Ťažko radiť...nepoznám ani Teba ani Tvojho manžela, ale po 18 rokoch manželstva Ti môžem povedať, že podobných kríz som s manželom prekonala niekoľko...tak prajem aj Tebe veľmi veľa trpezlivosti a lásky, aby sa to aj Vám dvom podarilo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte naničmamky. Dlho som tu nebola a ešte dlhšie nepísala... Idem si k vám po radu.. Alebo sa len vyžalovať? Posťažovať?
Náš vzťah napadol stereotyp a ja sa toho desím.. Nieeeee, nie sme spolu dlho, 6 rokov, 5 rokov sme manželia a ja mám pocit, že náš vzťah už ďalej nesmeruje, nevyvíja sa... Nudíííííííím sa, strašne :/ Dlho som sa tešila, že detičky trocha vyrastú, dajú sa postrážiť babke, či tete a my sa môžeme venovať sebe.. Ja manželovi a on mne.. Namiesto toho - ja chodievam von sama a on čumí do telky... alebo na internet... áno, ja beriem, že si musí oddýchnuť, príde z práce, urobený... ale prečo nemôže chvílu času venovať aj mne? alebo deťom?
Snažím sa s ním komunikovať, rozprávať, ale mám pocit, že nechápe, nechce chápať??
S deťmi sa nepohrá, ked mu ich nechám, tak riadi z gauča a vrieska, nerob to, nerob tamto a vkuse dookola.... ked odíde na školenie, na tri-štyri dni, deti sa na neho ani nepýtajú.. mrzí ma to.. malo by to mrzieť jeho... al emrzí to mna, vždy som obdivovala oteckov, ktorí svoje deti berú na ihrisko a tam sa s nimi hrajú a zabávajú... u nás nie, nemá jednoducho trpezlivosť, nemá "nervy", ja počúvam, že som ich zle vychovala, lebo im všetko dovolím.. áno, dovolím im skákať do mláky, váľať sa po tráve, kopať loptu do plota.. ale tak, sú to deti, mna to tiež v ich veku bavilo. a ked im to zakážem, tak či tak tam skočia... nechápe...
volám ho: podme von, podme na pizzu, podme na kupko, podme sa bicyklovať.... jemu sa neeeeeeeeeeeeechce, nikdy nič! áno, večer ked sme v posteli, tak chvílu vie byť milý, dokáže rozrpávať aj tri plynule vety za sebou... ale ináč... pri telke sa s nmím rozpráva ťnedá, čumí "doblba" a prikyvuje, že chápe...
Neviem, či som vadná ja alebo?
Keď sa niekomu posťažujem, tak dostanem odpovede, že mám byť rada, že ma nebije, peniaze mi dáva... no super.. asi som žena náročná, že chcem aj niečo viac...
On radšej ide von s kamarátmi, aj každý druhý den, s tým problém nemá, zmizne o siedmej, vráti sa o jedenástej... mama mi zas tvrdí, že ho nemám pustiť, l.. ale tak, čo ho mám doma priviazať? Prinútiť? Myslím, že to nemá zmysel... tak si len ponadávam, vezmem psa a ideme... ale takto si svoj život nepredstavujem, kde je ten partner, čo mal pri mne stáť " v dobrom aj zlom"? nemám v nom žiadnu oporu, žiadne pochopenie.. skôr tretie dieťa.. ako z toho kola von?