A vy ste čo urobili pre hlodavce?

Tešila som sa na Vianoce ako decko, lebo som si dožičila extra dávku voľna od práce. To, že 7 dní z 20 strávim u veterinára a že mi do domácnosti pribudne nové zviera, to bol vývoj, ktorý som načisto nepredpokladala.

Ešte v máji som si adoptovala morča. Naštudovala som si ako sa o to starať a zistila som, že naše morča, ktoré sme mali ako deti, asi prežilo len zázrakom. Vtedy neboli internety, mali sme len knihu a tuším sme robili všetko úplne zle. Nechápem ako sa mohlo to naše morča dožiť deviatich rokov. Ale toto hovorila aj moja stará mama o deťoch. Že tie jej by určite neprežili, keby bola pravda všetko, čo sa teraz radí pri starostlivosti o deti.

Dva dni pred odchodom na sviatky k rodičom (mojim, o rodičoch morčaťa neviem nič) začalo byť morča divné, jedlo málo alebo vôbec. Rovno z vlaku v rodnom meste som šla s polomŕtvym morčaťom na veterinu. Dobre sa nám tie sviatky začali.

Tvora uspali, pozreli mu do úst a krku a zistili, že zuby má ok, ale v hrdle má vred, čo je vraj pomerne bežná komplikácia u hlodavcov. Mohlo sa mu tam zapichnúť kus potravy (zrejme osina z trávy alebo obilia) a to sa mu tam zapálilo. Inak, netušila som, že zviera v narkóze má otvorené oči. Dosť desivé. Morčiaka napichali antibiotikami, vyfasovali sme tekuté seno. Chápete? Tekuté seno! Netušila som, že niečo také existuje. Je to pomleté seno, ktoré sa zmieša s vodou a striekačkou to musíte natlačiť nasilu do hrdla úplne zúboženého zvieraťa.

Tri dni sme morča vozili na injekcie s antibiotikami, okrem tekutého sena sme do neho tlačili aj probiotiká pre hlodavce. Keď začal trochu jesť, tak začal zas hnačkovať... no koniec.

Ak ste to dočítali až sem, tak vám gratulujem a keďže vidíte, čo som ochotná podstúpiť kvôli morčaťu, tak určite pochopíte moje rozhorčenie, keď sme našli po Vianociach vysileného zaja motať sa v centre mesta medzi bytovkami.

Zobrali sme ho domov, okúpali, dali mu najesť, napiť, zoznámili sme ho s morčaťom aj so psom.

Chvíľu som zvažovala, že na domy okolo nás vylepím plagátiky, že sme našli zaja, ale potom som si povedala, že na to kašlem, lebo ak by som ja stratila zviera, tak hneď vylepím na domy v okolí oznam. Ak sa zajo zatúlal z väčšej diaľky (čo veterinár vylúčil), tak by to aj tak nemalo efekt. Lekár rovnako vylúčil aj možnosť, že by králik dokázal ujsť z bytu. Bol strašne zanedbaný, asi ho nikto poriadne dlho neučesal, čo je pri dlhosrstom králikovi celkom blbé, lebo sa mu potom robia chuchvalce, ktoré ho ťahajú. Už ma na pár miestach z toho také malé plešinky. Tak sme ho týždeň chudáka zúboženého dávali dokopy. Bol vystresovaný, nedal sa pohladkať, trvalo pár dní kým pochopil, že mu nechceme ublížiť.

Keďže tri zvieratká v byte sú už dosť a ja som z králika začala kýchať, tak sme mu našli nový domov a o pár dní ho odvezieme. Medzitým sme zašli k veterinárovi na prehliadku, aby sme vedeli či je to samica alebo samec a či je v poriadku. Je to vraj zdravá dievka.

Zajačica si s morčaťom aj psom dobre rozumie. Zaja púšťame pohebať si po byte, lebo držať ho len v krabici je čisté týranie. Aj morča má klietku otvorenú a môže si vybehnúť na prechádzku. Takže zajac behá za psom, pes za zajacom, zajac chodí do klietky kontrolovať morča, to ho toleruje do tej miery, že na neho neútočí, ale zato cvaká zubami, čo je znak, že je vytočené do nepríčetna.

Aj mi bude ľúto ju odovzdať novému majiteľovi, ale je to dobrý kamarát a viem, že jej tam bude dobre a ja budem môcť zas fungovať bez liekov na alergiu.

Ak máte pocit, že to s náklonnosťou k zverom preháňam, tak hovorím, že nie. Preháňanie vyzerá úplne inak. To som zistila vďaka králikovi. Keďže o králikoch viem prd makový, tak som sa na FB prihlásila do dvoch skupín kde sú majitelia hlodavcov. To vám je zážitok. Nič praktické som sa nedozvedela, ale zistila som, že preháňanie vyzerá načisto inak:DDD

Ľudia fotia škrečkov, zajacov, morčatá a pod. a dávajú tam komentáre. Niektoré sú fakt vtipné, iné milé, ale je tam dosť naozaj vyšinutých (aspoň podľa mňa).

Označovať sa za „maminku“ škrečka, zajaca a pod, to mi už príde trochu patologické. Ja by som za tie moje zvery aj dýchala, ale ako maminka sa teda necítim. Aby som bola úprimná, ja občas na tie zvery šušlem. Ale len vtedy keď ma nikto nevidí a nepočuje! Nad chorým morčiakom som aj slzu vyronila. Ale aby som dlhosrstého králika fotila so sponkou na čele (králikovom) s komentárom „Naša prvá sponka“... no neviem, neviem.