Pasca na mysi

Uz presne viem, ako je chudakovi mysi, ked uviazne v dratennej pasci.
A za vsetko moze zaclona.
Ked sme vymenili okna, drahy sa do nich na prvy pohlad zamiloval. Nielen on. Uz sme si zvykli, ze aspon raz za mesiac niekto cudzi pozbiera odvahu a zazvoni pri nasej brane: "Viete, chodim okolo vas uz dlho a nechcem otravovat, ale kto vam robil tie okna?"
A kedze su tak krasne, padla poziadavka - nezakryvat. Ziadne zaclony, zavesy, rolety, nic. A k tomu psie oci. No odolajte. Ja uz nachystane zaclony, v duchu vybrane zavesy a na papieri rozpocet na zaclonove tyce... V poslednom zachveve presadit svoje som argumentovala, ze to budeme ako na intraku, ale tomu prosebnemu pohladu sa odolat nedalo. Kapitulovala som: tak budu zaluzie, nejak to prezijem. Ale az na kuchynu! Tam musim mat zaclonu, kuchyna bez vkusnej zaclony je zavodna vyvarovna.
A bolo dohodnute. Ja som pretriedila zaclony od mamy a vybrala tu najkrajsiu. Drahy za mojej frflucej asistencie (toto sa mi nelubi, tamto je pritenke, v tomto meste sa fakt neda zohnat nic poriadne, to sa mozeme odstahovat rovno na Sibir, tam maju v lesoch vacsi vyber) kupil tyc a namontoval ju (to ktory ony daval betonovy preklad az potialto?!!! mali sme sa na tuto barabiznu vykaslat, za tie prachy sme si mohli postavit normalny dom!). Potom som slavnostne pozatierala stierkou ponicenu stenu, drahy ju namaloval, ja som pozametala navrtany prach a zavesila vytuzenu zaclonu. Konecne.
Bolo leto, zaclona si povievala vo vanku pri otvorenom okne, mala akuratne spravnu dlzku, aby zakryla vrch radiatora a pekne ho doplnila...
Potom prisla zima. A mne doslo, ze ta polodlha dlzka, co pekne prikryva aj vrch radiatora, nie je vobec idealna. Vsetko teplo utekalo poza zaclonu hore a kuchynu zachranovalo iba to, ze je spojena so zvyskom domu zburanymi stenami.
Prve docasne riesenie bolo zastrcit zaclonu za radiator. A ako vsetky docasne riesenia, ktore funguju, stalo sa zaroven konecnym. Teplo bolo, zaclone to nevadilo, nebolo to vkusne, ale funkcne, tak co.
No po case ma predsa len dozralo. Skratit zaclonu sa nedalo ani zdola ani zhora, stratil by sa jej nadherny vzor, nehovoriac o riaseni, co bolo nasite hore, ktore by som musela parat, potom zase prisit... Vtedy ma osvietila spasonosna myslienka - kupit ozdobne uchytky na zaclony a zospodu ju nimi nariasit do oblucikov. Vybrala som sa teda do obchodu pozhanat nejake. Mesto sme velke, obchodov ako maku, ale uchytky, co ja chcem samozrejme nikde nemali. Napoly ubehana som zabludila este do jednych domacich potrieb co sa mi nachometli cestou - mala som pocit ako v Popoluske: hadam ten oriesok nieco prinesie. Aj priniesol!
Stojim si tak pri pulte, kukam na vystavene kusy, premyslam, pocitam, prepocitavam (ach tie Eura)... podvedome mi prst zabludil na kovove sitko vystavene na okraji pultu. Beham bruskom ukazovacika po jemnej sietke, pozeram z jednej ozdoby na druhu, ked v tom... vhups! a prst mi vbehol do sitka. Sokovane pozriem na sitko a to nie sitko. To dratenna pasca na mysi. Dnu date syr, mys za nim vlezie, ale von nemoze. Sitko sa stiahne naspat a mysku nepusti. Ibaze teraz sa dokonale stiahlo okolo mojho prsta a nechcelo pustit ani mna! Prvy pokus skoncil ostrym dratikom zabodnutym na centimeter v prste. JAUA!
Nenapadne som sa presunula ku koncu pultu a este nenapadnejsie som zacala vytahovat prst von. Hodnu chvilu to vyzeralo tak, ze bud tu pascu kupim a dam ju dole az doma, alebo rovno poziadam o klieste. Nakoniec som krvacajuci prst dostala von, kupu ozdob nechala na inokedy (konecne riesenie docasneho riesenia predsa este chvilu moze pockat) a sla domov.
Uz presne viem, ako sa citi chudak mys, ked vyhovie svojim napadom. Ako ja.