Ja si myslím, že tomu treba veriť. 
Nie sú to len pokusy o komunikáciu?
Ja keď som sa vydala, takmer každý sa ma pýtal ako prvé po svadbe, či robíme kompromisy. A ja furt, dofrasa, aké kompromisy, však sa nič nezmenilo! Tak nejak si myslím, že keď im povieš, že si šťastná vo vzťahu a ešte tak pevne ukotvenom, tak sa priatelia potešia úprimne s tebou a na ostatných sa môžeš vieš, čo. Ani ich nerieš. Každý sme nejak poznačení, nejakými skúsenosťami,to sa vymazať nedá, tak aj ten pokus o komunikáciu môže byť nešťastný.
Je to krásny začiatok manželstva. Máš 37, máš za sebou kopu skúseností ako čo ne/spackať, svadbu si mala určite takú akúsi si vysnívala a tvoj manžel ťa má rád takú aká si a to posledné je najdôležitejšie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bola to oslava...aspoň ja som to tak vnímala, nášho 5-mesačného bábätka, ktoré sa hlasno zasmialo pri našom "áno" 
Som živý príklad triezveho prístupu k manželstvu, nerobím si o ňom ilúzie, manželstvo je inštitúcia a párik môže byť dokonale štastný mimo neho, ale aj v ňom. Nemyslím si, že sa ním niečo mení v samotnom vzťahu. Má to akurát radu praktických výhod a to bol dôvod prečo sme sa vzali. Mladé (alebo čerstvé) zamilované nevesty často pohoršuje názor, že je to len papier...možno to naozaj znie až príliš znevažujúco, ale podľa mňa to nemá tak ďaleko od pravdy. Kedysi to bol skutočne obchod s riadne podpísanou zmluvou, ešte pomerne nedávno otcovia museli dcére poskytnúť primerané veno, takže žiadna veľká romantika to nebola..načo si klamať. Milovať sa dvaja môžu aj bez toho. Hlavne je byť v pohode s vlastnými rozhodnutiami. Okolie si môže myslieť čo chce. Ja si myslím, že ľudia nie sú sklamaní manželstvom, sú možno sklamaní vo vzťahu, frustrovaní, niečo nefunguje. Udržať si zdravý vzťah dlhodobo nie je jednoduché a je úplne jedno, či je to v rámci manželstva, alebo mimo neho.
) , pekny zavoj a vraj ma susedy oklepali, ze som mala kriklavy ruuuz 
. Mam to vies kde? V pazi. Lebo mne sa to pacilo. Len raz v zivote som vyzerala princeznovsky 
.
, že je stále dosť cynikov, ktorí sa sklamali a sklamanie prenášajú do akejsi "matry" - nevyšlo mne/nevyjde skôr či neskôr nikomu.
Keby sa k všetkým problémom stavali tak, že zutekajú, tak by možno opustili základnú školu po prvej 5... Hlavne mladí muži (mám pocit), že sa stále za niečo schovavávajú a nie a nie sa postaviť životu ako chlapi, zobrať na seba zodpovednosť aj za iných (deti, ženu) a nestarať sa sebecky len o svoje blaho. (v tomto sú mi sympatickejší tí, čo bojujú za registrované partnerstvo).
Milé naničmamky,
Posledné dni sa zaoberám myšlienkou, čo pre dnešný svet a pre dnešného človeka znamená manželstvo. Som čerstvo vydatá a týždeň po svadbe ma kolegyňa prekvapila otázkou: „Počuj, zmenilo sa vôbec niečo na Tvojom živote keď si sa vydala? Veď je to rovnaké ako predtým, nie?“
Mohla som jej povedať len jediné – zmenilo sa všetko, som vydatá! Na odpoveď „veď je to len papier“ hovorím: „to nie je pravda, ja to tak nevnímam!“ Kolegyňa velice prekvapená mojimi odpoveďami odišla do kancelárie a ja som zostala s myšlienkami – to myslela naozaj? To len ja som ako z inej planéty, keď vidím a cítim, že sa „tým papierom“ zmenil celý môj život?
Teda, nie som sama – myslí si to aj môj muž. Na moje veľké šťastie. Chodili sme spolu rok a pol, keď ma požiadal o ruku. Vonku, na ulici, išiel na koleno a ja som si myslela že odpadáva, že mu je zle. Svadba bola veľká, poriadne sme si ju užili – tak ako som vždy snívala. Rodina a známi nám fandia, pomáhali ako mohli – niekedy až moc 
Ale už počas svadobných príprav sa jedna kamoška ohradila že „neveste po 35ke biele šaty vôbec neprináležia.“ Nasledovala od nej dobrá rada „nerobte z toho candrbál pre celú famíliu, to sa už nehodí na Tvoj vek, ale keď sa chceš ukazovať, tak sa ukazuj! Veď tá chvíľa môže prejsť aj úplne v tichosti!“
dodnes nerozumiem jej reakcii, ale neriešim a od svadby som ju vlastne ani nevidela.
Ale my sme nechceli len spolu bývať a dovolenkovať – to dokážu všetci, ale chceli sme sa vziať! A to že nevieme ako to skončí – teda dúfame že „až kým nás smrť nerozdelí“ – to je jednoducho fakt, s ktorým nič nespraví žiaden človek. Nič nie je isté...
Ďalšie rady od iných ľudí boli – načo sa beriete, veď bývať spolu môžete aj tak! Nechajte si svoju slobodu, veď kto vie ako to skončí. A dieťa môžete mať aj tak, nie? A tie peniaze čo to stojí! – choďte radšej na dovolenky, než to minúť na rodinu, na svadbu!
Ja to vnímam tak, že tým papierom do môjho života vstúpil ďalší človek a ja som s tým vedome a dobrovoľne súhlasila. Mám nielen muža, ale aj ďalšiu rodinu, s ktorou sa musíme naučiť vychádzať – našťastie by to nemal byť problém. Už nerozhodujem sama za seba, každé moje rozhodnutie má vplyv aj na MM. Pred celou rodinou sme si sľúbili vernosť a lásku – ak už tomuto nemá človek veriť, tak potom čomu má človek veriť?
Zmenila sa mi menovka na dverách – nie je tam moje meno, už je tam rodina xxx. MM sa nasťahoval do môjho bytu – pokým nekúpime iné – tak sa potlačíme aj v malom. Zmenil sa aj postoj môjho okolia ku mne – už nie som tá, ktorá sa musí prispôsobiť, lebo „si slobodná, nemáš rodinu, máš kopec voľného času, veď sa nemusíš o nikoho starať!“ 
Vydávala som sa naozaj z lásky – nie pre prachy, ani pre postavenie, alebo preto aby som už nebola sama. Chceli sme to obaja, berieme to ako úplne prirodzené – že sa z nás stali manželia. A nechceme robiť chaos v hlavičke detí, keď sa volajú inak ako ich mama alebo otec. Ale názory okolia ma naozaj prekvapujú – samozrejme chápem, že veľa ľuďom to nevyšlo, manželstvo im viac ublížilo ako dalo. Ale prečo by sme mali byť pesimistickí hneď od začiatku? Fakt už manželstvo znamená tak málo? Nestojí za to, dať mu šancu a pobiť sa oň? Možno mám ružové okuliare – aj keď ako 37 ročná už snáď len také malé, ale ja tomu proste verím. Čo si o tom myslíte dievčatá?