Miriamka,
prezila si si naozaj peklo a skladam pred Tebou a Tvojou silou klobuk. Plne suhlasim, ze ludi-a to podotykam, ze vsetkych-nemozno hadzat do jedneho vreca a v kazdom povolani a v zdrvtonictve a na porodnici zvlast-je to hlavne o ludskosti a pochopeni...Prichod zivota a zivot vobec je jeden velky zazrak a preto by prave tu meli byt ludia s velkym L.
miriamka, zastavoval sa mi dych aj rozum ked som citala tvoj prispevok. neuveritelne. zelam ti, aby malemu, a tym padom aj tebe, uz bolo len dobre. inak pri citani takychto pribehov z porodnych sal a nie je ich bohuzial malo, aj ked verim, alebo skor dufam, ze je ich menej ako tych prknych.... proste ked citam taketo hororove zazitky, mam chut odrodit si druhe (ak raz bude) radsej doma ako vobec riskovat cosi podobne.
No veď to, ja vcelku pochopím, že aj lekársky personál sú len ľudia a môžu urobiť chybu, ale mnoho krát som si istá, že v bielom modrom, či zelenom plášti nemajú mnohí čo hľadať, veď tu nemá ísť o prestíž, ale o poslanie pomáhať ľuďom a mali by pre to urobiť maximum, nie minimum.
Nejeden prípad bol ako tvoj a len vďaka neodbytnosti sa predišlo najhoršiemu, ale kde je tá hranica, kedy nemáme byť precitlivelé na svoje deti, seba a kedy už musíme byť drzé a neodbytné. Dúfam, že túto hranicu nebudem musieť nikdy odhadovať a ak áno budem silná ako ty Miriam a budem mať to šťastie.
Prajem vám veľa zdravia a radosti, držím prsty, si správna mama.
Miri,
klobúk dole, ja by som už stratila nervy a poriadne ich zhúkala. Mne sa podarilo mať minulý rok tiež všelijaké len nie dobré skúsenosti s lekármi, tri týždne som bola na PN a doteraz neviem presnú diagnózu. Mala som z nich pocit, že mi neveria. Najhoršie je to zúfalstvo, že nevieš čo sa deje, nevieš si pomôcť a u lekárov narážaš na bariéru neochoty.
Držím silno prsty.
z
Miriam,
pri čítaní tvojho príbehu mi behal mráz po chrbte. O podobných reakciách lekárov, som už počula. O spackaných pôrodoch tiež. Zastavuje sa mi niekedy rozum, nad "profesionalitov" niektorých lekárov a setier...len neviem, či je v našej moci to dáko zmeniť.
Každopádne prajem tebe aj celej rodine veľa zdravia a spokojných spoločných chvíľ.
***hrošica***
Tak toto je hnusno-hnusné svinstvo! A každému, kto sa zúčastnil na týchto komiksiádach úprimne a z celémo srdca želám, aby sa im to prihodilo v čo najbližšom kruhu rodiny ak nie priamo na nich samých.
Hovorte si kočky čo chcete, ale asi by bolo menej "spackaní" a "zlyhaní ľudského faktora", keby si niečo podobné prežili tí ľuďia len jeden jedinký raz na vlastnej koži! A ešte jedna vec: aby mali "šťastie" na takýto prístup v nemocniciach a ambulanciách. Môj dedko používal jednu perfektnú frázu: Na sviňu len svinsky.
Sama som si prežila 11-ročné peklo po lekároch, kým som sa nedostala do stavu, z ktorého ma dostával jediný perfektný team PROFESIONÁLOV a ĽUDÍ dva roky!!!! Tiež som skúšala kde - koho. Tiež sa moja doktorka urážala, prečo chodím kade - tade (asi jej to nerobilo dobrú reputáciu), tiež to stálo nejednu korunu na úplatku...Odvtedy som si povedala: nikomu nič a basta! Je to ich robota? Je. Ja si svoju robím ako najlepšie viem. Áno. Tak prečo to nerobia aj oni? A ak to robiť nechcú, čo tam hľadajú!?
Vrcholom bolo ale moja nedávna skúsenosť, keď môj - vtedy 6-mesačný Marko - dostal 40-tkové teploty. Prvýkrát v živote som sa takto strašne bála! Bŕŕŕ! A tiež sme na detskej klinike fakultnej nemocnice (kam nás poslala po telefonickom rozhovore naša odcestovaná pediatrička - lebo že vraj majú prístroj, ktorý z krvi urobí rozbor za pár minút - nech je liečba cielená) dostali naprv zdrbanie, že prečo sme došli priamo k nim a nie na pohotovosť! Takto to totiž, milá mamička, nechodí!"
A potom mladulinká sekundárka bezmocne ZATELEFONUJE! - dobre vidíte - svojej mame - tiež pediatričke, že: Mami, mám tu 6-mesačného chlapčeka, usedavo plače, má vysoké teploty ale inak nič, čo mu mám dať?" A milá mama - pediatrička, múdro zhodnotila, že Zinnat (od ktorého moje dieťa revalo tak, že sme nasledujúcu noc zase strávili v nemocnici na ORL, chirurgii, rontgene, lebo vykazovalo už známky šoku...). Až vtedy nám spravili krvné testy, lebo mladá ich ani na moju žiadosť noc predtým vykonať nechcela s odôvodnením, že: "Teploty má už príliš dlho na to, aby to nebolo niečo vážnejšie, no príliš krátko na to, aby sa v krvi niečo ukázalo." Na ďalší deň odbery ukázali niečo vírusového pôvodu, no lekári nedokázali zhodnotiť, či to má stúpajúcu alebo klesajúcu tendenciu..
Liečiť 6-mesačné dieťa po telefóne - na to treba guráž!
Ja si osobne myslím, že s prijímaním na takéto posty, kde ide o ľudské životy, by mali robiť niečo ako psychotesty alebo čo - nech sa tam nedostávajú bastardi takéhoto formátu ani zo srandy!
Tak prečo to nerobia aj oni? A ak to robiť nechcú, čo tam hľadajú!?
Vierik, môj osobný názor je taký, že oni si tú robotu podaktorí robia tak, ako vedia, čiže nevedia. Podaktorí podľa úplatku, na ktorý ich naučil ešte systém totalitný. Veď to večne bolo: "Pán Doktor tuto vajíčka, tuto vínko, tuto klobáska" a iné. Teraz to už nechcú v slepačine, divine, ani klobáskach, ale v hotovosti. Úplatkárstvo je jedna z foriem, ktorá pretrváva a aj bude, pokiaľ ľudia nezačnú proti tomu bojovať. A podaktorí lekári sa stali lekármi ako úplatok za to, že tehly a betón boli dodané na správne miesto a iné. Obávam sa preto, že ani psychologické testy by tu veľmi nepomohli.
Myslím, že by bolo vcelku dobré, keby ste tu začali uvádzať konkrétne mená a kliniky, aby maminy vedeli, kam nemajú ísť.
Všetko dobré a hlavne pevné nervy.
***hrošica***
Dievcence, pravda je skutocne taka, ze ked nemate znameho doktora alebo aspon znameho, ktory je znamym dobreho doktora, tak si sotva pomozete. Ja som sa tak dostala do porodnice do B. Bystrice i do nemocnice v ZH so synom.
Povedat amblok tato nemocnica je zla, alebo na tejto klinike su len amateri sa naozaj neda, lebo ako som povedala, mozno je viac skutocnych lekarov, ktori to robia poctivo, ale ak clovek narazi na jedneho neprofesionala, zvrhne sa to niekedy na cely personal.
Na druhej strane, co je pre mna zle, nemusi byt pre niekoho ineho to iste. So synovou doktorkou som si to vybavila a odisla od nej. Vela mamiciek nie je s nou spokojnych, ale je uz na dochodku a v ambulancii sa vyskytuje uz len na polovicny uvazok. (Sranda bola, ze aj ked som chodila do tej istej ambulancie cely cas, prve, druhe aj tretie antibiotika dostal syn vzdy od ineho detskeho doktora.)
Hovori sa, ze dobre sa sice chvali samo, ale aj tak radsej prezradim miesta a mena, kde to riesili skutocne profesionalne a ktorym patri moja vdaka. Ja som rodila prvykrat v Ziari nad Hronom, tam nemam na koho povedat dobre slovo, ale personal sa uz znacne zmenil, pretoze to bolo pred 10. rokmi, druhykrat v Banskej Bystrici. Je tam uzasny primar gynekologie MUDr. Bielik, mna mal na starosti MUDr. Karovic. V mojom pripade bol absolutne pedantny a doveryhodny, ale kedze som rodila v noci, prisiel ku mne uz az "na finale" a dovtedy ma tam stresovala porodna asistentka. V pripade tej choroby mojho syna ma hospitalizovala sestra mojej spoluziacky zo strednej skoly, s ktorou sa poznam uz par dlhych rokov a keby jej nebolo, mozno by som sa tam ani nedostala. (Sama mi povedala, ze mam boziu trpezlivost pri takomto stave dietata; ja som to pochopila tak, ze som pekne praštěná, že som nebuchla do stola skôr. Moja vina, moja vina). Ide o pani doktorku Gelienovu. A v Bystrici sa k nam uzasne spravali MUDr. Nosko a Oravec na detskej kardiologii. Boli neskutocne zlati a mili a aj ked nas prcek ma po pobyte v nemocnici averziu na biele plaste, tu lezal bez pohnutia a "zral" ich od zaciatku do konca.
Takze ako som hovorila, tych dobrych je (dufam) vsade dost, ale staci jeden aby nieco posramotil a ma to nasledky ako po stade volov. Niekedy na zdravi, niekedy na dusi.
Jedna rada na zaver: Nikdy sa nedajte odradit. Pytajte sa, aj keby ste mali vyzerat ako hlupe, ked sa Vam nieco nepozdava, rieste to konzultaciami u inych specialistov alebo sa jednoducho pytajte znamych, ci nemaju kontakt na nejakeho dobreho odbornika. Necakajte, ze sa to vyriesi same alebo ze to prejde ako mi povedala nasa ctena doktorka. Dajte na svoj materinsky instinkt a presviedcajte a presviedcajte. Inu cestu zatial nepoznam.
P.S.: Samozrejme, vyhravaju tie, ktore maju doktora priamo v rodine. Potom ste ich a aj liecba je o kusok ina.
Vela stastia.
Joooooooooj, až ma dvíhalo pri čítaní!!! Sila. Ja mám pocit, že socialistické zdravotníctvo nás bude predlho mátať v rôznych kútoch...
Ja som rodila v Košiciach - Šaci. Počiatočný prístup bol absolútne o ničom - muslím tým kontroly pred pôrodom. Objednali nás ráno trebárs na 9 či 10 na USG, no v reáli sme tam - podotýkam ženy pár týždňov, príp. dní pred pôrodom - aj 3 hodiny. Nasledoval posed pred ambulancoiu kde nás napájali na monitor a ďalšie čakanie na pani doktorku, ktorá mávala poradne. Tej to trvalo - prepáčte za výraz, ale ako lačnému srať.
Úžasne ma rozčuľovali preteky personálu typu: kto pomalšie prejde cez chodbu. My tehotné, sme penili. A verte, že to nebolo našimi rozhádzanými hladinami hormónov!
Počas každej kontrole a od každej sestričky, ktorá s nami prišla do styku počas poradne zaznela otázka: "Koho ste pacientka?" alebo "Ktorého pána doktora mám zavolať?"
Keďže sme sme sa s manželom dohodli, že lekári vedia odrodiť - bez nároku na honorár - iné indivíduá, prečo by mali nechať umrieť práve mňa? Zakaždým mojou odpoveďou, že k žiadnemu, tak som bola objednaná na poslednej poradni, boli šokované. Aj v piatok, deň pred pôrodom, keď som už statočne prenášala, z takejto nemennej odpovede zírali.
Ráno na mňa došli bolesti, do pôrodnice som došla o pol siedmej a o siedmej sa menili služby - bolo mi trochu ľúto, že končí mladý lekár. MUDr. Ľupták, ktorý mal fajn povesť, hlavne - je ľudský. Pri vyšetrovaní, pri vysvetľovaní a neskazený úplatkami.
Po ňom prevzala službu milučká mladučká doktorka Vargová. Ešte len sekundárka, takže s ňou slúžil aj MUDr. Tóth ako starší lekár. S ním musela všetko prebrať. Od prvej minúty byť na mňa zlatšia nevedela. A zdôrazňujem, nemali sme žiaden rozhovor, ani len náznak nejakej odmeny po.
Pôrodné asistentky detto. Normálne som bola vedľa! Médiá, kamošky a ja sama disponujem zväčša s negatívnym prístupom ale toto bolo ako niekde v zahraničí!
Ja som počúvala na slovo ich (aj sme sa nasmiali) a oni zase brali na vedomie všetko, čo som vravela ja. Bez poznámok, posmeškov a ironicky predložených "dobre mienených rád" či okrikovania. Počas pôrodu došiel MUDr. Tóth; ten ma povzbudzoval ako keby bol na hokeji či futbale! Donútil ma k takým výkonom, že som na seba bola pyšná, chacha!
Pred pôrodom ho odchytila na chodbe moja mama a za každú cenu sa snažila dostať do jeho vrecka obálku - ale keď ma zabijete, dodnes mi neprezradila, koľko mu chcela vnútiť. Klobúk dole, britko ju odbil s tým, že on neurobil nič, on tam je len ako dozor a službu má pani doktorka Vargová. Moja mati bola paf!
Mama je prostý človek z ľudu, ale v takýchto chvíľach stráca súdnosť. Predo mnou rodila jedna žena, ktorá prišla v poslednej chvíli; dievčiny nežartujem, ale ona 2 x vykríkla a bolo po. Ibaže: žiaden plač ďieťatka. Potom som ju úkosom zazrala na stole plakať. ďieťatko zomrelo. Resp. sa mŕtve už narodilo. Pobiehal tam patológ...
A moja mati si zrátala dve a dve a vyšlo jej, že dieťatku na onen svet "pomohla mladučká" lekárka. Keď mi to ona taktne počas zašívania spomenula, myslela som, že zo seba spravím polosirotu keď vyrazím na chodbu a fyzicky ju napadnem! Strašne som sa hanbila! No ona to zmietla zo stola slovami, že moja mamička nemá veľkú dôveru v mladých lekárov.
Ešte aj po pôrode sa na mňa chodila pozerať a vypytovala sa čo a ako a verila som jej, keď po pôrode tichúčko stála vo dverách sály a pozorovala ma ako sa s malým rozprávam (vôbec som netušila, že tam je) keď povedala, že si ani predstaviť neviem, ako ju teší takýto pohľad!
Poďakovala som sa všetkým ešte na sále počas zašívania. Z pôrodnice som odišla s tým, že som jednu sanitárku poprosila, aby pôrodným asistentkám odniesla kávu a čokolády. Vraj povedali, že keby vedeli, tak okolo mňa budú krajšie obskakovať. Ale verte, krajšie sa už fakt nedalo! Iba ak by porodili za mňa. S pani doktorkou som sa odvtedy ani nevidela ani som ju nevyhľadala. Akurát 11-sty deň - to už sme boli dávno doma - som zavolala so kvetinárstva a objednala som velikánsku kyticu, ktorú som jej aj s poďakovaním dala zaslať.
Ja som tiez rodila v Kosiciach-Saci. Prvykrat pred styrmi rokmi, prijal ma a aj hned vysetril doktor,ale meno neviem,lebo sa akurat menili sluzby a rodila som pri pani doktorke Pazinkovej. Bola som s nou spokojna aj celkovo s celym personalom. Porodne asistentky boli super. Dalo sa s nimi dobre porozpravat a popritom mi aj krize masirovali 
.Jasne,ze sa vsade nieco vyskytne. Ja som ako prvorodicka mala zo zaciatku problem s kojenim a este ked mi jedna sestricka tvrdila,ze ja kojit nikdy nebudem,ale po detskej vizite som kojila este rok a pol. Akurat ked som chcela byt pred porodom s manzelom,musela som byt na chodbe, mohol byt so mnou az na sale. Inak viac posudit neviem,lebo som tam pred porodom velmi dlho nebola.
Druhykrat som rodila pred necelymi dvoma rokmi. To uz nebolo take super ako prvykrat. Aspon co sa tyka prijatia do porodnice. Prvykrat ma hned vysetril lekar, druhykrat ma prijala nejaka baba, nevyzerala na porodnu asistentku,ani na sestricku. Ale co som sa pytala mojej gynekologicky,tak sanitarky vraj pacientky neprijimaju,tak netusim kto to bol... No a ta baba ma zavrela do byvalej prezliekacej kabinky a napojila na ozvy babetka. Chvilku som tam lezala,mozno 5 minut,ale cudovala som sa,ze ma nikto nevysetril a ani manzel tam so mnou nemohol byt. A to sme dorazili so sanitkou v poslednej chvili. Aspon co mi v sanitke merali dlzku medzi kontrakciami... Najuzasnejsie bolo ked ozvy nebolo pocut. Volala som sestricku a nikto nikde.Spolu s mojimi uz porodnymi kontrakciami ma to donutilo vstat a ist na chodbu za manzelom. Cestou som stretla nejaku sestricku a sa jej spytala preco neprisla,ked som volala. Vraj len pred chvilkou dosla a nepocula... ale ani sa nespytala aky mam problem. Po nejakom case si baba co ma prijala vsimla,ze jej chybam,tak ze preco som usla. Konecne som si vydobila ist do vysetrovne. Zensku som absolutne ignorovala,bola som na nu tak nahnevana... Ze si mam lahnut... ha, hlavicku som mala uz medzi nohami... a nehovoriac o tych papieroch,co pri prvom porode so mnou spisoval doktor,teraz som vypisovala ja uz rodiaca... Konecne dobehla doktorka a mala bola za chvilku na svete. Rodila som u pani doktorky Vargovej. Bola som velmi spokojna. Bola velmi mila a po porode ma chodila kontrolovat. A vtedy tam bola asi polroka,co spominala.Keby tak vacsina lekarov bola aspon z polovice taka mila.Este sa aj cudovala kedy som stihla tie dotazniky vyplnit 
. No co uz...
Moj porod nebol nijak dramaticky nastastie,ale ked si predstavim,co vsetko sa mohlo stat. Radsej ani nepomysliet. Keby som bola prvorodicka a neviem ako prebieha porod alebo sa velmi lisi od prveho,tak neviem neviem. predstava,ze rodim sama v prezliekacej kabinke alebo nebodaj tie ozvy co nebolo pocut tam naozaj nie su 
.Alebo ktovie ake vselijake mozu byt komplikacie a pri prijati ma nikto nevysetril,nikto sa ma nespytal ake mam prestavky medzi kontrakciami. A teraz co Vierik pisala o zene co rodila pred nou 
... Teraz na konci toho co pisem ma z vlastnych skusenosti napada, ci netreba do vrecka dat skor sestram a asistentkam alebo sanitarkam ??? aby sme sa dostali vobec k lekarovi na vysetrenie. A inak doktora som nemala vybaveneho ziadneho, tiez som mala ten pocit,ze porodnik tam ma sluzbu nato,aby odrodil kazdeho kto pride. A nastastie som natrafila na super doktorky . A odporucam mat niekoho pri porode, mne dodaval moj manzel istotu. Vedela som,ze keby nieco,tak tam nie som sama .
A co sa tyka detskej lekarky... Som velmi spokojna. Kolkokrat sa mi drobci nepozdavaju tak tam dojdem. A mam pocit,ze prehanam,ale uz nie raz mi bolo povedane,ze radsej zbytocne ako neskoro. Aj na krcnom mi to bolo povedane. Chodime k pani doktorke Balluchovej do novej nemocnice. A taka zla skusenost ... moja mamka si uzila riadne,ked bol moj brat maly. Vsetky vysledky vychadzali negativne,vsetko bolo super a moj brat chodil spuchnuty od hlavy az po paty...ale vzdy bol zdravy... nakoniec mama sa konecne dostala s nim do nemocnice a tam sa na nu ,ze kde bola doteraz,ze este chvilka a uz bude neskoro... ale nastastie brata z toho dali dokopy... skoro mu zlihali oblicky . A kde sa stala chyba? No najskor v labaku,kedze vsetky vysledky boli vzdy v poriadku. Esteze mame ten nas instinkt... musime sa ho drzat... vzdy ked sa mi nejako moje deticky nezdaju a si precitam podobny clanok, tak mi to doda silu ist k doktorom s hoci aj malickostou a radsej si pripadat trapne ako potom lutovat...
Mirka,tak čo si si ty zažila s lekármi,tak to je sila.Prajem Vám ,aby ste už boli všetci zdraví,hlavne Tvoj synček a aby si nežila v neustálom strachu z obavy o svojho syna a rodinu.Viem ale pochopiť ,že je to veľmi ťažké,pretože teraz naozaj musí byť človek vzdelaný aj v medicínskej oblasti,aby mohol oponovať lekárom,keď sa mýlia a aby sám zistil kedy je už naozaj zle.Súhlasím s Vierkou,že by sa mali robiť psychotesty pri prímačkách na medicínu,aby sa sme sa nestretli s necitlivým prístupom zo strany lekárov.Nemôžme ich hádzať do jedného vreca ,ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať,že som nemala česť strenúť veľa dobrých lekárov,skôr tých horších.Čo sa týka mať známych v rade lekárov,tak bez toho sa v dnešnej dobe,ani človek nezaobíde.Viem to z vlastnej skúsenosti.Keď som mala pätnásť rokov mala som infekčnú mononukleózu,bola som hospitalizovaná v nemocnici.Lenže,keď ma prijali do nemocnice nevedeli,čo mi je,ale keďže som brala tri dni antibiotiká a stav sa výrazne zhoršoval,predpokladali,že budem mať infekčnú mononukleózu.Pri nej sa robí Paul Bunelov test a výsledok je buď pozitívny ,alebo negatívny.Mňa mala na starosti mladá lekárka,ale keďže nevedela rozdiel medzi pozitívnym a negatívnym,tak si myslela,že keď vyšiel test pozitívny je to v poriadku.Nebyť primára tohto oddelenia,ktorého kontaktovala naša známa lekárka,asi by som tu už nebola.Choroba sa mi tak zhoršila,že som sa už začínala dusiť.Ten primár si pozrel moje papiere a tam zistil ,že podľa výsledku testu mám inf.mononukleózu,test bol pozitívny.Okamžite mi zohnali silné antibiotiká,vraj dokonca od súkromnej osoby a dali my na 24 hodín infúzku.Našťastie sa mi stav zlepšil,zabrali.Najhoršie pre mňa bolo aj to,keď ma prišli rodičia pozrieť večer predtým,nechcela ich sestrička pustiť a povedala im,že do rána sa majú pripraviť na všetko.Ja som to počula a to si viete predstaviť ,ako mi v tom momente bolo.A tak by som mohla ešte pár negatívnych skúseností pridať.Ale to by som sa nedopísala.U mňa to začalo asi tým,keď mi pri pôrode zlomili kľúčnu kosť a ja som si to zistila až keď som mala 20 rokov.A to len preto,že kamoške sa nezdala moja lopatka,ktorá sa zle vykleňuje,vďaka skrátenej kľúčnej kosti.Keď som potom pátrala ,kedy sa my to mohlo stať ,zistila som,že na rongenovej snímke,keď som bola bábo, som už mala kľučnu kosť zlomenú.Potvrdil mi to aj traumatológ.Mama mala ťažký pôrod a doktor ma musel rukou otáčať a tak sa stalo,že mi zlomil kľúčnu kosť.Tomuto doktorovi som vďačná,zachránil mi život,pretože už bolo neskoro na cisársky.A ešte k tomu tam prišiel vo svojom voľnom čase,pretože ho zavolalal setrička.Ale tí doktori,ktorí mali službu ,tak tí ma ani nepozreli,či som v poriadku,aj keď vedeli ako som sa dostala von.
AHOJ MIRIAM,MYSLIM ZE VIEM O COM HOVORIS.MOJA MAMINKA ZOMRELA PRI PORODE MOJEJ SESTRY A TO LEN PRETO ZE LEKAR BOL OPITY.BOL NOVY ROK 1.1.1986 A LEKAR CHCEL OSLAVOVAT.KED HO SESTRICKA ZAVOLALA ZE UZ JE CAS TAK POVEDAL ZE NECH PACIENTKA POCKA ZE AJ ON CHCE OSLAVIT NOVY ROK.MAMINKA SA UDUSILA PRETOZE NASTALI NEJAKE KOMPLIKACIE.ESTE ZE SESTRICKA NASLA TROCHA ROZUMU A VYTIAHLA NASYLU MOJU SESTRU Z MAMINKY.TERAZ UZ MA ANICKA 20 ROKOV,ALE NIKDY NEZABUDNEM NA NOVY ROK 1986 KEDY MI OCINKO OZNAMIL ZE MAMINKU UZ NEMAME...
Bibi, tak taketo pribehy veru nemám rada. Vždy ma to nesmierne naštve. A čo ten lekár? Bol potrestaný? Koľko si mala vtedy rokov? A ako to zvládal tvoj otec?
***hrošica***
CI BOL POTRESTANY TO NETUSIM,OCINKO O TOMTO NECHCE ROZPRAVAT A JA MU ROZUMIEM...JA SOM VTEDY MALA 7 ROKOV A OCINO 32.AKO TO ZVLADAL??? VYBORNE.DOTERZ HO ZATO VSECIA OBDIVUJEME.JE TO VELMI SILNY,STATOCNY A UZASNY CLOVEK,KTOREHO MILUJEM NAJVIAC NA SVETE.
Bibi, srdiečko mi stislo... Klobúk dolu pred tvojim ockom!
Je mi z toho smutno, že takéto veci sa môžu stať v našom osvietenom storočí.
NikaJe mi ľúto ze si si musela tolko vytrpiet!!!ja som prvorodicka a mala som nadherny porod na ktory rada spominam!niektory lekari a personal vedia poriadne znepriemnit zivot!!!papa
Som velmi vdacna, ze existuje takato stranka, pretoze teraz, ked uz pocasie nedovoli chodit tak casto a na dlho na prechadzky, nemam sa s kym porozpravat a komu sa vyzalovat. Zaujal ma prispevok Maxi, ktora by chcela ist rodit este raz, kedy jej to bolo dopriate. Ja si tuto vetu zrejme uz nepoviem, pretoze pristup personalu a vsetky dalsie okolnosti prispeli k tomu, ze radsej nie.
Ja som si vetu, ze by som sla rodit zas, povedala po prvom synovi. Mala som vtedy 20, vsetci sa na mna pozerali ako na "soplavu" maminu, rodila som v bolestiach neuveritelnych 16 hodin, sestricka mi neverila, ze mam kontrakcie, lebo CTG jej nic neukazovalo, az ked ma dala na stol a uviazala, zistila, ze hlavicka je uz temer vonku. Syn prisiel na svet uz potom relativne rychlo a to, ze doktorovi usla nejaka zilka pri siti a ja som mala pol zadku podliatu krvou a priserne ma to bolelo, mi vobec nevadilo. Syn bol v poriadku (az na zltacku, pretoze sa ohlasil 3 tyzdne pred terminom) a ja som sa nevedela na neho vynadivat. Bola som "pricucnuta" na neho a ani dychat som nemusela. Vtedy som si povedala: "Rodit? Kedykolvek, da sa to zvladnut a druhy porod bude uz len lahsi!" Az na to, ze druhykrat som sla rodit skoro po siedmych rokoch.
Na stastie po styroch dnoch sa syn rozhodol vyliest (som mu dodnes vdacna) a porod sa rozbehol spontanne. Samozrejme nevyhnutnou sucastou bol klistir uz druhy v poradi, pretoze si sestricka myslela, ze mi ho treba dat uz na druhy den mojej hospitalizacie. Ked som zisla na porodnu salu - pripravena (oholena na kompletku - najvacsia sranda bola, ked to zacalo rast), sestricka na mna zarevala, ze co tam chcem, ked nemam kontrakcie viditelne na CTG. Opat ta ista situacia, kedy som ju presviedcala, ze kontrakcie mam, ze bolia ako svina ... povedala, ze som precitlivela a mam nizky prah bolestivosti. Nehadala som sa, nestihala som. Bez vody ma totiz kontrakcie boleli stokrat viac ako s vodou a nemala som sil. Aby som to skratila, prezila som tam opat neuveritelnych 12 hodin v neznesitelnych bolestiach, po tme (rodila som v noci) a sama v izbe bez toho, aby ma niekto kontroloval a ku koncu mi moj syn tak tlacil na nervy, ze som si necitila nohy od bedrovych klbov az po palce na nohach. Neplakala som od porodnych bolesti, ale tie nohy ... (mam zimomriavky). Dieta malo miernu tachykardiu pocas CTG, ja som bola otvorena len na dva ci tri prsty, ale bolo treba rodit. Prislo na mna tlacenie, sestricka po mne revala, ze mam drzat, ze ci sa chcem cela dotrhat. Skusali ste niekedy drzat porodne kontrakcie, ked sa vyse trojkilove dieta snazi dostat von a vy mate drzat? Prezila som, bola som poctiva, ale pomaly ozvy srdca ustavali a tak prisiel povel: "Tlacte!" "A ako? Mne sa uz neda." Nevedela som kde je sever, pomaly som uz stracala vedomie medzi kontrakciami a teraz tlacte. Na treti pokus som sa "nasrala" ako som najviac vedela a zuriac som syna vytlacila. Zuriac. Syn mal opuchnutu lebku - edem hlavy, hematom v tvari - celo, oci podliate krvou, ale kricat zacal asi po troch sekundach. Isiel do inkubatora a ja som ho na cele dva dni nevidela. Hodinu ma sili a stopkali ako rukavicky. Sitie natrhnutej koze - neprajem nikomu. Dva tri stehy clovek vydrzi. Mezokain v kozi nezabera a tak som prezila 12 stehov, az som zabudla na nohy a kontrakcie bez vody. To, ze som neskutocne krvacala a musela som sa podrobit testom na zrazanlivost krvi, nebolo nic. To bol iba porod. Radovala som sa, ze to skoncilo. Ale ono to v skutocnosti este len zacinalo! Nespocetne navstevy nemocnice a stretavanie lekarov a pseudolekarov.
Tehotenstvo super, v 30. tyzdni som sa dala pre istotu pozriet aj inym odbornikom v krajskom meste, aby sa nezopakoval predcasny porod a zltacka. Ten mi povedal, ze som v 34. tyzdni a ze to mam oznamit svojmu lekarovi. Moj lekar sa urazil, ze som bola inde a povedal, ze termin nezmeni a vysvetlovat svoju teoriu. Ja som si terminom pocatia bola "temer" ista, ale povedat, kedy to presne vyslo asi malokto vie. A tak som sla rodit rovno z prace. Teda rano som sa tam uz nedosla, lebo mi praskla voda a zacala postupne "odkvapkavat". Bol to 36. tyzden podla mojho lekara. Na stastie som pozbierala poslednu odvahu a sla som do nemocnice do krajskeho mesta za tym lekarom, ktory ma upozornil na "zmenu terminu". Prijal ma uzasne, s absolutnou starostlivostou a starostou o dieta i mna. On bol naozaj prototyp starostliveho lekara - porodnika.
A tak som styri dni "kvapkala", bola som napojena na infuzku, liezla som na kozu, kde ma "mechanicky otvarali" (ako v stredoveku, ale vraj to musi byt - nech si to vyskusaju na sebe, lezat tam s "otvorenym obchodom", do ktoreho nazera 6 chlapov - lekarov a dve sestricky a este sa snazia otvorit vyklad na "viac prstov")
Syn sa narodil 4 tyzdne pred terminom, na piaty den prestal v nemocnici (na stastie) dychat - syndrom nahleho umrtia, nastastie si to sestricka vsimla, zresuscitovali ho a chytil sa. Primar mi prisiel povedat, ze moje dieta ma bud zapal mozgovych blan alebo pluc a ze sa mam pripravit na najhorsie. (Ohromni pristup k rodicke. Esteze som nestratila mlieko, revala som ako tur). Potom zacali vysetrenia a okrem vysokej zltacky mal "dierku v srdci" - tzv. FOA. Viac o tom neviem, ale zvykne sa to upravit same, podarilo sa. Ine sa nastastie nepotvrdilo a tak sme sli po dvoch tyzdnoch doma. Doma sme boli na monitorovacej poduske 8 mesiacov. Ked mal dva mesiace dostal pruh na pupku (vraj to mavaju nedonosene deti),hrozila operacia. Kazde dva dni sme sedavali na pohotovosti a sledovali, ci sa uz crevko zacviklo alebo je to iba kolika. Vzdala som to, prilepila na pupok desatkorunacku a bolo po pruhu.
Napriek dramatickemu uvodu, som ho kojila rok a pol. V snahe dat mu to nalepsie, som si uz v nemocnici mlieko rucne odsavala, hriala sa pred horskym slnkom a striekala si do nosa Oxitocin, aby sa mi to mlieko pustilo. Podarilo sa. Syn celkom dobre prosperoval a teraz ma tri a pol roka. Obcas nejake chripky, anginy az na .... 1. 5. t.r. nastup do skolky. Po troch rokoch doma. Prvy tyzden v skolke priniesol okrem narekov aj sopliky a kasel a moju prvu OČR. Samozrejme na tyzden antibiotika a potom na tri dni do skolky - ved s kym by bol, ked sme vsetci v praci, aj stari rodicia. A dalsie antibiotika kvoli kaslu a silnym soplikom. Po kontrole po styroch dnoch dalsie antibiotika, lebo este stale su tam zelene sopliky v hrdle vidiet. Po dobrati antibiotik a striedavych OČR s manzelom som vydrzala az DEŇ v praci a potom do rana 39,6. Opat antibiotika - treti druh v poradi a zacinaju 40tky na 5 dlhych dni. Na nestastie je tam vikend - navsteva pohotovosti - predpisany Kinedryl, aby tie "vyborne" antibiotika nevyvratil a do pondelka strach o zivot. V pondelok navsteva nasej lekarky, ktora nas s usmevom a Diazepamom poslala domov, ze to prejde.
Normalna mama bez medicinskeho vzdelania si povie, "verim doktorom", maju na to papier, ale v tomto bode som povedala dost. Verte, ci nie, az na pohotovosti po piatich dnoch 40 stupnovych horucok a striedania Panadolu, ibuprofenu a cipkov mi na pohotovosti polozili otazku, ci mu niekto zobral krv a urobil dalsie vysetrenia. Hned sme sli do nemocnice a na druhy den leteli opat do krajskeho mesta, kde nam okrem zapalu priedusiek a pluc potvrdili aj akutny zapal osrdcovnika. Nastastie v poradi stvrte antibiotika zabrali, synovi uz temer nepracovali creva, brusko mal nafuknute ako balon, biely bol ako misa z porcelanu.
Dostali sme sa z toho, dala som po troch mesiacoch v praci vypoved a som na predlzenej MD. Do kedy neviem, este nas cakaju kontroly a vysetrenia, ci je vsetko v poriadku a ja cakam, kedy to skonci. Keby budem moct pokojne spavat a byt spolahnuta na to, ze ked pridem za lekarom akymkolvek, tak mi vcas a dobre poradi a nieze ja budem spokojna, ale moje deti budu zdrave a nic ich neohrozi.
Zacala som porodom a skoncila chorobou syna. Jeden spolocny menovatel tam je vsak zrejmy - lekari a sestricky. Cest tym, ktory vedia byt popri svojej praci aj ludmi. Ti si nezasluzia, aby sme ich hadzali do jedneho vreca s tymi, ktori to nevedia a rodia hanbu tomuto stavu. Ale bohuzial aj keby tych zlych bolo menej, narobia vacsinou take "skody" ci uz na zdravi alebo dusiach, ze sa to vracia velmi tazko spät.
Ja som zmenila detsku lekarku, vykaslala sa na svoju karieru a staram sa o neho doma sama, ale stale som si nie ista, ci je to dost na to, aby sa podobna situacia nezopakovala opat neskor nam alebo niekomu inemu.
Zdravim Vas a prajem hlavne vela zdravia. To ostatne naozaj postupne pride aj samo.