A keby si zacala zit svoj vlastny zivot a prestat riesit neriesitelne? Si zober, moja mama, totalny zavislak na otcovi...otec umrel...a co dalej? No musela zit, s nim, ci bez neho...a takisto aj ty, s nim ci vedla neho- zi si svoj zivot...a ber si to dobre co ti vztah prinasa, nevis na muzovi nechaj ho dychat a uzivaj si svoj ramec slobody ktory mas...
asi nie polarka. mozno bolo zbytocne sem nieco pisat ale dobre mi padlo sa vykecat. ja som nikdy na jeho narodeniny nezabudla ale to je teraz vedlajsie lebo kazdy sme iny. ani nejde tak o tie narodeniny, ale o to, ze sa toho uz nahromadilo prilis a mam toho dost.
Hviezdička, ak má tvoj manžel naozaj druhú ženu (o čom pochybujem), tak hystéria a výstupy je to úplne posledné, čo by si mala robiť. Ak druhú ženu nemá, platí to isté - hystéria a výstupy problémy takmer stopercentne len vystupňujú...
Aj keď sa ti teraz možno zdá, že tvoja "scénka" včera večer mala pozitívny efekt, je to len krátkodobý "zisk". V dlhodobom výhľade (ak by si s akým správaním pokračovala) bude mať tvoj manžel skôr či neskôr toho akurát tak plné zuby. Asi skôr ako neskôr...
Pokojné správanie sa je síce z krátkodobého pohľadu momentálne "neziskové" ("Tak ja tu idem dušu vypľuť, snažím sa, usmievam sa, všetko je tip-top, a on fuuuurt ako taký....kus ľadu!"), ale v dlhodobom výhľade na tom získaš.
Anka, už asi po tisíci krát 
Hviezdička, dobrá rada do života - narábaj s domnienkami vždy, ako s domnienkami a nie faktami. Ak budeš mať skalopevný dôkaz o milenke /on sa prizná, ty ich uvidíš/ potom rieš milenku. Zatiaľ máte iba krízu vo vťahu. Tie su vo vťahoch úplne bežné.
vies lydush ja na nom nevisim, problem je v tom, ze urcite aj ty chces citit aspon naznak toho ze ten muz ta ma rad a ze mu na tebe zalezi lenze ja to nemam a mozem ti povedat ze on ma tolko slobody kolko sa mu zachce... ked si zacnem zit svoj vlastny zivot, tak potom to znamena co? ze mi prestanu cybat prejavy lasky? myslim ze ked budem rovnaka ako on mozme to cele zabalit, asi tak...
Robiť kohokoľvek zodpovedným za to, či sa ty cítiš šťastná, nie je práve najlepší nápad. Svoje šťastie máš len vo svojej moci.
citim zmenu a nepaci sa mi to. som na vine ja?
Nik ťa tu neoznačuje za vinnú. A ani nie je nutné hľadať vinníka. Život je zmena, nič nie je statické. Vy ste sa dostali teraz sem - a tvoj manžel nemá pocit, že niečo nie je v poriadku (usudzujem podľa jeho prekvapenej reakcie včera večer) a ty zase taký pocit máš.
Je len na vás, kam a ako pôjdete teraz ďalej.
Ješkove oči /fakt tu chýba smajlík čo krúti hlavou/. Je ABSOLúTNE JEDNO, KTO JE NA VINE /nechcela som kričať, len sa mi zapol caps lock/.
Ak chceš niečo, čokoľvek zmeniť, nezmeníš celý svet okolo seba aby ti vyhovoval. Ani manžela nie. Na to by ti nestačilo ani 5 ľudských životov. Jediné čo sa zmeniť a formovať dá si ty. Bohužiaľ, alebo vďaka Bohu.
Môžeš to skúšať trikmi z časopisov. Môžeš sa hádať, dupať, intrigovať, taktizovať, plakať.... A nakoniec aj rozviesť.
Alebo si môžeš dať pred seba zrkadlo. Povedať si, že zmením čo sa zmeniť dá /teda seba, svoj postoj k celej veci/ a uvidím čo to prinesie. Koniec koncov rozviesť sa môžeš kedykoľvek. Vlastne ani nemáš čo stratiť. Vyskúšaš a uvidíš. 
Hviezdička,to čo sa včera u vás dialo,vôbec nebol dobrý ťah.Myslím,že si manžela len doplietla a on určite nechápe o čo ti ide,ani prečo si včera plakala.Chlapi rozmýšľajú veľmi jednoducho,oni si takéto veci nekomplikujú všeliakými teóriami.Prestaň si domýšľať,prestaň sa hnevať,myslím,že nemáš dôvod ani na žiarlivosť,pekne sa s ním porozprávaj.Musíš mu to povedať po lopate,určite mu na vašom vzťahu záleží,inak by ti dnes nevolal.Niekedy dôjde k takým veľkým nedorozumeniam a úplne zbytočne,len preto,že si ľudia nevyjasnia medzi sebou čo ich trápi a len sa tvrdohlavo držia svojej vymyslenej teórie...nerob to,lebo o neho naozaj prídeš.
ja ale pocit, ze nieco nie je v poriadku, mam. a myslim ze toto uz trva dostatocne dlho na to, aby som sa ozvala. ja nehovorim ze je fakt, ze ma druhu. iba ze sa domnievam - fakt je to len domnienka. ale vies, ten jeho prekvapeny vyraz vcera, to bol zasah na jeho citlive miesto, myslienku, ze by ma mohol mat aj niekto iny ako on. mozem dat najavo, ze sa mi to nepaci.preco by som mu mala trpiet nezaujem sto rokov? ked donedavna to bolo o inom? a to sme spolu uz dost dlho, nie je to ziaden rok, ani dva.
Ale veď nik ti tu nevraví, že máš držať hubu a krok. Len to proste netreba riešiť scénami a plačom a nekonečným "vyšetrovaním" prečo, začo, načo, kde, kedy, ako...
Povedz pokojne svoje - najlepšie tak, že budeš hovoriť hlavne o sebe a svojich pocitoch: "Cítim sa takto, lebo... Včera večer mi prišlo všetkého ľúto, lebo... Chcela by som to takto, lebo..." a tak ďalej.
Ak mieniš používať výroky typu: "Ty si taký a onaký a ty určite niekoho máš a ty na mňa dlabeš..." - tak to si radšej poriadne silno kusni do jazyka.
Hviezdička,
nikto nie je povinný ti robiť program, venovať sa ti "ad libitum". Ani partner, ani manžel, ani deti, ani nikto. Všetko, čo sa ti dostáva a aj to málo čo sa ti dostáva - treba užívať s láskou a vďakou. Pretože vždy sa môže stať, že prídeš aj o to málo pre skutočný problém.
Už to tu Geo spomínala - každý vťah sa vyvíja. Ani ten váš nezostane taký, ako pred troma rokmi, rokom, polrokom. Všetko sa zmení. A z časti je každé šťastie závislé od toho, ako sa človek ne/vie prispôsobiť okolnostiam.
Ako tráviš čas ? Čo sú tvoje záľuby ?
PS : nikto tu nevraví, aby si niečo trpela. Len sa ti snažíme naznačiť, aby si začala žiť sama zo sebou. Je to ťažké. Mnoho ľudí nevie vydržať sám vo svojej spoločnosti. /a toto je trocha uštipačná poznámka, ale.../ Ale ak nevieš vydržať sama zo sebou, prečo by to mal vydržať niekto iný s tebou ? /to si vážne nechcem rýpnuť/ Proste začni žiť, a nauč sa, aby tvoje šťastie nebolo závislé na niekom inom. A máš minimálne z polovice vyhrané 
musim asi niektore veci uviest na pravu mieru polarka, tu vobec NEJDE o to, ze by mi mal niekto robit program alebo by som ja mala potrebu na niekom visiet alebo bola nesamostatna atd. mam svoju pracu, ktoru mam rada, ktora ma bavi, naplna, nie je nenarocna, vidim v nej zmysel. mam dcerku. mam rodinu.mam svoje ciele. mam idealy. som aktivna. dokonca mam aj dvoch psov, dom. mam co robit, naozaj. ale nemam pocit, ze mam aj muza. to je cele.
Budem sa opakovať, čo tak manželská poradňa ? Keď si schopná byť aj samostatná, iste ti nebude robiť problém, zájsť tam aj sama 
Povodne som si vytukala do prehliadaca nanicmamu, aby som napisala uplne iny prispevok, ale klikla som si na tuto diskusiu a veeeeeeeeelmi ma zaujala. sama som riesila a riesim podobny problem ako hviezdicka a niekde vnutri tusim, ze spravna cesta vedie tak nejako ako ju opisuju Polarka a Georgina. Je to cesta velmi tazka, ale zda sa, ze jedina ucinna. Clovek by mal byt naozaj co najviac sebestacny, zmiereny sam so sebou a naplnajuci vlastne potreby, aby bol schopny toho druheho tolerovat a zaroven, aby pre neho zostaval zaujimavy. Je fakt, ze problem vo vztahu musi riesit ten z partnerov, ktory sa citi v nepohode, aj ked na prvy pohlad sa zda, ze pricinou tej nepohody je ten druhy. Sami sme strojcami svojho stastia. ale je to velmi velmi tazke, niekedy sa mi zda, ze pre mna je to az nedosiahnutelne. Ale Georgina, klobuk dolu pred tvojimi prispevkami. myslim, ze by si si mala otvorit psychoterapoeuticku prax a nevykonavat tuto poradensku cinnost zadarmo cez internet 
Suhlas a mne sa velmi pacilo toto:
http://blog.martinus.sk/2010/10/elizabeth-gilbertova-manzelstvo-nie-je-…
Posolstvo pre dievčatá je teda jasné: Manželstvo nie je hra pre mladých. Staňte sa dospelou, vzdelanou, nezávislou, sebestačnou a vyspelou ženou so svojím vlastným životom predtým, než sa usadíte s manželom a je veľmi pravdepodobné, že budete robiť lepšie rozhodnutia a zostanete s navždy s jedným partnerom. Vzdelané, nezávislé, prosperujúce a sebavedomé ženy sú tými najlepšími manželkami.
toto vazne funguje
Babatobi, ďakujem 
ja som mu to ale polopate uz hovorila, to mam opakovat stale?? povazujem ho za dostatocne inteligentneho na to, aby to pochopil aj na prvykrat 
dobre, tak sa teda mam zmierit s touto situaciou, stym ze je chladny atd. dobre. ja som uzasna, samostatna zena, ktora muza vlastne ani nepotrebuje lebo tak mi to pripada.
Ak jednáš v náznakoch, buď si istá, že nik nie je povinný dekódovať zakódované správy. Túto hru som odmietla hneď na začiatku.
A áno, občas treba niektoré veci preberať s partnerom aj 150 krát kým nájdete spoločný prienik. Zázraky na počkanie sú možné, nepopieram. Ovšem ojedinelé. Manželstvo, partnerstvo nie je červená knižnica, ale neustála práca na sebe
Presne tak, Hviezdička - v skutočnosti ho vlastne k životu a šťastiu nepotrebuješ.
A ak to tak konečne aj precítiš (t.j. nebudeš len hrať "divadielko") - pritiahne ho to k tebe.
Krásny paradox .
Geo,
hovoris mi z duse
Vzdy som si vravela, ze AK vobec svadba, tak si vezmem muza, ktoreho budem CHCIET, nie potrebovat (nosica, vodica, oplodnovaca, zivitela). Zadala som do VOS a prisiel!
ale ake divadielko?
Také "divadielko", že si len povieš: "OK, mám ťa na háku, viem si poradiť aj sama, nepotrebujem ťa, si mi ukradnutý..." a ďalšie verzie - či už urazené, alebo ublížené, alebo trucovité...
Ak skutočne budeš cítiť, celým svojim srdcom a mysľou, že toho muža síce miluješ, a miluješ ho presne takého, aký je; a napriek tomu dokážeš spokojne, pokojne a šťastne existovať aj bez toho, aby ti každý deň vyznával lásku a nosil ťa na rukách - tak to je presne to pravé orechové.
aby ti každý deň vyznával lásku a nosil ťa na rukách - no jasne, tak toto ze by som ocakavala? ved mam skoro 30 rokov, uz nie 20... myslim ze si nerozumieme.
Hviezdička, tiež mám pocit, že si nerozumieme....
Mimochodom - tvoj manžel je druhý raz ženatý?
ja teraz asi vyznievam ako nevyzreta chuderka, ktora visi na manzelovi a vyzaduje jeho pozornost na kazdom kroku lenze nie je to celkom tak. mojho muza milujem naozaj takeho aky je, a nase zaciatky vzhladom na to ze je medzi nami dost velky vekovy rozdiel neboli jednoduche. zato vysledok bol o to lepsi. museli sme sa naucit spolu zit, prijat jeden druheho, aby to fungovalo, a ono to naozaj fungovalo. a nikdy za celych tych sest rokov som napriek tomu nezapochybovala, ze ma ma rad. napriek tomu, ze sme obaja mali v podstate svoje zabehane zivoty, svoju pracu. do toho prisla dcerka, ktoru sme si priali obaja, hovoril ze by velmi chcel dceru, ktora by sa podobala na mna. ja ho lubim aj ked je baran 
aj ked je niekedy komplikovany a podobne. a poznam ho dost dobre na to, aby som vedela, ze to, ze mi od rana vyvolaval,nie je v poriadku. keby som totiz nemala vcerajsi vecerny vystup opodstatneny a mal by pravdu on, vobec by sa neozval, ale nechal by ma vtom "skvarit". to je u neho standardny postup. aj ked teraz uz zacinam stracat pomaly prehlad o tom, co je standardne.
Hej, presne o ten veľký vekový rozdiel mi teraz ide. Neodpovedala si - tvoj manžel je druhý raz ženatý? Samozrejme, nemusíš - ale odpoveď by mohla mnohé veci vyjasniť...
georgina - ano, druhy raz zenaty. jeho prva manzelka zomrela (rakovina), ked este boli chlapci mali (ma dvoch synov).
Rozumiem. Ďakujem za vysvetlenie .
hviezdicka, nevyznievas ako nezrela chudera, mnohe zeny si niecim podobnym prechadzali, budu prechadzat, alebo prave prechadzaju. ja patrim do tej poslednej skupiny. a ano, naozaj ma podvadzal, ako sa ukazalo. nemohla som tomu uverit. ale nejde o to. nemusi to byt koniec sveta, ani vztahu. kazdopadne, je to priznak niecoho. tvoje podozrievanie je tiez priznak niecoho. ja sa celkom zhodujem s polarkou. posilnit svoje ja a sustredit sa viac na seba, byt sebestacna a nezavisla - to je jasne, to je prvy krok, ktory urcite vedie k zlepseniu a zvyseniu zaujmu muza o zenu a mensieho pocitu zufalstva zeny. vydieranie, sceny, nefunguju. funguje len praca na sebe a absolutna otvorenost pri komunikacii.
krok k nezavislosti je vsak velmi tazky, s malym ani nie 2rocnym dietatom, ktore mame a o ktore sme sa planovali starat spolu. Moj mazel vsak takmer nie je doma, je extremne nezavisly , sprava sa v podstate ako slobodny - aj voci zenam. Moja sloboda je obmedzena - nie vzdy sa mi podari zabezpecit si strazenie maleho, ked by som chcela svoju slobodu naplnit, zatialco manzel jednoducho nepride domov a hotovo. jeho sloboda je akosi viac na dosah a zaroven nou obmedzuje tu moju, lebo potom je vsetko len na mne. ten hnev na neho, ze nespravil to, s cim som pocitala - teda ze sa nestal aktivnym otcom, takze sa niekedy citim ako slobodna matka, ten hnev na neho vo mne stale je. hovorili sme o tom 1000 krat, boli sme aj v poradni. on tvrdi, ze robi pre nas maximum, ako on dokaze. je to mozne, pretoze sa nevie/nechce vzdat svojich konickov a zda sa ze ani flirtovania. jasne, ma na to asi dovod. teda urcite. byvam nervozna, vycerpana a vtedy viem vycitat, podozrievat, vydierat a nekusnut si do jazyka. nie je vsak len moja vina, ze sa mu nechce vracat sa domov. je to aj jeho nezrelost, jeho strach zo zodpovednosti, jeho strach, ze uz nie je dietatom, skratka jeho osobny vnutorny problem, ktory mozno raz vyriesi, mozno nie, ja ho vyriesit nemozem. ano, je to dospely clovek, je na nom, ako sa bude spravat a na mne za aku cenu som ochotna zostat. nejaky zisk s nasho vztahu asi mam, pretoze zatial ostavam, hoci mam pocit, ze som viac nestastna ako stastna.
dlho mi na ziarlenie pomahala veta od hellingera: "skor ci neskor o svojho muza pridete- uzivajte si ho kym ho mate." fungovalo to, kym som nedostala pocit, ze ja uz svojho muza vlastne ani velmi nemam. nevracia sa domov, spi so mnou coraz menej, nehovori so mnou. moj diel viny na tom je prave v tom, ako som to zo zaciatku riesila - hysteriou, vycitkami, placom, hrami... nevycitam si to. bolo to to najlepsie, co som dokazala vtedy urobit. nestratila som ho este definitivne, ale uz aj on zacal stracat mna. a po rocnej krize uz neviem ci budem vediet odolat tomu chlapikovi co ma momentalne bali.
jediny dovod, preco este v tom vztahu ostavam je akesi puto, co ma k nemu tiahne a aj to, ze niekedy, akoby nam vyslo slnko a prezivame spolu carovne, naozaj carovne chvile. a potom su zas prec...
ste v tazkej situacii a cim dlhsie si orehravate v hlave vas problem, tym vacsie rozmery nabera a tym vacsi vybuch moze potom nastat. Suhlasim, s ostatnymi diskuterkami s tym nazorom, ze mate riesit svoj zivot. Sustredit sa viac na vlastne zaujmy. Samozrejme,neznamena to, ze sa nebudete s manzelom vobec. Ako som postrehla, z vasich reakcii na niektore prispevky, mate dojem, ze "vlastny" zivot pre vas znamena vykaslat sa na dany problem. Ono to vsak tak nie je. Ide vlastne o to, aby ste znovu objavili seba, vlastnu hodonotu a bola stastna. Ale nie o tom som chcela pisat, to to vsetko tu uz bolo napisane. Domnievam sa, ze vo vasom pripade ide o tzv. "ponorkovu chorobu". Nemusite, byt spolu 24h denne, len proste nastalo obdobie, ked vasmu manzelovi lezie na nervy vsetko co sa tyka rodiny, vas a jeho zopovednosti a povinnostiam voci rodine. Povedzte mu co citite. Ale nehovorte, to sposobom: "Ty mas urcite niekoho druheho! Aky mas problem? nepacim sa ti? Co ti je, preco so mnou nehovoris?" vycitkami a citovym vydieranim ho odozeniete este dalej od seba. Skuste to napriklad takto: Ked budete spolu v jednej miestnosti pokuste sa ho pevne objat a drzte ho v naruci dovtedy,kym sa neuvolni a nebude pokojny. A vtedy mu povedzte o svojom probleme (vy si myslite, ze on ma problem, no z jeho strany je to vas problem a vas nieco trapi), povedzte mu ako sa citite, co vo vas vyvolava jeho chladne spravanie atd... Nekritizujte, nepoucujte, nevyhrazajte sa, nevydierajte, nezobrite o pozornost. Mozno sa tymto nedozviete, aky ma problem, ale jeho spravanie by sa malo zmenit (teda, ak mu na vas zalezi). Ak vam povie, ze mu leziete na nervy, je to jasny signal, ze velmi tlacite na pilu a naozaj by ste mali chvilu smerovat svoju pozornost inde.
Na to ,aby ste zistili, ze je neverny nemusite prehladavat vrecka atd. Zistite to z jeho spravania. Neverou alebo "stratou" lasky si mozte byt na 90% ista vtedy ak sa chladne a odmietavo sprava iba k vam a inak ma veselu naladu, s inymi zivo diskutuje, dokonca sa o seba viac stara,... Vtedy je v tom pravdepodobne ina zena. Ak je nevrly ku kazdemu, moze ist o psychicky problem, nieco nezvlada a nechce si to priznat pred sebou a nie to este pred vami. V tomto pripade je moznosti vela, je vsak potrebne lepsie poznat situaciu. Vyskusajte terapiu objatim, ktoru som vam popisala vyssie, netvrdim, ze to na 100% vyjde, no myslim si ze sa oplati vyskusat to. Drzim vam palce! A nezabudajte na dcerku, potrebuje aby jej rodicia boli stastni a davali jej pocit istoty.
dakujem nieco podobne som skusala, tak budem pokracovat, snad by to raz mohlo vyjst.
sory, ani neviem ako som tu zaspamovala vasu diskusiu o hviezdickinom probleme vlastnym pribehom. ked som to vsetko citala, jednoducho sa to zo mna zacalo sypat. jednoducho som zbadala, ako som robila podobne chyby ako hviezdicka a vidim kam nas to poviedlo. kazdy plac, kazdy vazny rozhovor na ktory som sa s emocnym vypatim chystala len prispel k dalsiemu ochladnutiu.
dakujem za nazor.
hviezdicka neviem, sadla som len teraz k PC a citam co nove sa udialo, aj komantare dievcat. Ale z toho co si napisala ty ako prve dnes, mam pocit, ze jednoducho to tvoje vcerajsie ,,netradicne" spravanie naozaj pomohlo. Alebo mam len zly pocit? Jednoducho on zbadal, ze sa nieco deje a dnes vyvolava, zaujima sa, ma snahu neist prec pocas tvojich narodenin atd. Mozno mu nieco ,,trklo" a az teraz vidi, ze sa nieco medzi vami deje, co ti nieje lahostajne. Ja neviem, ale ja mam z toho dobry pocit, akoby sa trochu uvedomil..Akoby cely polrok, ktory teba tazil on bral v pohode a nemal pocit, ze sa nieco zmenilo a zaroven sa naozaj v nom nic zle nedialo (nemal milenku a pod.) a teraz sa zdohadal a chce to riesit, lebo ta ma rad. Ci sa mylim?
simi, bodaj by si mala pravdu, naozaj si to zelam, ale mne sa jeho spravanie dnes po vcerajsku nezda prave z toho dovodu lebo ho poznam. ale teraz uz asi pockam co sa bude diat dalej, ako sa zachova, nebudem mu hovorit nic zatial... cakam ho domov, budem sa spravat normalne, mozno sa pokusim s nim este o tom vcerajsku rozpravat, ze preco som vlastne plakala, atd... uvidim.
tak samozrejme, ze uz ty musis vediet najlepsie, ci je to v dobrom slova zmysle ,,neklasicke" spravanie alebo sa niecoho zlakol a preto teraz ,,zmätkuje" v zmysle, ci sa na nieco neprisla alebo ho neodhalila. Toto uz si naozaj netrufam povedat.. to uz musis vediet ty co z toho citis..ja som sa celkom potesila, ked som citala tvoj dnesny prvy prispevok, ale vidim, ze teba hloda cervik pochybnosti pri tomto jeho dnesnom spravani. Nuz do domacnosti a celkovo vas dvoch nevidi ani jedna z nas. Prajem ti, aby tato jeho zmena bola napokon pre teba pozitiivna 
hviezdička komentáre som prešla zbežne,a k tejto téme ma napadlo snáď len jedno:
nepreberať na svoje plecia tú časť zodpovednosti za fungujúci vzťah, ktorá prináleží tvojmu manželovi...
odhadnúť správnu mieru svojej zodpovednosti za to ako sa správaš, čo robíš, ako to robíš a ako to vplýva na váš spoločný život...no neprekračovať svoje možnosti, nechcieť urobiť svojho partnera šťastným pokiaľ to on sám nechce...
zažila som v manželstve rôzne situácie, dostala som sa z dna opäť hore, pocítila som šťastie a cítim ho doteraz...no zažila som aj pocit, pohľady svojho už ex, ktoré vyjadrovali, že som divná keď sa smejem, keď sa teším zo života, keď mi chutí aj smútok a viem si na živote nájsť vždy niečo krásne a pozitívne...
a dlho som nevedela pochopiť kde robím tú chybu, že to nefunguje tak ako kedysi...
až jedného dňa mi náš syn povedal: maminka tatinkovi jeho pocit šťastia nikdy nevychádza priamo zo srdca...vie si ho len umelo, zvonku navodiť pobytom v prírode, ale nikdy nevychádza z jeho vnútra, nikdy mu ho nevidím vychádzať priamo zo srdca/ možno to znie divne, ale náš syn takéto veci na ľuďoch proste vidí/...
a vtedy mi to došlo: že toto nie je v mojich silách...toto je tá časť zodpovednosti za vlastné šťastie ktoré buď ex uspokojí, neuspokojí, pochopí,pochopí sám seba, nepochopí sám seba...
Na niečo dosah máš, isto môžeš aj niečo sama na sebe zmeniť, ale možno je vo vašom vzťahu niečo na čo dosah mať nebudeš...tak odhadnúť svoje možnosti a tešiť sa zo života
hviezdicka, obavam sa, ze tvojho muza momentalne k zaujmu a snaham riesit nakoplo z toho vsetkeho, co sa vecer stalo, len jedine - ta vyklznuta nahodna veta, ze sa moze stat, ze mas/budes mat ineho.
a to je zle.
po case budes musiet dat najavo, ze ziaden iny nie je, iba on (lebo je to pravda) - opatovna strata zaujmu o teba.
kazdopadne mozes vyuzit prebudeny zaujem na dalsiu rozumnu diskusiu.
ak to s nim nevies vydiskutovat, napis mu list. skus skrotit emocie, vyhnut sa konkretnym situaciam, lebo prave pritom lahko sklznes do obvinenia (alebo niecoho, co moze zavanat obvinenim). skus iba vecne napisat Chyba mi ... a preco ti to chyba.
Skus nabuduce pripnut na chladnicku velky cerveny harok papiera: V stredu mam narodky! a pripoj velky usmevcek. (Ked z toho nic nebude, kup si darcek a potomsa mu pochval, co pekne si si kupila - proste ho stale zapajaj, aj ked ho to asi nebude tankovat. je mozne, ze pomaly ho to predsa nakopne.)
Skus mu nechat rano v kupelni na zrkadle odkaz: kym odides, daj mi pusu. lubim ta.
Kamos raz, ked riesili krizu, isiel na sluzobku a cely cas, kam siahol, odvsadial (z pikslicky s bagetami, spomedzi oblecenia v kufri, z taskticky s kozmetikou, z obalu s oblekom, dokopy asi patdesiat kusov) vypadavali na neho listocky s odkazmi, ako ho manzelka lubi. co pre nu znamena. a co by ju potesilo, keby urobil. atd.
nehovorim, ze bol nadseny, ze sa na neho odvsadial sypali. ale ked si ich tak dokolecka tych par dni mimo domu potom cital, ziskal voci ich problemu trochu iny vztah. samozrejme, ze to bolo docasne a nie konecne riesenie ich problemu, ale bol to zaklad, na ktorom sa dalo zacat stavat.
dakujem klodik, magic aj vsetky ostatne. :) samozrejme, ze ziadny iny nie je, ani nebude. v piatok naozaj prisiel skôr, venoval sa malej kym nesla spat a potom sme sa dlho, teda na nase pomery naozaj dlho rozpravali.bolela ho hlava, tak som sa hned chopila prilezitosti ze na nom vyskusam moj matovy olej, ktory som vyrobila, prvykrat v zivote :D reagoval dost pozitivne a potom som zacala hovorit ja len tak pozvolne, ze preco som reagovala tak, ako som reagovala, ze mi chyba jeho blizkost a prejavy toho ze ma ma aspon trochu rad, a trapi ma ze sa uz neropravame tak ako predtym a bojim sa ze sa mi vzdaluje.a ze potom ked sa so mnou nerozprava tak si vselijake veci musim domyslat, ze napriklad napadlo mi, ci nema nejake zdravotne problemy alebo ci nahodou tu nie je nejaka ina zena, s ktorou si lepsie rozumie.videla som ze to s nim zamavalo, povedal mi ze mu je to luto a ze ON VIE ze mi v poslednom case nie je dobrym manzelom aze si uvedomuje ze musi zlavit v tempe a potom povedal dufam ze si nemyslela vazne to s tym druhym... ja ze jasne ze nie, len som v tej chvili vybuchla a ani neviem ako mi to vyletelo. k tomu podozreniu mojmu sa vobec nevyjadril... skoncilo to tak ze sme spolu spali, potom v sobotu bol s nami cely den, dlho spal co je dobre aspon sa vyspal no a dnes ma zase nejake povinnosti. o tej strede sme sa nebavili, iba som mu povedala ze samozrejme ked potrebuje, nech ide. nepovedal na to nic.
neviem, ako dalej s manzelom. mam 29 rokov, manzel 47, vydata som pät rokov a mame krasnu pätrocnu dcerku ktoru zboznujeme obidvaja. vo vztahu s manzelom mam ale coraz vacsi problem a obavam sa ze to speje niekam velmi zlym smerom. v poslednom case sa zmenil, sice nikdy nebol z tych ktori naplno prejavuju svoje pocity, ale teraz je ku mne chladny ako kus ladu a je to coraz horsie. ja ho milujem, snazim sa ako viem, naozaj, ale nic nepomaha. akoby ma prehliadal, zamerne. ja som z tych, ktori potrebuju z casu na cas pohladenie, aby som aj citila ze ma ma rad, ale v poslednom case o tom uz pochybujem, ja si myslim ze ma nema rad... a uz ani ja nemam motivaciu mu prejavovat svoju lasku, lebo vzdy dostanem len vlaznu reakciu a tak zacinam pochybovat o tom ci vobec chce so mnou este zit lebo mam pocit ze je so mnou nestastny. k dcerke sa sprava velmi pekne, ale so mnou to je uplne na bode mrazu. poviem priklad, mal narodeniny, tak som mu pripravila taku mensiu slavnostnu veceru, malu som dala k mame, fakt som sa snazila, dala som do toho vsetko aby bol spokojny a vysledok bol taky ze prisiel domov az v noci, neurobil si volno ani ten vecer, co mal byt nas spolocny, a pritom vedel, ze to pre neho pripravujem. viem ze jeho praca je narocna, ale predsa...to bol taky posledny uder. skoro vobec spolu normalne nevieme komunikovat a mna to velmi trapi. mam pocit ze zijem bez lasky. neviem, ci je v tom ina zena - ja mu mobil ani nic ne kontrolovat nemienim. skusam sa s nim rozpravat ze co sa stalo, preco je to tak ako to je, ale vzdy ma odbije ze vsetko je OK a ze je len unaveny. spavame spolu, ale aj to mi pripada z jeho strany bez citov... neviem co mam robit ale zacinam rozmyslat, ci vobec ma zmysel zotrvavat vo vztahu s niekym kto ma podla vsetkeho uz ani nema rad...trapim sa hlavne kvoli dcerke, lebo ona ho zboznuje a vlastne on ju tiez, takze neviem si predstavit a ani nechcem, ake by to bolo, keby sme sa mali rozvadzat. ale ked sa nezmeni v dohladnom case, obavam sa ze vybuchnem, lebo uz teraz nemam od toho daleko. dakujem vopred za vsetky rady...