A žlčník je off, alias bezprostredné dojmy zo špitála

Tak už som tu zas medzi Vami, živá, zdravá a na prvý pohľad stále rovnaká, aj keď na druhý (laparoskopický pohľad) už bez príčiny mojich zažívacích ťažkostí - žlčníka.

Vraví sa, že operácia žlčníka, či slepého čreva je taká banalita, že aj na vrátnici Vám ich vyfiknú z brucha, ani sa nenazdáte. No, ono sa to ľahko hovorí a už ťažšie prežíva, ak idete s vlastnou kožou na trh. Nebudem sa hrať na hrdinku a písať o tom, ako som sa ani nebála a na jednotku som to zvládla, aby ste ma mohli vychváliť do nebies.

Pravda je taká, že som sa bála ako čert kríža, možno ešte o to viac, že ako zdravotník do týchto vecí až zbytočne moc vidím. Bála som sa hlavne narkózy, aj keď na druhej strane som sa tešila na sladké sníčky, ktoré sa mi počas nej prisnijú. Ale nič také sa nekonalo. Lieková príprava na narkózu ( tzv. premedikácia) na mňa moc nezabrala, vôbec som nebola spavá a oči som mala riadne vytreštené. Ticho som závidela spolupacientke, ako si po užití tabletky na spanie sladko buvinká. Čakanie na okamih, kedy ma odvezú na operačku bolo nekonečné, ale dočkala som sa. Na operačke ma ešte priviazali, asi preto, aby som im náhodou počas zákroku nezdrhla zo sály. Potom mi priložili masku a vraj: "Zhlboka dýchajte!" Jasné, že som si na hĺbke nádychov dala záležať a potom zrazu : "Počujete nás? Už ste po operácii na pooperačnej izbe." Pomyslela som si: " A kde sú moje sny? Kde je pláž s bielym pieskom, more , kokosové palmy a slnečné lúče???" Asi som si zabudla priplatiť poplatok za nadštandard.

Na "pooperačke" som zažila asi najdlhšiu a najbolestivejšiu noc svojho života. Paradoxne ma nebolelo brucho, ale chrbtica, s ktorou mám už roky patálie vďaka zápalovému ochoreniu. Na túto bolesť nepomáhali ani injekcie od bolesti a tak som to jednoducho musela prečkať do rána smutne hľadiac na hodiny, ktoré viseli na stene rovno pred mojimi očami. Až neskôr som sa dozvedela, že tieto bolesti spôsobuje plyn CO2, ktorý sa počas laparoskopie zavádza do brušnej dutiny a ktorý sa potom pomaly rozptyľuje v tele a bolí a bolí...

Bohužiaľ som nemala šťastie na empatické sestričky v nočnej smene, lebo nevyhoveli skoro ani jednej z mojich skromných žiadostí. Aspoň že tie injekcie od bolesti mi pichali v pravidelných intervaloch. Moje ostatné žiadosti boli možno prehnane náročné: vypláchnuť si suché ústa trochou vody a vypľuť ju do emitnej misky, natrieť boľavý chrbát mentolom, pomôcť mi na chvíľku si sadnúť, či zabandážovať mi nohu v rámci prevencie trombózy, ktorú som si pri hľadaní vhodnej polohy a neustálom mrvení v posteli odbandážovala. Boli to všetko relatívne malichernosti, ale pre človeka po operácii sa aj takéto potreby stávajú prioritnými. Mokrá gáza na perách pocit suchosti v ústach nezaženie a mentol, o ktorý som žiadala, mi sestrička nechtiac vyliala pod chrbát, no nechala ma v tej mláke ležať a tak sa s príjemne chladivého pocitu stal pocit nepríjemný a studený.
Našťastie je to za mnou a ranná smena, ktorá nastúpila, rýchlo zahnala moje negatívne pocity z neochotného personálu. Sestričky ma posadili, zaviazali mi zhrnutú bandáž a dokonca mi dali napiť feniklového čaju. Bol to ten najlepší čaj, aký som kedy pila. Ach! Ako málo stačí k ľudskej radosti!

Pri vizitách sme sa s pacientkami ( inak super babami), s ktorými som zdieľala nemocničnú izbu, schuti zasmiali, lebo inak sa ani nedá, ak Vás lekári a sestry oslovujú štýlom: "Pani žlčník, pani prsník..." V škole sme sa učili, že nazývať pacienta na vizite názvom diagnózy je nesprávne, ale vidíte? V praxi to tak funguje a my sme sa mali aspoň na čom trochu zasmiať , aj keď to smiešne ani tak nie je . Je to skôr smutné, ak je pacient pre zdravotníkov iba nejaké číslo postele, či názov diagnózy, pôsobí to veľmi neosobne a z pacienta sa stáva iba akási vec, či kus.

No, nech už je to ako chce, mám to za sebou a keď už pre nič iné, tak aspoň pre ten žlčník, ktorého som sa zbavila, pre nové priateľstvá a nové zážitky to beriem -suma sumárum- ako pozitívnu skúsenosť.

PS1: A teraz ešte tá žlčníková diéta!!! Ach! Ako rada by som sa zahryzla do vysmážanej šnicle.

PS2: Ešte jedna príhoda... Po operácii sme nosili asi dva dni fľaštičky (Redonov drén), do ktorých nám hadička odvádzala z operačnej rany krv. Nosili sme si ich skryté vo vreckách županov, najmä pri jedle to bolo nepríjemné. Jedna staršia babička -pacientka s tým však problém nemala. Prišla do jedálne a fľaštičku si hrdo vyložila priamo na stôl so slovami: "Nedáte si červeného vínka?" No priznám sa, že nielen mňa, ale asi každú z nás ( okrem tej babičky) prešla v ten raz chuť do jedla a to napriek tomu, že to bolo naše prvé jedlo po dlhšej dobe.