Ryby, rybky, rybičky

Všetko sa nejako začína a tak sa začal aj náš akvaristický rodinný príbeh. Jedného dňa mala jedna z našich dcér meniny a moja mamina jej kúpila dve malé rybky. Priniesla ich len tak v igelitovom vrecku. Možno ani sama nedomyslela, kam až jej dobre myslený darček časom dospeje...

Jasné, že sme bežali kúpiť malé akvárium, lebo v zaváraninovom pohári nám bolo tých nevinných rybičiek ľúto. Kúpili sme také milé malé „akvárko“ a k tomu pár vodných rastliniek. Na dno akvária sme poukladali kamene, naliali vodu a rybky vypustili do nového domova. Deti sa tešili a my s nimi, že máme doma kúsok živej prírody. Keďže sme ako začiatočníci nemali v akváriu teplomer, filter, ba ani okysličovač, bolo treba vodu pravidelnejšie meniť a na to som sa podujala ja. Iná forma záchrany pre naše nové spolubývajúce nebola, lebo manžel by tento problém poňal oveľa menej citlivo a tak by tie úbohé stvory možno skončili vo Váhu, v lepšom prípade u nejakého kamaráta- akvaristu.
Čo však čert nechcel, po pár vydarených pokusoch poskytnúť rybkám čistú vodu a vyčistiť akvárium sa mi podarilo akvárium rozmlátiť, lebo sa mi vyšmyklo a padlo mi do vane. Vraj črepy šťastie prinášajú, no ja som v tej chvíli moc šťastia nepociťovala, skôr mi prebehli hlavou nejaké tie nadávky, ako napríklad : „Čert nám bol dlžen hlúpe rybičky!!! „ Alebo : „Ja sa na to môžem...!“ Ale ako milovníčka prírody , aj keď práve dosť rozladená, som hneď zavrhla myšlienku, ktorá mi blysla hlavou, že by som najradšej rybky spláchla do záchoda a bol by pokoj. Po vypočutí si hundrania a nadávok môjho manžela a nejakých tých nápadne nenápadných poznámok o mojej „ šikovnosti“ som ho predsa len presvedčila, aby zbehol do mesta kúpiť nové akvárium. Naveľa ,naveľa pristal a podráždený odišiel . Asi po hodinke sa vrátil , bol už kľudný, dokonca vysmiaty a vkročil do bytu s novým akvárkom. Ale pri pohľade na tú vec, čo držal v rukách chytili nervy zase mňa, len čo vstúpil do dverí. Ako náhradu za rozbité maličké akvárium o objeme cca 5 litrov, dotrepal domov akvárium rovno 75 litrové. Moja reakcia: „Preboha! Ty si sa zbláznil! Zošalel si?„ S kľudom mi odpovedal, vraj menšie nemali.

Keď som túto skutočnosť predýchala s vedomím, že celá starostlivosť o tú novú „ opachu“ spočinie zase iba na mne a že naše malé dcérky už dávno rybičky omrzeli, začala som nanovo budovať rybkám nový a väčší a krajší domov. Priznám sa, že ma to začalo dokonca aj baviť a tak som manžela rôznymi ženskými fintičkami a smutnými očkami postupne dotlačila k tomu, aby dokúpil aj filter, aj teplomer a aj okysličovač i nejakú tú peknú fototapetu na pozadie. Ono keď sa to tak zráta suma -sumárum, cena za počiatočný milý nápad s dvomi malými rybkami sa nám akosi začala podozrivo šplhať do niekoľko stoviek , ba až tisíca, vtedy ešte Sk. Ale čo na tom? Hlavne, že akvárium rástlo do krásy hodnej obdivu.

Už sú to dlhé roky, za ktoré naše akvárium prešlo rôznymi zmenami, renováciami a zmenou osadenstva. Rybičky postupne hynuli, dokupovali sa druhé, tie sa navzájom obžierali a tak to išlo stále dookola.
Raz , keď rybičiek zase akosi ubudlo, navrhla som manželovi nech sa zastaví v akvaristike a nejaké nové dokúpi. Prišiel s novým „ úlovkom“ a bol na seba hrdý, akého krásneho sumčeka kúpil. Na moje námietky, že sa mi to nevidí, a otázky, či nie je sumec dravý, manžel odpovedal slovami predavača z akvaristiky, ktorý (v snahe predať tovar) by asi tvrdil aj to, že ani žralok nie je dravec. Povedal: „Nie, neboj sa, to nie je dravá ryba, pýtal som sa na to. Je mierumilovný a znesie sa so všetkými rybičkami.“ Týmito slovami zahnal moje „zbytočné“ obavy a pochybnosti a tak sme sumčeka vypustili medzi ostatné rybky, ako boli gupky, neónky a neviem vlastne ešte aké rybky sme vtedy mali. Sumček si hneď vplával pod kameň , uložil sa na dno a ledva ho bolo vidno v jeho novom úkryte. Pomyslela som si, že pravda o jeho plachosti sa rýchlo potvrdila a tak som sa prestala o naše rybky obávať.
Lenže ráno som si išla pri pohľade do akvária oči vyočiť a nepomohlo ani ich opätovné pretieranie. Akvárium bolo úplne prázdne. Po rybkách ani stopy. Len náš nový sumček sa vystrčil zo svojho úkrytu s akýmsi podivne veľkým nafúknutým bruškom, vlastne riadnym brušiskom.
Nemusela som mať fenomenálne IQ, aby mi okamžite došlo, čo sa stalo. Tá nová potvora nám vyžrala naše akvárium do poslednej úbohej rybičky a tým nás veľmi jasne vyviedla z omylu, že sumček nie je dravá ryba. Nuž čo? Bola to naša chyba, že sme sa nesnažili o akvarijných rybkách niečo viac zistiť, kým sme ich bezhlavo kupovali a dokupovali.

Je to už dávno, čo sa stala táto príhoda s pažravým sumčekom, ale nevzdala som to a akavárium sa stále teší našej starostlivosti a vlastne aj obdivu prípadných návštev u nás doma. Jeho osadenstvo sa síce ešte stále po rokoch mení, jednak vďaka prirodzenému úbytku a z časti aj vďaka našej ešte stále neznalosti problému do jeho hĺbky.

Napríklad minule som nakúpila neónky. Jasné, že tie drahšie, čo krajšie žiaria- a tak som nechtiac dopriala nášmu skalárovi, ktorý je hádam spolu s prísavníkom najstarší a najodolnejší obyvateľ nášho laického akvária, až zbytočne drahú živú potravu. Behom týždňa bolo po neónkach a myslím, že skalárovi bolo srdečne jedno, či to boli tie žiarivejšie a drahšie , alebo tie lacnejšie a menej svietivé. Osoh mal z nich rovnaký.

Asi sa už naozaj začnem podrobnejšie zaujímať o akvarijné rybičky, veď sama som znamenie ryba a tak by som mala radikálne stopnúť pohľad na ten kanibalizmus v našom akváriu, aj keď nejakej tej strate asi nezabránim rovnako, ako tomu nezabráni ani skúsený akvarista. Ale načo to zbytočne hnať do extrémov a do strát, ktorým sa zabrániť dá? Teraz z jari sa manžel pustil do budovania záhradného jazierka, čomu sa nesmierne teším, lebo je to môj dlhoročný sen. Do záhradného jazierka samozrejme patria aj rybky a tak nás čaká "vyšší level" v chove rýb. Som sama zvedavá, ako to dopadne.