Jay Heinrichs - Rétorika pre každého

Jay Heinrichs svoju kariéru začal ako novinár a redaktor vo Washingtone, špecializoval sa na ochranu životného prostredia. Dvadsaťpäť rokov pracoval ako autor časopisov, redaktor a vedúci pracovník v rôznych vydavateľstvách. Neskôr bol zástupca šéfredaktora v časopise Outside, šéfredaktor oddelenia pre šport a zdravie v Rodale Inc., zakladajúcim riaditeľom časopisu US Airways Attaché a skupinový vydavateľ Ivy League Magazine Network.

Rada pre rozvoj a podporu vzdelávania mu udelila trikrát zlatú medailu za najlepšiu reportáž o vyššom vzdelávaní. So svojou ženou Dorothy žije na stopäťdesiatakrovom pozemku v strednom New Hampshire.

SlnkoSlnkoSlnko

Jay Heinrichs sa celoživotne a s nadšením venuje rétorike. Svoje bohaté poznatky a skúsenosti zhrnul v knihe Rétorika pre každého s podtitulom Čo nás môžu Aristoteles, Lincoln a Homer Simpson naučiť o presviedčaní.

Logika a rétorika boli základom vyššieho vzdelania u starých Grékov a potom aj Rimanov. Aristotelova kniha Rétorika je dodnes považovaná za najväčšie dielo, ktoré o tomto umení bolo napísané. To bolo v roku 332 pred naším letopočtom, z čoho (okrem iného) vyplýva, že reč je stále najdôležitejším zdrojom ne/porozumenia medzi ľuďmi.

Heinrichs tvrdí, že umenie rétoriky sa dá úspešne používať aj v bežnom živote, pri každodenných rozhovoroch a vo všetkých situáciach.

Najprv si však treba uvedomiť, že je výrazný rozdiel medzi sporom a hádkou.

Spor - minimálne dve strany zaujímajú rozdielne postoje, prednášajú argumenty, pričom cieľom diskusie je násť riešenie, prijateľné pre obe strany.

Hádka - ide o to, aby jedna zo strán (MOJA!) vyhrala (pričom je nepodstatné, akým spôsobom).

SlnkoSlnkoSlnko

Hádky necháme bokom, to vie každý aj bez učenia. Pohádať sa je v komunikácii tá najľahšia vec.

Čo sa týka sporov - podľa Aristotela sa všetky dajú rozdeliť do troch kategórií: 1. vina, 2. hodnoty a 3. voľba.
Podľa toho, o čo v diskusii ide, sú vedené v troch časoch.

Minulý čas - vina
To je sudcovská rétorika, skvelo funguje právnikom a policajtom.
Cieľom je určiť vinníka a vymerať trest.

Prítomný čas - hodnoty
To je demoštratívna rétorika chvály a hany, rozhoduje sa o dobre a zle, rozlišuje od seba skupiny a jednotlivcov. Je to jazyk verejných preslovov a kázní, inými slovami reč kmeňového náčelníka (alebo aj niekoho, kto sa za neho "pasuje").
Cieľom je presvedčiť o svojej pravde publikum (môže pozostávať len z jediného poslucháča - trebárs manžel, šéfka, suseda z prvého poschodia...atď.)

Budúci čas - voľba
Rétorika poradná, diskutuje sa o možnostiach ďalšieho postupu, pomáha pri rozhodovaní.
Cieľom je nájsť spoločné a hlavne dobré riešenie.

Keď je to takto pekne polopatisticky rozobrané, je jasné, že ak sa chceme dopracovať k úspešnému vyriešeniu sporu (s manželom, šéfkou, susedou z prvého poschodia... atď.), treba sa v komunikácii držať práve budúceho času.

SlnkoSlnkoSlnkoRétorické fauly sú buď nechcené alebo úmyselné ťahy, ktoré debatu zastavujú, alebo odvádzajú celkom nesprávnym smerom, čím sa znemožňuje nájdenie prijateľného riešenia.

- Odbiehanie od budúceho času
Minulý aj prítomný čas sa v diskusii tiež hodia, ale vytrvalo ťahať diskusiu iba k nim (alebo zotrvávať iba v nich) nevedie k prijateľnému riešeniu.

- Neústupnosť
Tu patrí "obhajoba hlasom božím" (takto to MUSÍ byť, lebo...), nelogické trvanie na svojej pravde, napriek protiargumentom; a neochota vypočuť si druhú stranu.

- Ponižovanie
Čokoľvek, čo má za účel len ponížiť, uraziť a zraniť spoludiskutéra.

- Narážky
Druh irónie, cieľom ktorej je druhého zosmiešniť.

- Vyhrážanie
Rétori hovoria argumentum ad baculum teda argumentácia palicou. Publiku upiera možnosť voľby.

- Neslušné a vulgárne slová (gestá)

- Úplná a skutočná hlúposť

SlnkoSlnkoSlnko

V knihe je reč aj o vlastnostiach rečníka, ktorý môže doviesť spor k úspešnému riešeniu: (na prvom mieste) slušnosť, praktická múdrosť a nezaujatosť.

Podrobne sú rozobraté aj argumentačné nástroje, načasovanie diskusie, tvorba prejavu, prednes a mnoho ďalšieho.
To všetko je podané s vtipom a na praktických príkladoch z autorovho života i z jeho okolia. Na demonštráciu sú použité výroky kráľovnej Margaréty, Abraháma Lincolna, Georga Busha, Jimyho Cartera, Winstona Churchilla, Martina Luthera Kinga, Mariah Carey, Homera Simpsona a mnohých ďalších.
Kniha sa právom stala svetovým bestsellerom.

SlnkoSlnkoSlnko

Umenie rétoriky vymizlo na začiatku osemnásteho storočia. Logickým dôsledkom je, že sme akosi stratili schopnosť vecne a konštruktívne diskutovať. Dospeli sme až k tomu, že mnoho ľudí chápe diskusiu ako jednotné tlieskanie MOJEJ pravde. Ak si ktosi "dovolí" vzniesť protiargument, je zvyčajne okamžite zosmiešňovaný, u/mlátený argumentačnou palicou či urážkami.

Dobrá správa je, že rétorika sa znova začína vyučovať. Autor v závere knihy píše, že ju pred publikovaním dal k prečítaniu a posúdeniu (okrem iných) aj študentom a profesorom rétoriky. Očarene konštatuje, že od nich dostal tie najtvrdšie a súčasne prísne logické, trefné a najpodnetnejšie spätné väzby.

Ďalšia dobrá správa je, že k rétorike netreba mať žiadne špeciálne nadanie. Dá sa naučiť a potom byť k prospechu ako jednotlivcovi, tak v konečnom dôsledku aj celej spoločnosti.

Komentáre

Ešte moje dva obľúbené výroky:

Nesúhlasím s vaším názorom, ale do posledného dychu budem brániť vaše právo naň.
Voltair

Múdry napadne nesprávny názor, hlupák jeho autora.
Kurt Tackmann

Mimochodom, s logikou sme na tom rovnako biedne ako s rétorikou.

Dlhodobo si všímam, že mnoho ľudí už nechápe ani základné logické výroky, ktorých je AŽ päť, a je to učivo prvého ročníka gymnázií.

konjunkcia - "a súčasne"
alternatíva - "alebo"
implikácia - "ak..., tak potom... "
ekvivalencia - "vtedy a len vtedy, keď..."
negácia - "nie je pravda, že..."

Hlavne implikácia je často vnímaná nesprávne, akosi sa neberie do úvahy, že druhá časť výroku platí len vtedy, AK je splnená podmienka v prvej časti.
Pri ekvivalencii a alternatíve mnoho ľudí proste nechápe v prvom prípade výlučnosť, v druhom možnosť voľby.
Konjunkciu ľudia zatiaľ zvládajú, v negácii sú mnohí experti.

Ak má niekto chuť, tak pekne zhrnuté je to napr. tu: http://www.gljs.sk/~sjiricek/mat/logika.pdf

O praktickej múdrosti Heinrichs (okrem iného) píše:
Publikum by vás malo považovať za rozumného človeka, ktorý je zároveň dosť inteligentný, aby dokázal príslušný problém vyriešiť. Keď operujete slepé črevo, vašu praktickú múdrosť preukáže skôr titul z lekárskej fakulty ako znalosť Biblie. Praktická múdrosť je ten druh zdravého rozumu, ktorý prinesie hmatateľné výsledky.

Pomerne často tu čítam niečo v znení: "Kto nezažil, nepochopí."
Ono to dáva zmysel, má to ale dva háčiky.

1. Ako pýtajúci sa vie, či odpovedajúci má danú vedomosť (zručnosť, zážitok, skúsenosť)?

Zvyčajne to pýtajúci sa jednoducho nevie. Veľmi často je tu totiž doslova pár minút, teda tu nepozná nikoho ani len cez písmenká. Zavesí svoj problém a keď dostane rady, neraz sa začne jedovať: "Nič o tom nevieš, tak čuš!"

A aj keď odpovedajúci uvedie niečo na spôsob: "Toto som zažila, riešila, mám to za sebou...", ešte stále to nemusí byť pravda. Odpovedajúci predsa môže fabulovať (OK, tak na plnú hubu - môže klamať).

2. Ak aj odpovedajúci danú vedomosť (zručnosť, zážitok, skúsenosť) skutočne má, je to aj dôkaz toho, že vie problém riešiť?

Nuž, veľmi často nie je.

Dajme tomu, že osoba A mala problém a) s výchovou, b) s manželstvom, c) so šéfkou.
Momentálny stav - a) dieťa je drogovo závislé a sedí vo väzení, b) osoba A je dvakrát rozvedená, c) osoba A je dlhodobo nezamestnaná.

Osoba Z tiež mala problém a) s výchovou, b) s manželstvom, c) so šéfkou.
Momentálny stav - a) dieťa študuje na prestížnej vysokej škole v zahraničí, dosahuje skvelé výsledky, je obľúbené u iných študentov aj u profesorov, b) manželstvo osoby Z stále trvá, je pokojné a spokojné, c) osoba Z má zaujímavú prácu, ktorá ju baví a teší a v neposlednom rade je finančne veľmi dobre ohodnotená.

Ja viem, toto sú dosť extrémne príklady, ale vymyslela som ich pre názornosť.
Osoba A aj Z majú skúsenosť s problémom z danej oblasti. Ale ktorá z nich preukázala aj praktickú múdrosť na vyriešenie problému?

Minule mi tu Elin položila otázku o poradenstve. Vtedy som jej odpísala, že odpoveď sa mi "hodí" do tohto príspevku o komunikácii, ktorý však ešte nebol napísaný, takže teraz kopírujem otázku sem:

chcem sa ta spytat, ako riesis sama pre seba ten rozpor medzi predpokladom, ze kazdy ma svoje vnimanie svojej reality (a ma nan nespochybnitelne pravo) a tym, ze bezne poradenstvo funguje tak, ze inym casto doslova vnucujeme nase vnimanie, niekedy nie zrovna setrne (myslim, ze zrovna tu na NM sa celkom udomacnil vyraz "nakopavanie").

***

Nuž, najprv si definujem, čo rozumiem pod bežným poradenstvom, lebo to je veľmi široký pojem.
1. sieť riadnych poradní - poradenstvo tam poskytujú psychológovia, sociálne pracovníčky, právnici a podobne
2. odborné poradenstvo iného druhu - to je napr. predavač v obchode s elektronikou, pracovníčka na daňovom úrade, mykológ v poradni...
3. sieť laických poradní - sem patrí aj NM (myslím príspevky a komentáre bežných užívateľov; advokátska, psychologická a sociálna poradňa na NM patria do prvej kategórie), babský pokec pri kávičke, dôverná priateľka, chlapi pri pive (alebo na golfe) a tak ďalej
4. akýkoľvek človek, ktorý sa vyskytne v pravom čase na pravom mieste - napr. pani na autobusovej zastávke, chatár na horskej chate...

***

Vo všetkých prípadoch takmer univerzálne platí, že o poradenstvo treba požiadať.
Netýka sa to všetkých predavačov - poznáme všetci takých, ktorí sa opýtajú aj sami, s čím zákazníkovi môžu pomôcť (čo je v prípade predavača v poriadku). Netýka sa to ani občanov, ktorí majú "záchranársky komplex" (a v ktorejkoľvek chvíli a v akejkoľvek situácii sa s ponukou akejkoľvek pomoci vrhajú na iných občanov).
Neviem však o prípade, kedy by (napr.) psychológ odchytával ľudí na ulici a silou-mocou im vnucoval svoje rady. Takže ak sa niekto pýta, dostane odpovede, a tie sa mu nemusia práve páčiť.
Na NM je to v podstate o tom istom - nepýtaj sa, ak nie si pripravený počuť/čítať (akúkoľvek) odpoveď.

***

Potom tu máme ľudí, ktorí si z nejakého dôvodu nevedia v nejakej situácii poradiť sami. Majú X možností - od neproduktívneho trápenia sa "vnútri", cez pokus - omyl riešenia, až po požiadanie o radu. V poslednom prípade zase nastáva "vetvenie" - koho požiadať?

***

Zase si vezmime osobu A, ktorá má nejaký vzťahový problém (v podstate je jedno aký).

Môže sa objednať k psychológovi, to je predsa odborník, takže má know how.
Osoba A bude s psychológom spolupracovať, alebo nespolupracovať, alebo to striedať. V prvom prípade veľmi pravdepodobne svoj problém (časom) vyrieši.
V druhom prípade veľmi pravdepodobne nie (a potom má zvyčajne "dôvod" na sťažovanie sa, akí sú tí psychológovia babráci a ešte horšie).
V treťom prípade o výsledku rozhodne, ktorá aktivita prevládne (spolupráca/nespolupráca) a tiež to, akú má človek trpezlivosť, dôslednosť a vytrvalosť.

Osoba A sa môže obrátiť so žiadosťou o radu aj na babský pokec, NM, alebo dôvernú priateľku.
V tejto kategórii poradenstva dostane osoba A rady rôzneho druhu - od extrémnych typu bojuj-uteč, cez vyslovene zcestné, až po fundované.
A teraz pozor - z tejto "ponuky" si vyberá osoba A. Nikto iný. Čo si vyberie, to je jej vec. (A jeden poradca sa zduje, druhý trvá na tom, že osoba A MUSÍ zrealizovať jeho riešenie a tretí proste akceptuje výber osoby A).
V tomto prípade je možnosť, aby si osoba A určila nejaké "referencie", podľa ktorých si vyberie vhodného poradcu - kuk komentár vyššie o praktickej múdrosti. (Priateľky a ich osobný život zvyčajne pozná, na NM je možnosť pozrieť si príspevky danej osoby aj niekoľko rokov dozadu a urobiť si tak predstavu, čo to asi tak je za človeka.)

Osoba A môže svoj problém predostrieť aj inde - predavačovi v elektroobchode, panej na autobusovej zastávke, či bútľavej vŕbe pri potoku. Veľmi pravdepodobne dostane ako "odpoveď" len začudovaný (a/alebo nechápavý) pohľad, v prípade bútľavej vŕby ani to nie. V horšom prípade pošlú osobu A rovno do hája zeleného.

***

No dobre, ďalej.

Osoba B má nejaký technický problém - napríklad si nevie vybrať TV; alebo netuší, ako vyplniť daňové priznanie typu B; alebo nemá šajnu, aké huby si doniesla z lesa - plávky, dubáky, muchotrávky zelené?

Ísť s týmto k psychológovi je mierne od veci. Kategória laických poradcov môže a nemusí poradiť dobre, rovnako ako kategória náhodných poradcov (ale zas si z "ponuky" rád vyberá IBA a LEN osoba B). Najlepšie riešenie je teda obrátiť sa na odborníka v danej oblasti (a potom sa zariadiť podľa jeho rady).

***

No a do tretice má osoba C nejaký akútny problém, ktorý treba vyriešiť hneď. Čiže musí požiadať o radu prvého náhodného blížneho.
A tak sa pýta pani na zastávke: "Keď sa chcem dostať do Hornej Dolnej, mám nastúpiť na tento autobus?", prípadne chce od chatára v horskej chate poradiť, či má ísť po zelenej alebo modrej turistickej značke.

V tomto prípade osoba C v podstate nemá možnosť zistiť, akou praktickou múdrosťou náhodný radca disponuje, takže má dve základné možnosti - zariadiť sa podľa jeho rady alebo nie. Výber znova robí osoba C.

***

Aby som sa konečne dostala k odpovedi.

Bežné poradenstvo funguje dobre za predpokladu, že si pýtajúci sa dobre vyberie radcu - či už priamo odborníka, alebo niekoho s praktickou múdrosťou. (Isteže, stále je tu možnosť, že odborník je odborníkom len na papieri a niekto s údajnou praktickou múdrosťou vie len dobre klamať.)

Ak si pýtajúci sa vyberie za poradcu niekoho s divným zmyslom pre humor, ktorý ho "vedie" k tomu, aby úmyselne dával nesprávne rady; alebo niekoho, kto si cez "radu" rieši v prvom (a neraz súčasne aj v poslednom) rade vlastné frustrácie a strachy; alebo niekoho, kto už síce niečo z danej oblasti riešil, ale vyriešil zle (alebo vôbec, problém trvá), tak je to vcelku spoľahlivá cesta k tomu, aby si pýtajúci nabúral nos.
Len hold, kto vyberal radcu?

Ak si pýtajúci sa vyberie poradcu dobre (skutočného odborníka, alebo niekoho so skutočnou praktickou múdrosťou), ale jeho rady sa mu z nejakého dôvodu nepáčia (nie sú "pohodlné", ani "hladkacie", ani rýchle, ani ľahké), a teda sa nimi neriadi, zase pýtajúci celkom spoľahlivo smeruje k nabúraniu si nosa.
Len hold, kto vyberal ne/riešenie?

***

Ešte k "nakopávaniu".

Minule mi MM povedal, že mám zvláštny spôsob komunikácie s inými ľuďmi. Spýtala som sa ho: "Myslíš to, že s nimi jednám ako s dospelými?" MM sa zarazil, zadumal, potom sa začal smiať: "Vlastne áno, presne to."

Toto si všímam dlhodobo - ak s deťmi hovorím ako s rovnocennými, ony to veľmi oceňujú a úžasne spolupracujú. Ak s dospelými hovorím ako s rovnocennými, v mnohých prípadoch sa zdujú, že som necitlivá (arogantná, drzá, bezohľadná... doplň, čo uznáš za vhodné), pretože s nimi nehovorím ako s trojročným dieťaťom, ktoré si udrelo kolienko ("Fúúú, fúúú, bakaná stolička, udrela Janka!")

Vychádza mi z toho, že to, čo pýtajúci sa trebárs vníma ako "nakopávanie", je často v skutočnosti len pomenúvanie vecí a javov príslušnými pomenovaniami a jednanie na úrovni dospelých jedincov.

Takže doplním posledný bod - bežné poradenstvo funguje dobre, ak je pýtajúci sa navyše ochotný prevziať svoj diel zodpovednosti na vzniknutej situácii, v ktorej sa nachádza; pracovať na riešení (on sám, ach, jaj, veru nikto to za neho neurobí); a nezastaví sa pri tom, že len usilovne ukazuje prstíkom na "bakaného" radcu, ktorý si "dovolil" povedať, že ak bude chodiť po svete ako slepý a nevyhýbať sa stoličkám, tak si koleno bude búchať opakovane.

***

(Fu, koľko to má, tri kilometre, či štyri? A tak som si popísala, čo už so mňou... Chichocem saChichocem saChichocem sa ;-))

Ako prečítala som si to celé, zistila som, že mám skutočne veľké rezervy v rétorike a to hlavne také, že neviem s ľuďmi jednať ako Ty, teda ako so seberovnými, lebo sa bojím, že sa urazia, hlavne priatelia, ktorí tiež neovládajú rétoriku. Alebo potom to nie sú priatelia? Asi aj to je možné. Budem sa to musieť naučiť aj za podmienok, že niektorí "priatelia" so mnou už nikdy v živote neprehodia ani slovo. Úsmev Čo už.
Perfektný článok. Áno

A tak ja mám hlavne veľké rezervy v "kódovaní". Myslím tým také prípady, ako keď som sa minule rozprávala s tretím (či štvrtým?) susedom. Rečnil a rečnil, akú má bohatú úrodu jabĺk a bude pršať, lebo ho riadne láme v kolene, a tak teda na ten strom nepolezie, jablká popadajú, obúchajú sa a pohnijú, ale dnes je krásne, len keby ho to koleno nebolelo...
A mne až za tri dni docvaklo, že si chcel požičať rebrík.

Nuž, ja ako ťažký praktik uprednostňujem čo najjasnejšie a čo najpresnejšie formulovanú reč typu: "Dobrý deň, suseda, prosím, môžete mi požičať rebrík?" "Pravdaže, hneď ho prinesiem."
Kopec času a energie ušetrenej, navyše sa minimalizuje možnosť "informačného šumu". Aj preto sa nemienim "kódovaniu" učiť.

Háčik je v tom, že mnoho ľudí uprednostňuje ten susedov spôsob komunikácie, lebo priama a jasná reč je vnímaná ako nezdvorilá. Títo ľudia napríklad zásadne používajú podmieňovací spôsob: "Chcel/a by som vás požiadať... Chcel/a by som, ak by ste urobili toto a toto..."

Mne to príde podivuhodné - aké chcel/a by som vás požiadať? Však žiada, nie? Aké chcel/a by som? Však chcem a hotovo.

To mi pripomenulo scénu z filmu Interstate 60, kde jedna z postáv hovorí: "Hovor, čo hovoriť chceš, a mysli to vážne".
"Demonštrácia" tohto priameho a jasného postoja v praxi aj s príslušnou reakciou "kódujúceho" (a nezúčastnených "divákov"): http://www.youtube.com/watch?v=bsZRBeHHcyg
(Tieto tri scény z filmu sú, mimochodom, v nadsádzke a súčasne v skratke a súčasne v obraze, to, čo som rozpisovala v komentári vyššie ako reakciu na otázku Elin.)

Presne nad tymto sa dost casto pozastavujem aj ja. Napr. sestra mi oznami: "Buduci tyzden by som potrebovala postrazit maleho(bodka)." Alebo este lepsie: "Cez prazdniny bude u nas asi zatvorena skolka...(bla bla bla)" A co tym chcel basnik vlastne povedat? To je naozaj take tazke povedat na rovinu: "Segra, prosim ta, postrazis mi cez prazdniny maleho?" A to je sestra, u cudzich sa taketo nieco desifruje ovela horsie. Ja potom nikdy neviem, ci sa mam chytat na udicku alebo tvarit, ze nechapem (niekedy naozaj nechapem) Mrkám .

Ono to nie až taký div, v našej kultúre dominujú podprahové signály a "čítanie titulkov z čela".

Syn: "Som hladný!" A mamička hneď chystá chlebík s maslom, však to má chlapčiatko najradšej. A čo keď má syn práve teraz chuť na volské oko? No, smola.

Takéto "prkotiny" sú na dennom poriadku, ono sa to na seba "vrství", až sa vytvorí "neprestrelná vrstva", ktorá človeku nedovolí komunikovať inak ako "okľukou", teda náznakmi.

V konečnom dôsledku to dospeje do štádia, keď je (napr.) žena pevne presvedčená, že "keby ma naozaj miloval, tak by vedel, že chcem toto a hento, nie tamto". A chudák muž sa bojí priamo požiadať o rebrík, lebo však čo keby si suseda pomyslela, že ani na ten rebrík nemá?
A ľudia sa potom prevelice čudujú, že nedostali, čo chceli.

Ribišška tu raz písala, ako to má "ošetrené" vo výchove ona.
Dcéra: "Som hladná."
Ribišška: "Som vysoká." (Alebo čokoľvek iné, čo jej práve príde na um a spadá do kategórie pravdivých výrokov o jej osobe.)
Dcéra (pouvažuje): "Chcem jesť."
Ribišška: "Chcem ježka."
Dcéra (znova pouvažuje): "Prosím si jesť."
Ribišška: "A čo chceš jesť?"
Dcéra: "Volské oko."
Má ho mať.

Áno presne tak nejako to riesim pri detoch aj ja, ale co s dospelymi, ktori mi nevedia povedat na rovinu, co chcu, netusim.

Nuž, ak sa mi podarilo dekódovať, že dotyčnému zrejme o niečo ide, zvykla som sa priamo pýtať: "Čo po mne chceš?"
Občas to prinieslo výsledky (teda jasnú odpoveď), ale väčšinou boli oslovení takí zaskočení, že aj zabudli, čo vlastne chceli.

Aj tak dobre ÚsmevMrkám B-].

ako tak čítam, som na tom ešte horšie, mne by ani po niekoľkých dňoch netrklo že sused chcel rebrík. Moje reakcie na jeho monológ by boli: Nemáte niekoho blízkeho, kto by vám pomohol? resp. Natrite si večer koleno nejakou masťou. Moje okolie vie, že keď niečo niekto odo mňa chce, tak začne: Mohla by si mi požičať, pômocť, atď... Napr škôlka, v júni min. roka som počula vetu: Škôlka bude zavretá celé prázdniny, opatríš mi malého, prosím ťa? Moja odpoveď: áno. Nič viac, nič menej. Ja som našim doma povedala: do hláv vám nevidím, keď odo mňa niečo chcete, povedzte mi to narovinu. Cudzích ľudí moc neriešim, ak vyprávajú a pritom čakajú že sa "chytím" a pochopím čo od mňa chcú, majú smolu. Ak povedia narovinu, poviem, či môžem urobiť, pomôcť.
díky za zaujímavý článok Slnko

Blízki vedia, že neviem čítať myšlienky; ani ja neočakávam, že budú čítať myšlienky mne; takže tam žiadny komunikačný problém nie je.
A ako je to super ÚsmevÁnoÁnoÁno

Stretávame sa v určitom prostredí, toto virtuálne prostredie je miesto, ktoré niekto založil primárne pre tento účel. Má to v pozvánke na stránku, nebudem sa opakovať.
Keď je reč o komunikácii, existuje aj čosi také ako komunikačná klíma v prostredí, ktoré v prostredí existuje a výrazne ovplyvňuje chovanie zúčastnených a výkonnosť a povahu celej stránky.

Ideme teoretizovať? Tak poďme na to:
Otvorená komunikačná klíma je charakteristická Popisnosťou (komunikácia je skôr opisná, pokecná, nie poučná a nariaďujúca), Orientáciou na riešenie, Otvorenosťou a čestnosťou (neexistujú postranné komunikačné cesty, to jest, keď už napríklad nakopávač ublíži človeku verejne v diskusii, tak nech sa mu v diskusii aj ospravedlní alebo objasní, ono v tých mailoch je to dosť zbabelé spoliehať sa na slušnosť druhej strany), Záujem o druhých (empatia a pochopenie), Rovnosť (každý člen je cenený bez ohľadu na pozíciu a rolu, ktorú zohráva, či je skalný, starý, alebo najnovší), Odpúšťanie (chyby sú chápané ako doprovod diskusie a konania, nikto nie je neomylný), Spätná väzba (kladná spätná väzba, nevyhnutná pre vzťahy, ktoré fórum vytvára).

Uzavretá komunikačná klíma má Predsudky (aj keď tu niekto tvrdí, že nemá predsudky, tak ak človeku hneď vyblafne, aký je nekompententný a neschopný v prvej zmienke, tak je to predsudok, najlepšie, ak si je vinný sám sebe), Kontrola (požadovaná konformita a manipulačná komunikácia, no ale účastníci nie sú ovce, Kastovanie (v komunikácii sú zjavné rozdiely stavu a schopností jednotlivcov)...toto je extrém aj pre Naničmamu, možno to niekto tak bude chápať ale patrí tu Dogmatickosť (neochota akceptovať názory iných, neochota prijímať kompromisy a Nepriateľstvo (potlačovanie dôležitosti ostatných účastníkov).

Ako ja nemám problém nakopávať, písať priamo a „fackovať“ od kraja, poďme meniť povahu diskusií na dôkazové štúdie, garantujem, že tu zostane pár ľudí a aj tých to prestane baviť. Čo na tom, že sa zničilo úsilie a peniaze niekoho iného. To je jeho problém, nie môj, že? Však, treba zostať svoj! Treba sa toho držať! Treba si to svoje a furt dokola a skryte, náznakovo.
Áno, ironizujem.
Ja Kamile fandím, chce tu mať tie pestré veci, ktoré tu boli na začiatku, oni sa tu môžu vrátiť, len ich tu treba pustiť a nechať tomu voľnosť. Tá pestrosť tvorila otvorenosť, otvorenosť vzťahov, systému pomoci, súdržnosti, možností kreatívneho organizovania a dobrovoľnosti. Nie som jej hovorca, ale z toho, čo čítam, aj keď sa jej ťažko vyjadruje, ide na to intuitívne, chce mať príjemnosť, vľúdnosť, empatiu v prvom rade, tak to treba buď rešpektovať, alebo si ísť po svojom niekde inde, alebo byť jednoducho ticho. A že vznikajú informované články, ako sa ľudia majú chovať, to považujem za alibizmus. Ľudia sú vždy všelijaký, farební v názoroch, v riešeniach, v komunikácii, to tu nikto nikomu neupiera, primárne je tu však vytvorené prostredie, ktoré niekto zastrešuje a malo by byť rešpektované.
Úsmev

A že vznikajú informované články, ako sa ľudia majú chovať, to považujem za alibizmus. Ľudia sú vždy všelijaký, farební v názoroch, v riešeniach, v komunikácii, to tu nikto nikomu neupiera, primárne je tu však vytvorené prostredie, ktoré niekto zastrešuje a malo by byť rešpektované.

Crystall, toto je príspevok o knihe, ktorú som čítala, veľmi sa mi páčila, považujem ju za prospešnú pre všetkých, tak ako hovorí aj jej názov. Prišla som sa tu podeliť jednak s mojimi dojmami, jednak s mojimi postrehmi, jednak s mojimi myšlienkami v súlade s témou (rétorika ako umenie - komunikácia celkovo).

Nie je to príspevok o Naničmame, ani o Kamile, ani o naničmamách (aj keď tu bola reč o NM, kedže je to prostredie, ktoré mnohé z nás dôverne poznajú, teda dobre "poslúži" ako názorná "ilustrácia").

Ja "nekódujem", považujem to za vyslovene zbytočné. Čiže ak chcem hovoriť o koze, vravím o KOZE, a nie o takom nejakom asi zvierati, čo má tuším štyri nohy, ale možno aj dve, a myslím, že má aj nejakú hlavu. Ak chcem hovoriť o voze, vravím o VOZE, a nie o nejakej veci, čo má - niečo sa mi tak vidí - aj niekoľko kolies, ale teda fakt netuším, koľko vlastne.
Takže ak budem chcieť niekedy napísať niečo o NM, tak to aj jasne pomenujem, a nebudem sa "schovávať" za nejakú recenziu o knihe, čo som dostala od MM na Vianoce.

video som si pozrela, aj keď si však odmyslím obrovské percento nadsádzky, nebolo od toho pána veľmi pekné, že si podmieňoval, priam až vynucoval pravdu tou výbušninou. To už mi tam zaváňalo niečím iným. Uff.
geo, kedy to Ty stíhaš, čítať knihu, napísať z nej článok, doplniť ho videom, uff.

Akékoľvek príbehy sú o skratke. Hlúpy Jano v rozprávke putoval sedem rokov - povieš to za (možno) sedem sekúnd, nerozoberá sa, kade presne išiel, kde všade spal, čo jedol, ako ho nohy boleli a tak.

Tento film je nielen skratka, je to stratka skratiek. Nacpal do jedného príbehu, trvajúceho 112 minút, v podstate celú ezoteriku. To sa nedá zvládnuť inak, len s poriadnou nadsádzkou.

V skutočnom živote nás ťažko prepadne pravdomilný pán, opásaný dynamitom. Ale naše klamstvá aj "okľuky" a "kódovanie" nás dobehne tak či tak. Skôr či neskôr.
Toť vedľa beží diskusia o chorobách, ktoré sú "demonštráciou" našich neriešených (alebo zle riešených, alebo nepriznaných) vnútorných problémov.
Vo vzťahoch sa neriešené problémy (alebo zle riešené problémy, alebo nepriznané problémy) zvyčajne končia rozpadom vzťahu, čo je tiež "dobehnutie" dôsledkov našich ne/činov.
V bežnom živote nás naša ne/schopnosť komunikovať stojí (napr.) kopu času či peňazí, ak nevieme (či nedokážeme) povedať jasné, stručné a pokojné: "Nie."

A tak ďalej, s tým nikto nevybabre ÚsmevÚsmev :-).

(Knižky čítam a filmy pozerám po večeroch, to je už zvyčajne pokoj, takže sa dá.)

najlepšie by bolo, ak by takých pravdumilujúcich ľudí bolo čo najviac, lenže nie je správne pravdu si vynucovať. A je aj pravda, že všetky klamstvá nás dobehnú. Veď nie nadarmo sa hovorí, že lož má krátke nohy. V podstate to vidím denne, ako klame kamoška manželovi do telefónu, ako klame predavačka zákazníkovi a atak stále dookola. Prečo to robíme? A mne nestačí vysvetlenie, veď sme "iba" ľudia. Dnes som mala v "práci" šaty nad kolená, mám toľko rokov, koľko mám, kamarátka mi povedala, ako mi to svedčí a pri tom nezašla ani za roh a druhej kamarátke povedala, že nemám na tie šaty vek, ani postavu. Prečo mi to nepovedala do tváre? Povedala som jej, že znesiem aj pravdu a napokon sa ona hanbila. Okrem toho bol to jej názor, ja jej ho neberiem, mám na to iný. Môžem to považovať aj za jej uhol pohľadu. Úsmev

Iste, vynucovať si pravdu, nič len pravdu a čistú pravdu prináleží akurát tak sudcom na súde. Ak ju nepovieš (a príde sa na to), budeš potrestaná za krivú prísahu.
To je, čo sa týka ľudí.

Ale život z nás tú pravdu vytrieska tak či tak, skôr-neskôr, takým či onakým spôsobom.
Takže je jednoduchšie, rozumnejšie a aj správnejšie snažiť sa o to, o čom je reč (napr.) v štyroch dohodách - nehreš slovom, rob všetko najlepšie ako dokážeš....

ÁnoÁnoÁnoÁno skvely clanok, opat mam o com premyslat
niekedy na moju adresu pocuvam, ze som "nejapna", rozumej "poviem uprimne na rovinu a bez kodovania ci prikraslovnia, co/ako/preco si myslim" s tym, ze pocuvajuci ma pravo mi oponovat alebo so mnou nesuhlasit a ja to velmi rada s dotycnym rozoberiem do suciastky, casto sa ale stane, ze dotycny je total mimo a radsej by chcel pocut, co chce pocut, nie to, co si naozaj myslim. velakrat potom premyslam, ci som fakt nejapna, ale pride mi to viac fer ako pochvalit Sylvush saty nad kolena do oci a potom sa za rohom s kolegynou chichotat, ze Sylvush to prehnala

Nuž, potom sme nejapné dve, a zrejme je nás aj viac Veľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmev

Jay Heinrichs na konci knihy píše, ako by vyzerala spoločnosť, kde by ľudia hovorili jasne, "prekukli" by všetky nelogické táraniny, podpásové ťahy a fauly, teda ako by vyzerala rétorická spoločnosť:
Nastal by hromadný odklon voličov od politických strán, pretože kmeňová politika by prestala byť in. Politici by sa mohli pretrhnúť, aby dokázali svoju nezaujatosť. Kandidáti by boli nútení hovoriť inteligentne, ako to robia v rétoricky založenej Británii. Nebola by potrebná žiadna reforma financovania reklamných kampaní, pretože voliči by dokázali prehliadnuť triky za reklamami. Najlepší debatéri by súťažili vo vystupovaní v najobľúbenejšom programe, ktorý by sa volal Rečnícka superstar. Predavači áut by zistili, že je zrazu omnoho ťažšie zlákať zákazníka. Začali by sme spolu naozaj hovoriť, a tiež jeden druhého počúvať.

Hlavne posledná veta je u mňa za sto bodov - toto táto spoločnosť potrebuje ako soľ ÁnoÁnoÁno

Sezónne recepty

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok