Ejjjjj - zaujímavé názory máš.
Dobre. Osobná skúsenosť.
Bývali sme v dvojgeneračnom dome, ktorí postavili moji rodičia s mojimi starými rodičmi. Legenda hovorí, že to bolo s úmyslom pomoci v starobe a s deťmi (aj mnou). Moja babka bola svätica - ja to furt vravím. Do rodičov sa starala minimálne, môjho otca vždy rešpektovala ako hlavu rodiny. Dedko, čo si pamätám, bol po porážke ochrnutý na polku tela. Po mozgovej príhode s ním bolo treba fyzicky pomáhať, kým sa dostal do stavu, kedy zvládal sám hygienu a babka by to ako drobná žena nezvládla - teda dostávam sa do bodu tvojho "veď slovensko nie je tak veľká krajina atď". Garantujem ti, že keď ti volá mama s plačom, že otec zle dýcha alebo otec ti volá, že mama má tlak 180/140 už vyše hodiny a ona nevie, kde má kartu, tak aj 800m čo od seba bývame je ku*va neskutočne ďaleko. Ja viem, sme smrteľní. A či spíš v izbe vedľa alebo v Košiciach kým oni sú v Bratislave, to málo zaváži, keď sa to deje. Ale keď ti potom svokor leží 2 roky a treba ho denne polohovať, prebaľovať atď., tak je to o inom.
Na druhej strane, keď sme boli malé, babka zabezpečila celý manažment o nesamostatných krpcov do 5 rokov, od vstávania, obliekania pančúch, vyzdvihovania zo škôlky, stravu, učenia domácim prácam, robenia bútľavej vŕby a poskytovanie životných skúseností na počkanie 
. Dedko nás učil trpezlivosti, svojimi epileptickými záchvatmi získanými chorobou nám zvyšoval psychickú odolnosť a samovzdelávanie dieťaťa v poskytovaní PP a lásky k prírode.
No - byt versus dom. S odstupom času ti poviem jedno. Byt nie je záväzok. Byt nie je nikdy tvoj. Dom je dokonca viac ako manželstvo si dovolím tvrdiť. Lebo majetky sú večné, kým láska nie 
.
PS: a áno. A ja S odstupom času tvrdím, že mladí majú žiť sami.
PS2: spoločné spolunažívanie NEMÁ dopad na to, či sa niektorí odcudzia alebo nie. Odcudzili by sa (rozviedli, rozišli) aj keby žili v byte sami. Spolužitie rodín je len urýchlovač času rozpadu vzťahu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je veľa článkov a diskusií o tom, že mladí bývajú do vyššieho veku u rodičov. NIe je to môj prípad a úprimne netuším a neviem sa vžiť do situácie bývať s rodičmi v 25 rokoch a už vôbec nie s partnerkou a deťmi. Zdá sa mi tiež na hlavu padnuté, že si privedie syn alebo dcéra domov partnera a rodičom ho predstaví s tým, že bude s nimi bývať v lepšom prípade po svadbe v horšom už pred ... Priškrtené mi príde aj to, ak rodičia s takýmto vôbec súhlasia. V lepšom prípade na určitý čas v horšom na stálo. Tiež mi nejako hlava neberie, že si dvaja dospelí ľudia bez vlastnej strechy nad hlavou urobia v detskej izbe dieťa, jedno dve a potom nariekajú, že v mladom veku urobili deti a nemajú peniaze na osamostatnenie
... A takto si potom žijú všetci na "hromádke". Bývali sme tiež s rodičmi v dvojgeneračnom dome so starými rodičmi a z odstupom času ako bývam sám tam tiež neviem pochopiť myslenie mojich rodičov. Ospravedlňovať to môže niekto obdobím poslednej dekády minulého tisícročia kedy boli skutočne búrlivé obdobia neistoty. Z odstupom času to nechápem, ospravedlniť mi to nejde. Nakoľko to spoločné bývanie prispievalo k tomu, že rodiča sa nakoniec rozviedli...
Ale v roku 2022 aby sa takéto veci dejú? Veď dvaja dospelí ľudia si dnes bez problémov vedia nájsť prácu kdekoľvek na Slovensku a dá sa bez problémov uskromniť a kúpiť si vlastné bývanie napríklad byt. Nakoľko predstava bývania v rodinnom dome mi tiež príde ako priškrtenie vnímania reality. Nakoľko o tomto veľa mladých sníva, že raz postavia dom.
Veď Slovensko nie je tak veľká krajina, kde by v prípade problému bol problém zájsť na druhý koniec krajiny pomôcť rodičom v prípade problému. Bývanie na hromádce podľa mňa skončí takmer vždy konfliktom v rodine. Buď so svokrovcami alebo s manželom / manželkou. Nepoznám moc rodín, kde by dvojgeneračné bývanie bolo ukážkové a prospelo by pozitívnym vzťahom v rodine.
Aký je možno váš názor na to, že mladí by mali ísť bývať sami?