reklama

Aj ja som rodila!

apolienka , 06. 10. 2006 - 15:30

reklama

Rozhodovala som sa, či pôjdem rodiť alternatívne alebo čo najbližšie k bydlisku. Nakoniec môj panický strach z nástrihu rozhodol pre Topoľčany. Veľmi som chcela rodiť do vody. Lenže bábetko bolo KP do poslednej chvíle a vyzeralo na veľké dieťa a keďže sa neukázalo ani pohlavie, bála som sa, že to bude chlapec. (teda „bála“ myslím v tom zmysle, že veľké dieťa uložené naopak a ešte k tomu chlapec. Ak by som aj chcela rodiť normálne, chlapcovi by som urobiť nechcela.  ) V Topoľčanoch sa automaticky pri kápečku robí cisársky, takže bolo rozhodnuté. A ak by sa náhodou mimino otočilo, hurá do vody!
Prišla som ráno s úsmevom, bruchom, kuframi a videokamerou do pôrodnice, že rodíme. Primár na mňa kukal ako fakt na ženu z Marsu, že ma musia najprv pripraviť a že podľa ich možností to bude najskôr na ďalší deň. To bol jeden z najdlhších dní môjho života. Domov som už ísť nesmela, trčala som tam, nič mi nebolo, manžel išiel domov. Riešili sme s anesteziologičkou, či úplnú narkózu alebo spinálku. Našťastie som sa rozhodla pre celkovú narkózu. Na druhý deň ráno ma o pol 5-ej zobudila sestra, že budem rodiť, dostala som klystír, cievku. Mužíček vyštartoval z domu. A potom náladovku. V náladovke odo mňa chceli meno pre dieťa. Ale ja som ešte žiadne dieťa nemala?! A tej vysmiatej nálade som si nevedela spomenúť na chlapčenské meno, dokonca aj Nataša mala byť pôvodne Natascha Lara a tak som to dajako dokomolila. Potom ma dotiahli na sálu a ujo lekár hovorí, že vážení, mamička chce syna, tak jej ho dáme. A ja som prosíkala: „ujo doktor, spravte mi dcéru.“ A on, že už je neskoro.  Posledný pohľad na hodinky, bolo presne 8:00. Nataška ma v správe čas narodenia 8:10. Nie sú úžasní tí lekári? Natašku som prvýkrát videla po hodine na videokamere.  to som bola na JIS-ke. Neskôr som sa dozvedela, že pri cisárskom mi praskla alebo mi roztrhli maternicu a následne nevedeli zastaviť krvácanie. (všetci lekári, ktorým som to hovorila mi vraveli, že pri mne stáli všetci svätí). Ja som bola na tej JIS-ke taká plná adrenalínu a šťastia, vkuse som sms-kovala, až ma musela sestrička krotiť, lebo mi nemohol prístroj namerať tlak, čo som mala stále pokrčenú ruku.  nechápali ako po tom všetkom, po cisárskom, po tých problémoch, môžem byť taká fit. ALE KED JA SOM BOLA TAKÁ ŠŤASTNÁ. Potom dostali nápad dať mi plazmu. Začali ma svrbieť zápästia, potom aj hrdlo. Trochu som sa škrabala, potom ma zbadala sestrička a začala robiť strašnú paniku, či môžem dýchať a zbehli sa primár a všetci doktori a odstavili ma od plazmy. (tej plazmy mi bolo potom ľúto, lebo sa už nedala použiť a minula som jej fakt málo) Objavila som v sebe moju prvú alergiu.  Rana na bruchu ma bolela, ale brala som to tak, že si to musím odtrpieť, keďže som nemala pôrodné bolesti. Ale plakala som, keď mi chodili pravidelne stláčať brucho, kvôli vytekaniu krvi. Inak som dostala aj takú fľaštičku, do ktorej sa mi odvádzala krv, čo som mala medzi črevami. Keď som potom chodila von, mala som moju krvavú kabelku, ktorou som si podľa možnosti buď krútila alebo som si ju nosila vo vrecku.  Natašku mi nosili iba na kojenie a keďže som nechcela pri tom ležať, museli mi cca polhodinu vopred prísť povedať, že príde a ja som sa tú polhoďku zliezala z postele a chystala sa na stoličku. Sestrička túto fázu asi obľubovala, lebo ma vždy fascinovane sledovala. Mliečko sa dajako rozbehlo po cca 3-4 dňoch. To som už bola na izbe s ďalšou maminou aj s bábätkami. Keď som nevládala a chcela spať alebo som nevedela ukľudniť malú, zobrala mi ju sestrička a po chvíli vrátila spinkajúcu.(?!)
Inak na porovnanie cisársky a normálny pôrod. Na 5-ty deň v pôrodnici sa nám pokazila žaluzia. Tak som vyliezla na parapetu a opravila som ju. Čo boli baby po normálnych pôrodoch, nevedeli sedieť ani chodiť a my cisárske sme boli „v pohode“. Ale zase, keď som si to porovnávala s babami v iných pôrodniciach, tam to bolo presne naopak.  takže tak.
Teraz len rozmýšľam, že by som sa asi mala ísť dať skontrolovať pred ďalším možným tehotenstvom, či nebudem mať problémy, kvôli tej ruptúre, či nemám stenšenú maternicu.


reklama


reklama

rosoluna, Pi, 06. 10. 2006 - 20:11

No to je sila. Neskutočné, čo všetko sa môže stať. :-)

Kamila, Pi, 06. 10. 2006 - 21:02

Mala si to veselé. Inak veľmi zaujimavo píšeš, naozaj sa môžeš pridať do našej amaterskej partie, aby sme to trošku vytiahli z tej letargie.

monika, Pi, 06. 10. 2006 - 21:29

no tiez si si uzila svoje...
nataska :) nadherne meno, ale si mi prekazila plany, apolienka, toto meno me s manzelom vybrali pre nasu dceru (snad sa raz podari) ked sme sa rozhodli zobrat. okrem toho, ze sa mi paci meno samotne, paci sa mi aj to ze sa casto nepouziva a az na tvoju natasku nikoho s tymto menom nepoznam.

Vierik, Pi, 06. 10. 2006 - 21:37

Tá tvoja krvavá kabelka mi je dôverne známa. Ja som si ju bežne po každej operácii zavesila v hajzlíku na kľučku (mala som na nej urobenú rúčku z obväzu, ha!)a po potrebe sa vybrala ležérne preč, no vždy som si ju zabudla dať z kľučky dole. Prvé toalety s nami absolvovávali sestričky a stále na mňa pokrikovali: "Vierka, kabelka!"A tak na niekoľkokrát hrozilo, že si vytiahnem z brucha tú hadičku.

Bože, či som len rada, že je to v rovine spomienok!

maxi, Pi, 06. 10. 2006 - 22:15

Ja aj po 15 rokoch živo spomínam na moje "prekrásne"tehotenstvo..a bohužiaľ aj jediné..Najprv som odpadala..potom mi v 5 mes.začalo tvrdnúť brucho, usúdili, že ma treba zašiť,aj tak urobili, po týždni ma skontrolovali pred prepustením a čo zašili, to potrhali, tak ma opäť zaštopkali, ale už som zostala "vysoko riziková"/ved sa mi to dotrhalo samé?!/,nemohla som chodiť ani na záchod, len som ležala dolu hlavou 3 mesiace a potom po vynadaní primárom, že som krkavčia mater/ked nevydržím v 40 stupn.horúčavám ležať,s dopichaným zadkom a pýtam sa dokedy tam budem/som na reverz odišla domov, každý týžden som bola na kontrole a aj ma kontrolovali, ale stihli to len 2 x, lebo 2 týždne pred termínom som po vyšetrení začala krvávacať a teda aj rodiť!!Ale v noci sa pôrod nerozbehol, tak ma napichali, aby to vzdržalo do rána... ráno mi mali robiť cisársky, ale primár odpadol na sale a kedže boli dovolenky, chceli ma previezť do 20 km.vzdialenej nemocnice, ale to som sa už rozrodila normálne a tak ma nechali tak ,absolvovala som už 2.príjemný klystír a čakala a čakala a trpela..dieťatko mi tlačilo na nejaký nerv a tak som videla všetko dvojmo a aj to sa mi ešte mihalo, no fajn pocit..vracala som len vodu, piť som nesmela, no bomba, o polnoci po celodennej pôrodnej šichte mi konečne odtiekla voda, dúfala som, že už to bude, ale márne..ked sa menili služby sestričiek, konečne začala vykúkať hlavička a ked prišiel vyspatý p.dr.prišiel i môj syn..a potom aj môj šok z ticha..dones si pamätám ako som čakala na ten plač a nič..ticho , len ja som kričala, že neplače a chcela som utekať z lôžka, že ho idem zachranovať ja, kedže sa menili aj služby lekárov, na posl. chvíľu dobehol aj novorodenecký a syna, kt. mal 2x omotanú pup.šnúru okolo krku zresuscitovali..dali ho do inkubátora, nenaučil sa ťahať, lebo mu začali dávať glukozu, schudol tam pol kila, čo bolo veľa, ale hlavne,že ja som kojila pol pôrodnice..zapálili sa mi prsníky, dostala som aj zápal maternice, kt.mi spôsobil také zrasty, že už som napriek všemožnej liečbe a zákrokom neotehotnela, ako l mesačný dostal syn obojstranný zápal pľúc a priedušiek /pravdep.z plod.vody/ a bol na prístrojoch, ešte na Vianoce som ho ja sama doma pichala..no strach..no napriek tomuto všetkému,by som rodila ešte raz, stálo to všetko za ten úžasný pocit!!!

kefara, So, 07. 10. 2006 - 21:53

Zauvažovala som nad svojimi tehotentstvami ... prvé bolo najšťastnejšie a potom aj najsmutnejšie ...
Išla som sa zblázniť od šťastia, že čakáme dieťatko. Od prvej chvíle som mala tušák, že to bude chlapec.Ani pretrvávajúce problémy s tvrdnutím brucha mi neuberali na šťastí. Keď som sa začala otvárať a zavreli ma do nemocnice, stále som bola veselá... Mne vôbec nedochádzalo, čo sa deje.

Na zašitie bolo neskoro, tak mi dali pesar.Vtipní gyndoši ma poučili, že s tou vecičkou určite neotehotniem a nemám laškovať s manželom, aby mi ho náhodou nevytiahol von ... Vyzbrojenú takýmito radami ma poslali ležať domov.

O 3 týždne, ráno, ležiac v posteli pri rozčítanej knihe, som pocítila medzi nohami niečo teplé. Myslela som, že mi trošku ušlo. Nuž som sa šla rýchlo vycikať. Nikdy nezabudnem na pocit uvedomenia sa a neskutočného zúfalstva na wecku, keď som dočurkala a ono to stále tieklo!!! Plodová voda. Uff. Akurát mi začal 32. týždeň, ja sama doma, v byte sme bývali krátko,susedov som takmer nepoznala, akurát staršiu pani vedľa ako-tak ... Ona mala telefón. Keď som ju v rýchlosti poprosila, nech mi zavolá sanitku, dostala srdcovú slabosť, lebo vedela,že do termínu mám ďaleko. Musela som búchať aj druhým susedom, nech ratujú tetušku,a potom aj mňa ... Spomínam si, že som nevedela, čo s tou stále tečúcou pl.vodou.Dala som si medzi nohy uterák ... ach ja úbohá ...

V nemocnici na príjme som vytrvalo protestovala proti označeniu "je tu jedna na pôrod". Trubka mladá,naivná,neskúsená, myslela som si, že sa to NEJAKO porieši. Že mi dajú infúzie,nohy hore,kľud na lôžku... Neporiešilo sa to...

Náš prvorodený syn mal síce slušnú pôrodnú váhu 2008 g, ale pľúca veľmi nezrelé. Bojoval. Videla som ho 2x. Prvýkrát ani nie po pôrode, to ho hneď odniesli na detskú novorodeneckú JIS-ku. Šlal som ho tam pozrieť asi o 6 hodín. Ubolená,utrápená, s tlakom 80/50 som sa došmotlala o 2 poschodia nižšie.
Spoznala som ho inštinktívne, postavila som sa k inkubátoru rovno k nemu. Bol malý a ružový. Akoby vedel, že prišla mamina... Otočil hlávku ku mne... sila. Taký blonďáčik ...Sestričky ma utešovali,povzbudzovali... To bolo večer.Ďalšia moja návšteva uňho bola ráno.
To už bol v inom inkubátore, bol celý modrý, napichaný množstvom hadičiek. Pamätám si, že jednu mal v maličkej pätičke a inú v hlave... Neutešoval ma nikto. Slzy mi tiekli dolu tvárou ako potok, sestričky nehovorili nič,ich súcitné tváre boli jasné.

Podvečer zomrel. Bolo to 23.12. a všetci ľudia dobrej vôle sa chystali na štedrý deň ...

Kamila, So, 07. 10. 2006 - 22:23

Bože moja zlatá, strašné, desivý zážitok pre ženu. Z takého niečoho sa len ťažko spamätáva.

Dám ti to do samostatného článku a napíš ako si sa pzbierala, ako to bolo s ďalšími chlapcami

Vierik, Ne, 08. 10. 2006 - 21:03

Bože, prečo to robíš? Buď nám ich neposielaj vôbec, alebo si ich vezmi hneď zo začiatku. Nie aby si ich ukázal a potom nenávratne vzal!

kefara, Ut, 10. 10. 2006 - 17:57

Trošku krutej reality sa mi zažiadalo uviesť ešte na margo nášho prvorodeného:
Je pochovaný tam, kde žijú moji rodičia. Malý detský hrobček.Nedávno mi napadlo, že mu dáme urobiť nový náhrobný kameň a pod jeho menom necháme miesto, kde sa raz dopíše: ... a jeho rodičia ... necháme sa s manželom po smrti spopolniť a urny pôjdu na toto miesto.Normálne som so sebou spokojná, ako som to vymyslela. Hm, aj keď viem, že to vyznieva značne morbídne, zdá sa mi to rozumné,praktické a ...a mám pocit, že to bude tichý súzvuk so šťastím, ktoré sa nestihlo naplniť ...
Som normálna ... ???

Kamila, Ut, 10. 10. 2006 - 18:04

Myslím si, že áno. Ja chcem ísť do Tatier keď raz zo mňa bude prach, predstav si, že moje deti budú musieť každú jeseň šľapať, túru, aj sa na to vykašlú.

Gitka S, Ut, 10. 10. 2006 - 18:45

Teda ja neviem, čo to rozprávate ? Som tu dobre ?

kefara, Ut, 10. 10. 2006 - 18:46

Rozosmiala si ma fest!!! Možno si pod úpätím nejakého kopca povedia, aha, mamu nám odvialo až sem, super, nemusíme toľko turistikovať ..

majas, St, 11. 10. 2006 - 15:48

No neviem čo povedať smejem sa tu, slzy sa mi tečú z očí, ale ste to zaklincovali holky. Inak kefara tvoje plány sú podľa mňa v poriadku, určite vám zas o kúsok pomôžu znášať tú bolesť-spomienky...

kefara, St, 11. 10. 2006 - 16:04

Majas,či skôr Majkas, vieš, ono to už ani nebolí. V decembri by mal náš Tomáško 18 rokov ... spústa milosrdného času ubehlo. No doteraz si ho do detailov vybavím v tom inkubátore ... Život prináša oveľa,oveľa väčšie trápenia,tragédie,nešťastia. Napriek momentálnym problémom so synmi si dokážem povedať: Bože,vďaka za takýto život!

pavlína, St, 11. 10. 2006 - 16:22

kefara, já vubec nevím, co říct...vím, že je to "dávno", ale...

kefara, St, 11. 10. 2006 - 16:40

Dievčence, raz, keď bude čas a správna nálada, možno čoskoro, lebo ide dušičkové obdobie, tak vám vyrozprávam príbeh mojej susedy a kamošky. To budete mať zimomriavky aj na chodidlách a pocit,že všetky problémy,ktoré prežívame, sú malichernými rozmarmi. S výnimkou Emy,tú ženu obdivujem a neskutočne jej fandím! A zo srdca prajem slniečko do duše ...

Ema, St, 11. 10. 2006 - 17:14

Kefi ďakujem a k tvojmu príspevku vyššie ,ja mám podobné plány zostať
takou formou s mojimi chlapcami ,mame som povedala,že aby nebol ten
hrob - pre troch ,že sa dám spáliť a priložiť k nim ,ale mama nechce o spálení ani počuť. Ja som jej na to povedala,že po smrti mi bude jedno čo sa bude so mnou robiť, ale jej vraj nie. Dnes je to už 11
mesiacov ,o chvíľu bude rok čo neprišli domov a mne je čoraz ťažšie.
Momentálne riešim dilemu ,či mám dať po roku spomienku do reg.novín a nemá mi kto poradiť. Aj by som chcela ,ale viacej asi nechcela .
Aj moji by mali 18 rokov. Je to kruté jedno aj druhé .Tebe ho osud
vzal hneď a ja som sa trápila s nimi sama 17 rokov a ..............

kefara, St, 11. 10. 2006 - 18:44

Emi,tak s tebou cítim... vieš, pred siedmymi rokmi môj brat dobrovoľne odišiel z tohto sveta ... bolo to niečo tak prííííííííšerné,šialené,nevysvetliteľné... mal 37 rokov, bol slobodný, žil s mojimi rodičmi. Neskutočne dobrý človek. Hm... kto nezažil,neuverí.Akí vedia byť ľudia zlí,krutí, sama si to prežila mnohonásobne viac, nemusíme si nič vysvetľovať. Aj teraz mi pusu kriví do plaču...

Len toľko som chcela povedať - ja by som tú spomienku do novín dala. My so sestrami sme mali podobnú dilemu a nakoniec sme sa rozhodli spraviť to. Určite je mnoho ľudí, ktorí si pri tejto príležitosti na tvojich chlapcov spomenú,v myšlienkach budú s nimi,s tebou, možno niekto pridá aj modlidbu...

Tvoja bolesť sa NEDÁ porovnať s mojou. Vieš,môj malý keď zomrel - to ako keď sedmokrásku odtrhneš. Ale tvoji chlapci - to boli krásne a mocné topole. Po nich ostalo moc-moc prázdna na svete. Tak,ako po mojom bratovi ...

Zuzana, Št, 12. 10. 2006 - 10:18

Zuzana

Kefi,

trosku nestiham-zajtra mame stuzkovu-ale mail Ti poslem sms-kou a tesim sa...

cifrinda, Št, 02. 08. 2007 - 13:51

ahojte,36. deň nemám menzes..túžime po bábätku, veľmi. chystám sa urobiť si test, bolia ma príšerne prsia ale inak žiadne iné príznaky nemám. Môžem čakať bábo? Ďakujem za odpovede...

Tilina, Št, 02. 08. 2007 - 15:30

Cifrinda, sprav si test a choď k ženskému. Pošle ťa na ultrazvuk /zober si prezervatív/ a tam ti presne povedia, či už tlčie maličkému srdiečko. Mne tiež najprv naskočili prsia asi o číslo väčšie ako normálne a všimol si to prvý manžel. Dlho dlho mi nebolo ani zle, ani nič, asi 4 krát som počas celého tehotenstva vracala. Držím palce!

Gitka S, Št, 02. 08. 2007 - 19:06

Načo prezervatív?

monika, Št, 02. 08. 2007 - 20:34

na sondu, ktorou sa robi usg zospodu ;-)

Zuzana, Po, 13. 08. 2007 - 09:25

A co so zenami, ktore su alergicke na PVC????

Zuzana, Po, 13. 08. 2007 - 13:59

Diky za radu, vies, keby sa nam zadarilo dievcatko, nech viem, co ma caka:-O :-O :-O

lienka, Po, 13. 08. 2007 - 13:16

ako Cifrinda dopadol test???

Adinka, So, 23. 02. 2008 - 09:09

Ahoj (sun) NO neviem či ťa poteším .. ale tiež som mala podobné pôrody, a po dlhšom pátraní prečo som sa dostala k teórií, že takéto komplikované pôrody očisťujú dieťa od ťažšej karmy ... nuž, aspoň niečo (hug) (flower)

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama