Ahojte naničmamky :o)

Ahojte naničmamky. Už dlhý čas chodím na tieto stránky, no doteraz som takmer nepísala, predsalen som momentálne možno nanič - , ale nie mama. Rozhodla som sa ale že to zmením, pretože sa na webe naničmám cítim dobre a dúfam, že ma medzi seba príjmete

Onedlho budem mať 25 rokov, pred mesiacom som úspešne skončila štúdium medicíny a dnes nastúpila do zamestnania. Všetko v mojom živote bolo dokonalé - skvelý priateľ a jeho fantastická rodina, urobená škola, nová práca... lenže zrazu sa všetko pokazilo. Môj priateľ, s ktorým som prežila krásnych 8 rokov (z toho posledné tri spolu bývame v spoločnom bytíku a predtým dva sme bývali u mojej mamy), ma opustil. Náhle, nečakane. Počkal kým budem mať po poslednej štátnici a pohovore a hneď potom to na mňa vybalil... vraj som stratila iskru a má pocit že život by mohol byť iný a chce to skúsiť. Som si vedomá chýb čo sme vo vzťahu mali a posledný polrok sme sa vzájomne pomaly odcudzili (vina bola na oboch stranách), ale chcela som to v lete všetko napraviť... ale už som nedostala šancu. Povedal že odchádza a behom 5 minút bol preč. Ja som ostala sama, bez možnosti nejako reagovať, bez toho aby mi dal šancu vzťah nejako zachrániť. Vraj ho už nepriťahujem. On bol vôbec môj prvý priateľ, prvý a jediný čo sa dotkol môjho tela aj mojej duše. Od minulého roka sme boli zasnúbení. A on proste odišiel Behom jedného sobotného dopoludnia sa mi zrútil svet. Človek ktorého som bezhranične milovala a verila že bude otec našich detí, ma proste opustil. Prvé dva týždne pre mňa boli príšerné. Teraz to bude mesiac čo odišiel a ja si pomaly uvedomujem, že sa už nevráti. Snažím sa spamätať. Viem že na svete sa dejú oveľa horšie tragédie, lenže je to tak že človek vždy najviac prežíva práve tú svoju. A rozchod s ním je tá najhoršia vec čo sa mi doteraz stala.
Ja si stále myslím, že všetky naše problémy čo sme vo vzťahu mali, by sa dali vykomunikovať a vyriešiť. Lenže on ten názor nezdieľa, za tých pár týždňov už stihol aj spoznať nejakú inú - babu s "iskrou" a "nábojom", športovo založenú (čo ja bohužiaľ nie som a je to jedna z vecí čo mi vyhodil na oči). Trhá mi to srdce, pretože chcem aby bol šťastný, ale neviem ako budem sama existovať bez neho. Už si ani nepamätám aké to je žiť sama. Vonku to relatívne ide, ale hneď za dverami bytu na mňa znova skočia všetci moji démoni
Ale snažím sa. Bojujem. Len je toho na mňa akosi veľa - koniec školy, prvýkrát nástup do práce, do toho ten rozchod. A ja zrazu nemám nad sebou jeho ochranné krídla, na ktoré som bola zvyknutá a pod ktoré som sa s radosťou ukrývala. Do toho sa ešte budem sťahovať späť k mame, a vopred sa desím tej bolesti, keď si budem baliť z nášho spoločného hniezdočka všetky moje veci
Verím že časom to nejako prekonám a naučím sa žiť bez neho. Aj keď tá rana na duši sa asi bude hojiť ešte veľmi dlho.

To by bolo o mne zhruba tak všetko. Obyčajne bývam dobre naladená veselá kopa, no momentálne sa musím znova naučiť smiať sa a mať samu seba rada. Verím že mi aj vy, skvelé žienky z naničmamy, pomôžete nájsť stratenú rovnováhu a chuť ísť ďalej Aj keď zatiaľ nie som manželka, ani mamina, a asi tak skoro ani nebudem , dúfam že nebude vadiť, keď občas do niektorej z tém pridám vlastný príspevok