Zúbková víla

Raz, a je to pár rokov dozadu, som šmátrala drobcovi prstom v puse a snažila sa odtiaľ vyloviť pneumatiku z autíčka, ktorú spokojne cumlal. V tej danej chvíli však už vôbec spokojný nebol a úporne sa bránil materskej autorite, ktorá za nevinným cumlaním videla hneď dusenie, pohotovosť a ARO.
Pchal si ju jazykom hneď na jednu stranu, hned na druhú a že vedel ten jazýčisko používať! Veď nech ste mu strčili dudlík akokoľvek do pusy, dokázal ho jazykom v sekunde otočiť do správnej polohy a už uveličene dudal. Čo už potom taká drobučká pneumatika. Navyše klzká od sliniek. Čo vám budem hovoriť. Ako matky určite máte skúsenosť so situáciou, keď bojujete s krížencom prišliapnutej dažďovky a zurvalého teriéra, ktorý slintá ako sto ďasov a k tomu ručí ako tiger, lebo ho okrádajú o jeho zákonne nadobudnutý majetok (čo to dalo práce tú pneumatiku ústočkami z toho kolieska zvliecť!).
Keď však situácia napriek tvrdošijnému odporu vyzerala v prospech rodičovskej osoby, drobec tasil tajnú zbraň.
AU!
A to bol môj prvý stret s jeho dovtedy netušenými novými možnosťami. V dolnom ďasienku, takmer neviditeľný, zato naprosto dokonale citeľný (a cítila som ho naozaj dostatočne), sa skvel prvý drobučký zúbok, ostrý ako britva.
Prinútil ma na ústup. No namiesto toho, aby ma pochytila zlosť, lebo ma uhryzol až do krvi, som sa rozžiarila ako betlehémska hviezda a vrhla sa na drobca, ktorý si myslel, ze boj vyhral: "Ukáž? Ty máš zúbok! Jéééééj! Aký krásnučký!" a už mal pusu dokorán a natešení rodičia obaja skúmali tú užasnú novotu (však bol náš prvorodený a my sme samozrejme po miliardty raz v histórii generácií rodičov objavili Ameriku).
Pri tej príležitosti som využila moment prekvapenia a obrala ho o pneumatiku, čo okamžite okomentoval náramným plačom bezmocnej oklamanej obete.

No a dnes ten prvý zúbok doslúžil. Už je vonku. Von sa totiž derie jeho trvalý náhradník. Kýval sa už asi tri mesiace, ale dnes večer som nabrala odvahu a keďže sa už kýval neskutočne (skoro v 90 stupňovom uhle), radšej som ho vreckovkou vytrhla. Lebo som samozrejme hneď videla nočné dusenie, pohotovosť a ARO.
Synátor sa neskutočne tešil. Nevedel sa nasýtiť medzierky medzi dolnými zúbkami a ešte viac sa tešil z toho, ako vopchá zúbok pod vankúš a v noci príde zúbková víla a dá mu zaň korunku. Nosil ho na dlani ako relikviu a keďže sa mu kýve už aj susedný zub, ochotne navrhoval, že on to vydrží, nech vytrhnem aj ten (holt, oteckove obchodnícke gény sa nezaprú.) Dokonca plánuje, že víle napíše, aby mu ho vrátila. Nie žeby jej ho chcel predať ešte raz, ale chce oboje. Aj mať zúbok na pamiatku, aj mať zaň korunku. Ako víle zdôvodníme, ze utŕženú korunku zaň nevrátime, prenechal veľkoryso na mňa.
Dokonca išiel prvý raz v histórii svojej existencie (ak nerátam jeho ranné detstvo do obdobia cca 1,5 roka) spať bez rečí, rýchlo a absolútne ochotne naháňajúc do postele aj svoju sestričku (náš priemerný čas od začiatku vyzliekania po zhasnutie trvá bežne niečo cez hodinu a pol. Nehovoriac o ďalšom ešte asi hodinovom vybiehaní z postele.). Povedala som totiž, že víly su náramne plaché stvorenia a ak ho nájdu zobudeného, tak utečú a korunka nebude.
No čo už, bude to obchodník.

Tak mi teraz držte palce, aby sa neprebral, keď budem v tme šmátrať pod jeho vankúšom a pchať tam korunku. Určite sa bude snažiť bdieť a tváriť sa, že spí, ako dlho to len pôjde. Strašne by totiž tú zúbkovú vílu chcel vidieť na vlastné oči.