,ktoré nemali toľké šťastie ako ja a majú doma tyrana.
Lýdia, ale ja si nemyslím, že to je otázka šťastia... Zrejme najviac záleží na tom, ako žena vníma samu seba. Ak sa sama považuje z nejakého dôvodu za "nehodnú" - bude ju tak brať aj okolie. A partner ako prvý...
Mozem ti celkom isto povedat, ze aj zena, ktora samu seba nepovazuje za "nehodnu" sa moze stat obetou nasilnickeho partnera. To, ako sa potom rozhodne situaciu (ne)riesit zavisi velmi od toho, ako sa vnima ona sama(ako pises) a nakolko je schopna robit radikalne zmeny.
Pravdaže sa také niečo môže stať aj žene, ktorá sa vníma ako "hodná". Pravdepodobnosť, že sa jej to stane, je však dosť malá a zároveň je veľká pravdepodobnosť, že ak sa to stane, bude to riešiť.
Na druhej strane, žena, ktorá sa vníma ako "nehodná", priam priťahuje tyranov rôzneho druhu, a pravdepodobnosť, že týranie bude riešiť, je veľmi malá.
Je to možné, ale ja mám skôr dojem, že väčšina žien sa ubitými a so žiadnym sebavedomím až stáva po nejakom čase stráveným s takým partnerom. Čo je logické. Neviem aká je pravdepodobnosť, že sa to stane žene, ktorá je po všetkých stránkach ok, z normálneho rodinného prostredia, veselá mladá žena...ťažko povedať, kým to do hĺbky neštuduješ a ak aj áno, väčšinou sa stretneš s už poznačenými ženami. Poznám takých prípadov viac a sama by som o tom z minulosti tiež mohla niečo málo povedať. Naštastie naozaj len málo.
Každopádne mať zdravé sebavedomie v takej situácii pomáha, pravdepodobnosť, že to bude žena riešiť je vyššia - v tom s tebou súhlasím.
Geo, nie je to len o tom, ako zena vnima samu seba.
Ja si o sebe nemyslim, ze som svetoborec, ale bola som naucena robit veci, ktore ini nevedeli, lebo nemali dostatok vyzdrze. Dostala som odcenenia za svoju pracu a vedel to aj MM. A tiez boli chvile ked mi sprosto vynadal, lebo tak bol nauceny z domu. Ja nie. A kym som sa to naucila riesit a nerevat za kazdym, tak to trvalo.
Je pravda, ze sa dlho nestalo, aby mi vynadal, ale ked dojde na lamanie chleba aj teraz ma tendenciu stavat sa do role arogantnej osoby, ktora druhych ponizuje (v zneni hesla "Najlepsia obrana je utok"). A ver, ze ja predychavam, aby som sa pri vymene nazorov vnutorne neklepala. Neda sa to porovnat s tym, co bolo pred par rokmi, ale prijemne to nie je a nikdy nebude. A to som vyrastala v nerozvedenej rodine, kde si ludia vazili pracu a osobnost a aj nazory toho druheho.
Holt, zobrala som si muza z ineho sveta.......a aj napriek tomu, ze ma ucili vazit si samu seba, tak to nie je take lahke mysliet si to, ked ti osoba, ktora ta mala chranit podkopava nohy.
Takze pri vybere partnera zohrava ulohu aj davka stastia.
...nie je to len o tom, ako zena vnima samu seba.
EniXelka, veď netvrdím, že je to len o tom. Myslím si, že to je najpodstatnejší faktor. Ale zrejme nie jediný rozhodujúci.
Na základe čoho si myslíš, že je to najpodstatnejší faktor?
Už som tu písala o mojom skladaní "jednotlivých dielikov puzzle" - spôsob, akým si dávam dokopy jednotlivé moje závery. A tiež o tom, že som usúdila, že nie som schopná vysvetliť, ako a prečo som dala tam a tam každý jeden konkrétny "dielik z 5 000 - kusovej sady", a teda prečo mi vyšiel taký "obrázok", aký mi vyšiel.
Samozrejme, som si vedomá, že môj výsledný "obrázok" môže byť (aj značne) skreslený. A aj preto sa (často) pýtam. Niekedy sa odpovedí nedočkám (alebo aspoň nie hneď), niekedy áno. Keď ich dostanem, môžu byť pravdivé, alebo aj nie.
No, ale snažím sa... A skladám, skladám...
V poriadku. Chcela som len vedieť, či je to výsledok nejakej štúdie, alebo iba tvoj názor, keď si to napísala tak jednoznačne, že JE to najpodstatnejší faktor. Nepotrebujem, aby si vysvetľovala prečo si kam dala nejaký dielik, myslím, že spôsob formovania si názoru má asi väčšina ľudí veľmi podobný tomu tvojmu, ale ako sama píšeš, nemusí to znamenať, že tak to skutočne aj JE, že máš obrázok o objektívnej realite. V poslednej dobe si čoraz viac uvedomujem, že je to skôr veľká vzácnosť, ak niekto vidí skutočne objektívne. Takmer každého ovplyvňujú jeho osobné postoje a presvedčenia.
"Takmer každého ovplyvňujú jeho osobné postoje a presvedčenia."
a to je podla mna prirodzene. Netreba pod kazdy nazor pisat pravnicke formulky
Budme sami sebou aj s nasimi nedokonalymi nazormi.
linda©
Jednoznačne? Napísala som, že si to myslím. Ak by som mala "v ruke" nejakú štúdiu, dala by som ju sem.
Veď v poriadku...Písala si o tom tak presvedčivo, že som mala pocit, že by to mohlo byť niečo, čo si niekde vyčítala. Tak som sa opýtala. Mohla som, že? 
Ale pravdaže 
.
Nepovedala by som, ze je to najpodstatnejsi faktor. Podla mna, je to jeden z najdolezitejsich.
Nuž, nech tak, alebo onak - "výsledok" to rozhodne ovplyvňuje...
mozno je to tym, ze ta prva facka/uder/cela bitka je poriadny sok.
skusla som si sama predtavit, zeby ma manzel udrel. co by som robila. odpoved znie - nic.
na nejaku chvilu by som sa vnutorne citila ako solny stlp. vedela by som, ze mam nieco urobit, nieco na sposob zvieracieho "vycerit zuby a varovne zavrcat", ale ... nerobila by som. zamrznuta.
citila by som sa sokovana, zastrasena, ale nemala by som tendenciu siahat po radikalnych rieseniach, protiopatreniach, aby si to buducna rozmyslel.
ked si predstavim, ze by rolu hralo aj to, ze nemam kam ist. ostanem bez penazi... co mnohe z tych zien aj riesia. viem, ze v konecnych stadiach toto prestane vobec hrat nejaku ulohu, ale to uz sa priority zuzia na zachranu toho najnutnejsieho. spociatku nezacnem hned zuzovat vsetko na nutne prezitie.
okliestuje sa to pomaly, postupne, co je dolezite a co nie. spociatku su tu deti - zabezpecenie ich zivobytia - nuti ma todufat, ze to prestane samo od seba, ze stane zazrak, aby som nemusela nic okliestovat.
potom su tu aj stale trvajuce city - je to zaujimave, ale lasku prva facka neuhasi. skor nastupi obhajovanie - unaveny, vystresovany, nemala som hento povedat, len si trochu vypil, ... nechcem ho hned opustat, rozvadzat sa.
navyse okrem toho, zeby sme my mali partnera postavit pred ultimatum, co sa akehokolvek dalsieho nasilia tyka - nas samotnych to postavi necakane pred ultimatum. aj to cloveka tiez dost zaskoci. v podstate sa nedobrovolne ocita v situacii, kde musi riesit "bud" (to viac neurobis)/"alebo" (odidem, zazalujem ta, ...). a kedze nie je na to pripaveny, otala. hlavne preto, lebo to "alebo" predstavuje uz menovane okamzite zuzenie priorit.
okrem toho taka facka otrasie aj sebavedomim. ako u dietata facka od rodica, tak aj u zeny facka od milovaneho muza - nastrbi to istoty, co boli a neistota obvykle zasiahne aj sebavedomie (otrasie to zakladmi, na ktorych sa budovalo).
ked sa to scita, chvilu trva, nez sa zena dostane do stadia, ze sa strati to najpevnejsie citove puto k muzovi, prekona strach, rozhodne sa pre alternativu "alebo" a aj napriek umlatenemu sebavedomiu konecne utecie.
Tak krásne vysvetliť niečo čo je vlastne nevysvetliteľné a nepochopiteľné - toto je na Nobelovku!!!!!!
...absolutny suhlas!
ivet
Magic, tiež som si to skúšala predstaviť... Ale nejako mi to stále nešlo. V reále totiž skutočne nemám problém s (akýmikoľvek) osobnými útokmi voči mne.
No... ale asi to bude takto nejako, ako si to napísala...
ja som zase vychadzala z toho, ze som pustila fantaziu pocitov na spacir.
aspon mne to pomaha - prejst si taku situaciu vopred a urobit si ake-take jasno, co ma caka a co s tym. mozno. realita moze byt uplne niekde inde.
okrem ineho aj v skutocnosti viem o sebe, ze ked sa niekto do mna "pusti" (slovne), tak ostanem spociatku zaskocena. ale aj tam zavisi od danej situacie, ako dlho mi potrva zareagovat.
preto mozno ja by som zazivala pocit ustrnutia, kym ina zena pocit navalu agresie a danemu manzelovi by to rucne-strucne vratila. alebo don hodila pohar (atd). bud by dosiahla, ze sa situacia okamzite ukludni, lebo obaja pochopia, ze prekrocili nepisane hranice spoluzitia, alebo sa to vyhroti do vzajomej bitky (doslova "kto z koho").
dost mi v tom pomaha aj to, ze mam deti - vela som sa tu na NM naucila, co vsetko je potrebne zvazovat a brat do uvahy pri vychove, takze sa snazim byt im rozumnym vzorom. a to znaci aj prekonat vrodenu introvertnost a "nedat sa" v takych situaciach, a podla moznosti v medziach slusnosti. vediet si obhajit svoju poziciu. nechcem svoje deti naucit sklopit usi, ticho suchat nohami a pokorne opustit bojove pole (co by som inak robila).
No, s tou fantáziou pocitov to robím aj ja... A zrejme tam bude ten pes zakopaný - čo o sebe viem. (Jasne, môžem sa parádne seknúť, ale tak aspoň trochu človek sám seba pozná...)
To "vnútorné nastavenie" zrejme výsledok tej fantázie pocitov značne ovplyvňuje. Ak som presvedčená, že som v práve, zvyknem reagovať síce rázne, ale stále pokojne a slušne. Zároveň viem, aké reakcie to na druhej strane vyvoláva. Takže sa mi jednoducho nedarí ani si len predstaviť, že by si v reále niekto na mňa "vyskakoval".
Iste, ešte stále sú situácie (aj keď čoraz zriedkavejšie), keď ma nejaká situácia vnútorne rozhodí, a/alebo nahnevá. V takom prípade mám však už "vybudovanú stopku" - dotyčnému proste oznámim, že v tomto momente neviem situáciu riešiť, a beriem si time out. Zvyčajne mi stačí krátka fajčiarska (a potom že prestaň fajčiť - ha, mám sa na čo vyhovoriť!), potom sa vrátim a komunikujem, komunikujem, komunikujem, až kým sa nepodarí nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo obom stranám.
Magic
magic,
vystizne si to a v podstate skoro vo vsetkom suhlasim.
Ale neverim tomu, ze ta prva facka pride "bez varovania", bez akychkolvek predoslych naznakov. A tie naznaky, to je to, co by zena mala vediet stopnut.
Verim, ze ta prva facka je sok, ktory zenu "znehybni", ochromi. Ale po prvotnom soku by som sa urcite snazila zaujat nejake stanovisko. Staci sa obzerat okolo seba, akosi nepoznam pripad, ze by to tou jednou fackou skoncilo. Ak to zena "stravi", odpusti, posuva hranicu tolerancie a k dalsej facke je o krok blizsie.
Ale mozno sa mylim. Nemam totiz osobnu skusenost, ani v mojom manzelstve, ani vo vztahu mojich rodicov. Bitky sa u nas nenosia.
Eva
Evi, ver tomu, že môže prísť úplne nečakane, bez akýchkoľvek predošlých znakov a môže byť prvá a aj posledná. Poznám taký prípad, ale ide o to, že tá dotyčná sa nedala a tú facku vrátila. Je jedno, či to bolo správne alebo nesprávne, ukázala názorne aké to je facky nielen rozdávať, ale aj dostávať. Myslím, že to bolo pre oboch poučné.
Eva
vratit facku je prirodzeny reflex - rychlejsi ako filozofovanie
Mna by zaujimalo, ci syn pani ucitelky, co mi dal na zakladke pastou do brady, vyrastol na nasilnika, ci to bola predzvest.
Samozrejme, vratila som mu to okamzite, aj ked ma tyzden boleli hanky 
V dalsom, dospelom zivote skusenosti s bitim nemam.
linda©
vratit facku nemusi byt prirodzenym reflexom pre kazdeho
hlavne ked citis, ze toto je "len na zaciatok" ak vystupnujes napatie a ze ten clovek manualne pracuje, je o hlavu vyssi a 50kg tazsi ako ty a si par stoviek kilometrov od rodiny
jasne ze nie pre kazdeho, piseme svoje subjektivne pohlady. Ale u koho je tento reflex, tak je rychlejsi ako filozofovanie.
Jedna pani mi povedala, ze ju muz siel raz bit. Prave umyvala panvicu. Povedala mu, ze ked ju udrie, ona mu tou panvicou tresne po hlave a to uz nerozchodi.
Podla jej slov ju nikdy viac neohrozoval a viem,ze su spolu dodnes.
Mozno keby zena dokazala ukazat, ze takto teda nie,moj zlaty, mozno by mu docvaklo este na zaciatku, kym sa nic nedeje, mozno, mozno.....
linda©
aj ja poznam pripady - ona mu to vratila a bol klud ... dala na svoj instinkt. mne instinkt v tej konkretnej situacii vravel nieco ine. a ako pise jahodka ... bez zavazkov, bez deti, odchod bol lahky. o par rokov vsak uz s dietkom, inym partnerom som situaciu vyhrocovala ja a nebola ochotna pripustit, ze sa nieco konci. nespoznavala som samu seba a bola som ochotna zotrvat vo vztahu, ktory ani jednemu z nhas nevyhovoval. neviem ci aklebo kedy by som sa zobudila. a znovu som mala stastie - na rozumneho byvaleho
ano ,aj ja som mu to raz vrátila a potom bil syna ,a ráno mu povedal mám ťa rád, .......
Az sa mi chce plakat magic, lebo asi by to bolo to, co by som urobila ja, keby som dostala facku od MM. A aj napriek tomu, ze viem, ze by to nebolo spravne.
"Čo je v partnerskom spolužití pre vás ešte prijateľné a čo už nie?"
Myslím, že je to veľmi individuálne, manželské spolužitie je v rôznych rodinách rozdielne, čo je niekde prijateľné, inde už nie je akceptovateľné. Vo veľkej miere to závisí od pôvodnej rodiny, od sebavedomia osobností, ktoré tvoria pár a v neposlednom rade od konkrétnych okolností. Snažím sa stavať našu rodinu (spolu s MM) na vzájomnej láske, úcte, pochopení, tolerancii, ale i na schopnosti urobiť kompromis, nepresadzovať len názory jedného. Súhlasím však aj s magic, neviem s určitosťou povedať, ako by som sa zachovala, v prípade, žeby sa MM rozhodol "roľu pohnojiť", v momentálnej situácii tvrdím, že by to bola prvá i posledná, ktorú by som dostala ... ale neviem, neviem .... niekedy, v značne vypätých situáciách, som aj sama zareagovala tak (niekedy sa mi jazyk zázračne sám zaostrí
), že som sa následne nestačila diviť
Heluš, súhlasím - naozaj aj v tejto situácii platí nikdy nehovor nikdy - hlavne, kým si v tej ktorej konkrétnej situácii nebola.
Ak by sa to stalo raz - to už by skôr išlo povedať radikálne - toto sa už druhýkrát nestane ...
A podľa mňa, práve tu je ten moment, kedy sa to láme - jedenkrát je žiadnykrát, druhýkrát by nemal prísť, ale je riziko, že ak sme to nechali tak po prvé, tak necháme aj po druhé, aj po tretie, aj po x-té - a už sme tam, kde by sme byť nechceli.
...niekedy, v značne vypätých situáciách, som aj sama zareagovala tak (niekedy sa mi jazyk zázračne sám zaostrí ), že som sa následne nestačila diviť...
Heluš, iste, stane sa v živote všeličo... A to som sa už naučila, že dokážem svojimi reakciami prekvapiť samu seba - tak čo už môžem "ručiť" za kohokoľvek iného? No, nemôžem...
Každopádne, "prevencia" v podobe výchovy, ako si ju opísala, zrejme nijako neuškodí...
Presne tak, nemôžeme niekedy ručiť za seba, nie to za iných
To samozrejme nie je ospravedlnenie fyzického, či psychického týrania kohokoľvek, kýmkoľvek ... pretože týranie, i keď v nepomerne menšom meradle, existuje aj opačne, teda žena - muž
Heluš, myslím, že v opačnom prípade, keď žena týra muža, je to väčšinou o psychickom týraní. Je vcelku pochopiteľné, že k fyzickým útokom ženy voči mužovi takmer neprichádza, pretože ženy sú predsa len takmer vždy fyzicky slabšie. Ale stáva sa aj to, že v rodine nie je bitkár, ale bitkárka...
Každopádne, ak žena začne na mužovi skúšať rôzne spôsoby psychickej manipulácie, či dokonca bitky, máloktorý muž to znáša tak dlho, až má z toho sám problémy. Muži proste majú "akčnejší model" správania - a asi ťažko určiť, aký pomer v tom zohráva genetika a aký výchova.
Väčšinou to dopadne tak, že muž po nejakej dobe jeddnoducho tresne dverami a odíde.
Faktom je, že taký muž si málokedy berie so sebou deti, takže existenčné problémy u takého "odídenca" sú podstatne menšie ako v prípade "odídenej" ženy. Takže zrejme aj preto muž s ráznym riešením dlho neotáľa...
Súhlasím, VäČŠINOU, je to tak, ako píšeš, väčšinou ...
Pravdaže, možných variácií je veľa. Ale ten väčšinový trend tam, hold, stále je...
Geo, Heluš mýlite sa, poznám viacero prípadov, kde po psychickom násilí začalo fyzické násilie a vo veľkej forme a nezáleži na tom v akej spoločenskej triede žili. Poznám inžinierku aj doktorku a to už je čo povedať. No každý muž bol už vo fáze, kedy hovoril že si nič iné nezaslúži, je k ničomu, nevie byť chlapom.
Margori, ani Heluš, ani ja sme nevylúčili takú možnosť, kde žena bije muža.
Myslela som presne to isté, Margori, aj ja poznám také prípady
Myslim si, ze zakladny kamen problemu tkvie uz vo vychove deti....selektovanie na dievcatka a chlapcov.... dievcatka- maju byt vzdy ciste, upravene, maju nosit suknicky a pancusky, aby boli krasne i ked su kratasy pohodlnejsie, sukne na ostaru a pancusky hryzu....dostavaju do ruk babiky a kociare, hoci tiez by casto radsej tahali nakladne auto plne piesku, ci ostrelovali sa pistolkami..... dievcata su na to, aby sa uz u mamy priucili vareniu, peceniu,ved az sa raz vyda, kto to bude za nu robit?!?!......ONA.....kolkokrat sme poculi, az raz budes mat TY dieta.....az raz budes mat TY - VLASTNU - domacnost.....atd....musis byt sikovna gazdina, lebo si zena....chlapec zasa musi byt zrucny na "chlapske veci"....hoci castokrat chlapca taha do kuchyne a dievca nema problem vymenit ziarovky v dome...
Preco sa detom uz od mala nevstepuje, ze svet nie je ZENSKY a MUZSKY, ale PARTNERSKY....ze clovek nikdy nie je sam, ale vzdy bude niekto nablizku, kto mu pomoze, az si najde partnera, bude to znamenat, ze budu dvaja....partner tu je pre to, aby sa delili vo vsetkom....budu mat spolu ich domacnost, ich deti, ich problemy a starosti....ak jeden nemoze, druhy pomoze....a naopak.
ivet
Preco sa detom uz od mala nevstepuje, ze svet nie je ZENSKY a MUZSKY, ale PARTNERSKY....
Veľmi dobrá otázka
A veľmi dobré odpovede sa dajú nájsť napr. tu: www.ruzovyamodrysvet.sk
....ze clovek nikdy nie je sam, ale vzdy bude niekto nablizku, kto mu pomoze, az si najde partnera, bude to znamenat, ze budu dvaja....partner tu je pre to, aby sa delili vo vsetkom....budu mat spolu ich domacnost, ich deti, ich problemy a starosti....ak jeden nemoze, druhy pomoze....a naopak.
Hej, partnerstvo môže dokonale fungovať na spolupráci. Nemusí ísť o dokazovanie si štýlom kto z koho, a kto na koho dopláca, a kto je ten viac "bakaný"...
Ved prave....to: kto z koho a kto na koho doplaca...sa nesie duchom viacerych manzelstiev.
ivet
A v mnohých to dokonca považujú za normálne... 
No neviem ivet, to co vidim okolo seba, nie je o dievcatlach v suknickach a chlapcoch s pistolkami, ale je pravda, ze to nie je ani o partnerskom svete (co je velmi smutne).
Georgina,
páči sa mi tento blog...budem "silno" rozmýšľať,snáď aj diskutovať s polovičiakom,čo si o tom on myslí
Adrianka, prosím ťa, napíšeš potom postrehy tvojho manžela aj sem? Naozaj by ma zaujímal aj pohľad "z druhej strany"...
ja len tolko k teme nechapem preco psychologovia vravia ze deti napodobnuju vzor rodica teda ak syn vidi ze otec matku mlati aj on to bude robit svojej zene?to je zvlastne rozmyslanie mna nasi sem tam zbili najme otec ale mamu nikdy a ja mam svoju dcerku a nikdy ju nebijem ani nemienim zacat hoc by si velakrat zasluzila ja nenapodobnujem vzor rodica cize neviem ci je to v tom napodobovani
...ja mam svoju dcerku a nikdy ju nebijem ani nemienim zacat hoc by si velakrat zasluzila...
No a ja zase nechápem, ako si môže nielen dieťa, ale ktokoľvek čokoľvek ne/zaslúžiť. V súvislosti s bitkou sa mi už pri tejto hláške načisto rozum zastavuje...
Psychológovia vravia, že deti väčšinou preberajú vzor, ktorí vidia u rodičov. Druhá najčastejšia možnosť je voliť presný opak.
Jednoduché opakovanie (alebo jednoduchá negácia) však nie je vždy to pravé orechové. Hľadať svoj vlastný spôsob, premýšľať, učiť sa - to je na dlhšie a chce to vynaložiť aj nejakú námahu.
Ale do toho sa nie každému chce...
Viac som o postupoch vo výchove, ktoré ne/vnímam ako košér, písala tu:
http://www.nanicmama.sk/ja-zena/a-posluchaj
http://www.nanicmama.sk/ja-mama/pozitivne-rodicovstvo
co ja viem to sa tak hovori ze zasluzis si na zadok ale ja s nou mam uplne iny vztah aky mali nasi ku mne snazim sa s nou vela komunikovat a vsetko si vydiskutovat a aj v novinach citam a v spravach pocujem ze deti su drze a zle lebo su zakazane telesne tresty myslis ze keby ich bili ucitelia by poslusne sedeli na zadkoch?nas ucitelia nebili a boli sme v pohode tak neviem ako to je ja telesne tresty neuznavam beriem to ako zlyhanie ked dakto dakoho bije
...co ja viem to sa tak hovori ze zasluzis si na zadok...
No, áno - veľa vecí sa hovorí bez toho, aby sa ľudia nad tým hlbšie zamysleli. A potom sa len preveľmi čudujú, čo sa to okolo nich deje... No, len to, čo "zasiali"...
Deti sú veľmi vnímavé a berú všetko presne tak, ako to počujú. Ak im rodič bežne oznamuje, čo si ne/zaslúžia, tak sa podľa toho aj zariadia. Časom samé začnú "hodnotiť", či na niečo (čokoľvek) majú nárok alebo nie. A či ne/majú na niečo nárok tí druhí...
"Semiačko" sa ujalo a rastie a rastie...
Telesné tresty sa tu preberali XY-krát a veru, často aj búrlivo. Drzé a neposlušné deti nie sú preto, že sú také tresty zakázané, ale preto, že mnohí rodičia plynule preleteli z jedného extrému do druhého (veľmi častý jav) a miesto autoritárskej výchovy začali "vychovávať" až benevolentne a bez určenia hraníc.
Pritom deti hranice vyslovene potrebujú. Ak im ich dospelí vhodne nestanovia, deti ich budú hľadať, a pôjdu stále ďalej a ďalej... Od vyplazenia jazyka, cez odpapuľovanie, až po nijako neskrývaný výsmech a ignoráciu...
no precitala som si tie clanky su zaujimave
hmm hranice a kde su tie hranice? neurcujeme si hranice podla toho co nam vyhovuje?docela dobre sa mi tu diskutuje napodiv lebo sem chodim len citat
No, ak rodič stanovuje hranice podľa toho, čo vyhovuje jemu, tak to asi nie je veľmi šťastné riešenie. Treba ich stanovovať podľa toho, čo potrebuje dieťa. A (napr.) dvojročné dieťa potrebuje hranice inde ako (napr.) desaťročné. Takže to je také trpezlivé a citlivé "ladenie" podľa aktuálnej situácie.
Poviem pravdu...neviem si predstaviť, žeby ma Tomáš udrel...neviem si ani predstaviť, žeby ma mal udrieť niekto iný. Ja som človek mierumilovný, a tak nerozumiem prečo by som mala byť práve ja ten "mech" pre "boxera"?! Som síce mierumilovná, ale útok viem opatovať! Viem, že nikdy nehovor nikdy, ale ja verím(a správanie tomu aj nasvedčuje ), žeby ma Tomáš neudrel! Ak by sa to stalo, tak asi v tomto prípade by som mu to nevrátila, ale zbalila pár švestek aj s deťmi a odišla! Asi by sa patril rozhovor(a ten by sme aj riešili-ale neskôr), ale v tom momente by som konala tak, ako asi každá matka(a emotívna osoba)...v tom momente by som chránila hlavne deti, a tak by som ich zobrala preč...a po rozhovore, ak by sme si vysvetlili, že toto teda NIE, tak potom by som sa MOŽNO vrátila. No spravil by to ešte raz, tak v tom prípade by to bol KONIEC určite! A ten opatovaný útok?...tak ten by som dokázala vrátiť, ale samozrejme, len cudziemu človeku, ktorý by ma napadol...vo vzťahu si to predstaviť neviem, pretože ja chcem vzťah "čistý", férový...založený na dôvere a milovaní...ak to druhý neakceptuje, tak v mojom živote nemá miesto
chcem vzťah "čistý", férový...založený na dôvere a milovaní...ak to druhý neakceptuje, tak v mojom živote nemá miesto...
Lia, myslím, že toto chcú všetky ženy - vzťah čistý a férový, založený na dôvere a milovaní... Ale ak sa z nejakého dôvodu taký vzťah "nevyskytne", tak začnú robiť ústupky - lebo veď toho chlapa stále milujú a nechcú ho stratiť...
Ako si tak všímam, mnoho ľudí si myslí, že niečo také ako kvalitný vzťah, dobre vychované deti, sociálny status... (a tak ďalej) niekomu padnú z neba, a niekomu hold nie.
A nejako im dokonale uniká fakt, že všetky tieto veci (a mnoho ďalších) sú v prvom rade o trpezlivom a denno-dennom prikladaní zrniečka ku zrniečku, až kým z nich človek neposkladá celú mandalu...
Geo, tá posledná veta nemám k tomu čo dodať, snád iba to, že to je presne to, o čom to je...aj som niečo v tom duchu chcela ešte dopísať-len to vieš, akosik nie som dobrý rečník ale však ja som vedela, že to dopíšeš
Ale figu nie si dobrý rečník .
súhlasím s tým prikladaním zrniečok a mandalou ,pekne si to napísala.
..a napadla ma 1 vec Geo...ale radšej Ti to napíšem do mailu,nech tu neodbáčam
OK, čakám na mail
podla mna treba vziat aj do uvahy to, ci sa utok dohral v pritomnosti deti a ci nie. ak nie - len tak ich nahle zbalit a odviest prec - z ich pohladu to bude dost sokujuce (preco?). bolo by im to treba aj potom vysvetlit.
je tu otazka, ci to s nimi riesit alebo to nechat medzi dospelymi, nech sa to ujasni (hovorim o tej prvej facke, nie o pravidelnom otlkani).
nehovoriac o tom, ze ak niektori rodicia zastavaju metodu capnutia po zadku a zrazu sa rovnaka situacia, ale medzi dospelymi, riesi uplne inak, radikalnejsie. je to nepomer - doteraz zrejme bitku brali ako sucast spoluzitia a zrazu je to nieco neodpustitelne.
Aj ja som sa dlhý čas zaoberala týmto problémom a hlavne aj z duchovného hľadiska s otázkou prečo? a to nie len u žien.
Pravda je taká, že každý jedinec ma v živote nejakú fázu, kedy je otvorený aj ponižovaniu? zrejme to nie je správne, ale pokusim sa o vysvetlenie. Aj človek vyrastajúci v rodine kde bola úcta a vyrovnanosť sa dostal do stavu, kedy bol týrany Neviem prečo, je to taká oslabená životná imunita, no a ak sme vtedy zamilovaní do nesprávneho, ani neviem ako sklzneme tam kde sme nikdy nechceli. No a vo väčšine prípadoch to vôbec nezačalo bitkou alebo niečím takým. Jednoducho najskôr si privlastní vaše telo, potom vašu dušu a potom manipuluje a ide dalej a dalej, v podstate z inej roviny by som povedala, že nakoniec tyran stupňuje svoje tyranie, ako keby chcel povedať - už sa začni brániť, veď už toto nechcem.
Je to veľakrát tak zamotané, že nakoniec týraný môže manipulovať s tryzniteľom a drží sa svojho postu zubami a nechtami.
Je to veľakrát tak zamotané, že nakoniec týraný môže manipulovať s tryzniteľom a drží sa svojho postu zubami a nechtami.
Áno, Margori, to sú zase prípady typu zámok a kľúč, keď sa tí dvaja navzájom z nejakého podivného dôvodu potrebujú.
Neviem, myslím si, že aj z toho existuje cesta von. Len je asi ešte ťažšia...
Ano Geo, je to naozaj ťažšie, tam trpia všetci a zároveň aj trápia, toto je zrejme najhorší variant a predsa je dosť prítomný.
Ozaj ja vôbec nemám rada tu vetu - teda ten výrok o bitke ženy a nikdy som ju neprijala, lebo si myslím že ten kto ju vymyslel musel byť čudák. Nikto v mojej blízkosti to nikdy nehovoril.
Ten výrok je dosť archaický, zrejme preto ho už dnes málokto hovorí. Ale napriek tomu sa takého zmýšľania mnohí ľudia držia. Muž má vraj byť ten, čo velí, a žena tá, čo drží hubu a krok.
Dlho som nad tým premýšľala, a stále mi vychádza z toho len jedno... Nejako sa mi nechce veriť, že by v takom "modeli" boli spokojní obaja partneri. O deťoch ani nevravím...
Keby som nevedela, že to ide aj inak a lepšie, možno by som to tiež prijala ako fakt. Možno. Ťažko povedať.
Dnes však našťastie existuje už dosť partnerstiev, ktoré fungujú na princípe vzájomnej spolupráce, tolerancii a pochopení. Aj keď je v tom, samozrejme, veľa práce na vzťahu.
Ale je to možné.
A toto považujem za podstatné.
"Ozaj ja vôbec nemám rada tu vetu - teda ten výrok o bitke ženy a nikdy som ju neprijala, lebo si myslím že ten kto ju vymyslel musel byť čudák. "
V Inom blogu bitku v podstate schvalujes, este sa aj pohorsujes, ze co to tam riesime. Tak nechapem, dvojity meter? Jedna bitka je ok, ina bitka nie je ok? Na to su nejake kategorie ked je to este prijatelne a kedy uz nie?
No Tak Lydush, dať niekomu vúplnej beznádeji dve zaucha je úplný rozdiel, ale brať niečo také že ma môže muž otlkať je pre mňa neprijateľné. Ja v tom vidím obrovský rozdiel a škoda že ho nevidíš ty. V tom blogu o tých zauchach si aj ty poriadne zmenila stanovisko, muž má nárok na všetko a nič nemusí, ale beda jeho žena nemala nárok na nič. Aj m ne sa zdá, že je to od teba dvojaký meter.
Ja si stojím za svojím názorom, jedna facka ešte nikomu natoľko neublížila, ale ak by mal syn prijať fakt, že ma biť ženu je choré.
dovol aby som sa zapojila ... zaucho som dostala, prve a posledne a zial som jedno aj dala a tiez dufam, ze bolo jedine.
Ak by som mala porovnat situaciu - facka milenke bol podla mna planovany zakerny cin. Ja som prudkej povahy a preto viem ako doslo k tomu, ze som jednu facku dala cloveku, co (mala som ten pocit) mi ublizil a bola som psychicky uplne zdeptana (asi najskor sama zo seba a zo situacie do akej som sa dostala). Bolo to neovladatelne, bol to amok a tomu treba predist. Predpokladajme, ze nasilnik vie, ze uz sa mu dviha tlak a zlc a mal by so sebou nieco robit. Ale dat dve facky, za kazde dieta jednu, osobe, ktorou ani nepoznas (unika mi - ako sa clovek dostal k poslednej kvapke do pohara trpezlivosti), je pre mna nepochopitelne.
zazenme to do extremu, aby si pochopila z coho vychadzam: pravny system rozoznava a urcuje tresty podla toho, ci je vrazda v amoku, sebaobrane alebo ukladna vrazda.
Porozumela som tomu ako si to myslela, no skúsim vysvetliť aj možno plánovanú facku, ktorú ja chápem. Vieš ak je človek na dne, cití sa ponížený a cití že mu bolo ublížené tak ma viacero možnosti. Bud začne hrozne intrigovať, bud nenávidí alebo sa tvári že mu je to jedno, ja neviem možnosti je veľa, ale každý sme iný a o tom je to. Ak by mala vyrasť v človeku nenávisť, tak potom ta facka aj keď plánovaná je lepšia ako živiť potajme svoju nenávisť, lebo toto má potom siahodlhé dôsledky. Vieš aj ked je to pritiahnuté za vlasy, ale tej frajerke, alebo neverníkovi to zaucho môže urobiť dobre, lebo či chceme alebo nechceme každý z nás sa tresta a to oveľa viac ako odmeňuje. Dovolím si tvrdiť, že nás ani Boh nemusí trestať, lebo mi sami si vyrobime peklo na zemi, lebo sa cítime previnilo a tak ta facka mohla zmazať vinu a oni mohli ísť dalej, alebo by to bola nespravodlivá facka a tak by išlo udanie a zrejme by to skončilo pred nejakou komisiou alebo súdom a tam by sa mohla obhajiť, prečo to zaucho a aj tak by jej to pomohlo.
Ja si neviem predstaviť ako to je v rodine tyrana, ktorý fackuje, ja som zažila jediný raz ked môj otec dal môjmu ženatému bratovi zaucho, lebo prišiel opitý a začal sa sťažovať na manželku. Môj brat aj po toľkých rokoch povie, že to bolo najlepšie vytriezvenie, otec mu totiž povedal, že môže prísť ked bude triezvy a najlepšie aj so svojou ženou a môžu potom o tom debatovať.
Pre mňa facka je skôr v rovine ako zo starých filmov, kde sa hodí rukavica alebo dá facka a je to vlastne výzva na súboj. Mne sa jednoducho spája so zadosťučinením a nie s týraním.
Pre mňa facka je skôr v rovine ako zo starých filmov, kde sa hodí rukavica alebo dá facka a je to vlastne výzva na súboj. Mne sa jednoducho spája so zadosťučinením a nie s týraním.
Margori, ak sa muž fackuje (alebo aj bije) s druhým mužom - to je jedna vec. Tam je to aspoň trochu férové.
Ale ak muž vyslovene zneužije svoju fyzickú prevahu a ide fackovať (alebo dokonca biť) ženu, to už je trochu iná káva.
Rozumiem, ako to myslíš s tým zadosťučinením a "trestom" pre "vinníkov" a tak ďalej. Ale pre mňa je to stále násilie. Nikto nemá právo nijako fyzicky ubližovať druhým. Bodka.
Psychické a fyzické násilie som zažívala v podstate celý život s menšími či vačšími prestávkami od otca alkoholika.Veľmi preveľmi som sa čudovala mojej mamičke,prečo to toľké roky trpí a dovolí aby sme tým trpeli aj my.Aj ked mám milujúceho manžela,ktorý má tiež svoje chyby,tak ako aj ja a tiež svoje detičky už nikdy sa nezbavím toho pocitu,že čo ked náhodou sa toto stane aj mne????Nezmení sa niekedy aj moj manžel na také monštrum???Myslím ,že pochybnosti ma už nikdy neopustia,to čo ak je vo mne asi už navždy 
Zuvega, v živote istotu nikto nemá v ničom. Ale niečoho sa obávať je takmer zaručený spôsob na to, aby sa toho obávaného človek dočkal.
Myslím, že je lepšie sa sústreďovať na to, čo človek chce. Nie na to, čoho sa bojí... 
Toto je problém, ktorý má korene v ďalekej minulosti. Ja, priznám sa, nemám rada niektoré slovenské filmy. Prídu mi plné vulgarizmov, chlapi pijú v krčme, ženy sa doma starajú o deti a ešte si po príchode muža užijú nadávok a ubližovania, nielen psychického, ale aj fyzického. Z čoho čerpali vtedajší scénaristi? Zrejme zo života. Chlap ťažko pracoval, bol fyzicky silný a podľa toho mal aj postavenie v spoločnosti. Žena bola bezbranná, znásilňovaná, bez práv. A takto sa to tradovalo z pokolenia na pokolenie. A nezbúdajme na to, že Slovensko je silne náboženská krajina. A poznáte: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu ľavé... Myslím si, že toto je obrovský problém. Viera a sila cirkví.
Ale myslím si, že spejeme k náprave. Už len tým, že sa o tom rozpráva, že to už nie je také tabu. Zvyšuje sa povedomie žien. Myslím si, že aj vďaka tejto stránke, sa veľa žien zamyslí nad svojim životom. Aj to je úspech. Už len uvedomenie si toho, že toto nie je v poriadku.
Nehovoriac o tom, že celkovo pohľad spoločnosti na ženu je iný ako na muža. Tam by mala začať zmena.
Ale to je na dlhé lakte. Treba len osvetu a osvetu. Do škôl by som zaradila komunikáciu, riešenie problémov... A tak
A moje skúsenosti? Po prvej facke som ostala prekvapená, ohromená, bez slov. Zahanbená. Uverila som, že sa to nezopakuje. Ale zopakovalo. A nie raz. A kedy sa to vo mne zlomilo? Počas štúdia na výške. Začala som si seba viac vážiť a potom to už malo rýchly spád.
Fany, súhlasím - niečo, čo tu bolo doslova storočia normou, sa nezmení zo dňa na deň. Ale mení sa to. Aj keď je to na dlhé lakte...
S tou osvetou v školách o komunikácii a riešení problémov som tiež ZA
Len aby sa to robilo s "rozumom". Mám takú skúsenosť so synom. V škole mali projekt zameraný na týranie detí. Syn prišiel zo školy, že ho nesmiem udrieť,lebo zavolá políciu. A ja som sa ho opýtala, či sa rozprávali aj o tom, ako sa deti správajú k rodičom, čo je správne a čo nie. Ale o tom sa nerozprávali.
Myslím si, že s deťmi sa treba rozprávať nielen o právach, ale aj o "povinnostiach".
Tomuto tvrdeniu verí ešte aj dnes veľmi veľa ľudí. A keď nie udrieť, tak aspoň zdeptať, ponížiť, vykázať do kuchyne - veď to je ženská povinnosť starať sa o blaho manžela, no nie?
Aj keď sa veľmi snažím, stále tomu nerozumiem... Na jednej strane tu je deklarácia ľudských práv, na druhej strane storočiami „preverené“ spoločenské povedomie, ktoré nám našepkáva, že žena je menejcenný tvor, a násilie, či už telesné alebo duševné, je prirodzené.
Na konci januára sme spolu s Luduškou a Vyvykou boli na pracovnom sedení v Nitre. Stretnutie s pani riaditeľkou Kováčovou z centra Slniečko trvalo síce len hodinu, ale hlavu mi zamestnáva doteraz.
Ženy, ktoré našli v sebe silu vzoprieť sa domácemu násiliu a odísť s deťmi do krízového centra, to majú veľmi ťažké. Nielen preto, že čelia veľkým finančným a existenčným problémom. Najväčší problém však majú samy so sebou – s vlastným pocitom ne/hodnoty a zlyhania. Často sa obviňujú, že situáciu neriešili skôr, že dopustili, aby v takom prostredí vyrastali ich deti...
Naozaj neviem, kde to začína. V pôvodnej rodine, kde malé dievčatko vstrebáva „model partnerského správania sa“ od rodičov? Alebo niektoré ženy dokáže láska tak veľmi oslepiť, že donekonečna prehliadajú varovné signály a ospravedlňujú excesy svojich partnerov?
Je také ťažké prijať presvedčenie, že každá ľudská bytosť je hodna lásky a pochopenia a úcty bez toho, aby si to musela najprv nejako „zaslúžiť“?
Ako to vnímate vy? Čo je v partnerskom spolužití pre vás ešte prijateľné a čo už nie?