Prázdninovniček

Posledný školský deň dostala spolu s vysvedčením moja dcérka - prváčka - od pani učiteľky Majdy zošitok s nápisom prázdninový denník.

Vraj nech si doň deti zapisujú zážitky z prázdnin.

Prišlo mi to ako dobrý nápad. Veď kto z nás si po rokoch pamätá detaily výletov, odľahlé uličky cudzích miest alebo exotické kokteily z plážového baru?

Rozhodla som sa preto, zapisovať si svoje zážitky a ako už býva mojím, verím, že dobrým zvykom, podeliť sa s nimi tentokrát nielen cez svoj web.

Rakúsko

Naša cesta k moru vedie cez Rakúsko.

Máme tam už svoj obľúbený kemp, kde cestu za prázdninami začíname. Vedeli sme, že z domu to v pohode stíhame a do 10 večer, kedy sa už dnu nedostaneme, máme času habadej. Ale… niekde pred Českými Budějovicami sme postrehli, že sa okolo nás šíri zvláštny ťukavý zvuk. Najprv sme sa chlácholili predstavou povoleného blatníka na bicykli – 4 kúsky boli na streche auta, určite sa niekde uvoľnil šrúbok.

Šrúbok sa uvoľnil, ale nie na bicykli…. Našťastie bol pracovný deň, my vo veľkom meste so servisom. Nasledovali 2 hodiny strávené v mekáči – deti a ja a v servise – manžel. Mali sme šťastie, že sa jednalo len o povolený plech niekde pod motorom … Výsledkom ale bolo, že sme do nášho rakúskeho kempu dorazili so značným oneskorením.

Tesne, ale predsa sa nám podarilo dostať do kempu…

Na druhý deň deti vstávali, ako keby šli do školy a škôlky, pekne pred 7… Po ceste boli unavené a rozmrzené. Zvládnuť ich by bolo snáď len v silách špeciálneho pedagóga. Toho sme na cestu nezbalili, tak sme len desili distingvovaných nemeckých dôchodcov v okolí – deti krikom a rodičia výchovnými postupmi … :).

Na moment sa mi zacnelo po škole. Aspoňže vo vode boli deti v pohode. Jazero malo asi 18 stupňov a moje maximum – tak po kolena. Zvláštne, ako sa deti vo vode dokážu ukľudniť … Príroda je mocná.

Taliansko

Taliansky kemp – naša ďalšia štačia – poznáme ako svoje boty. Jazdíme tam už niekoľko rokov za sebou a pre mňa to je ako prísť domov. Ešte aj ľudí okolo poznávam a s upratovačkou na záchodoch si vymieňame zdvorilostné frázy – ona po taliansky, ja po anglicky. Teda aspoň dúfam, že sa jedná o dotazy typu – ako sa máš…. :).

Pre mňa je prvá noc pri mori ozajstným zázrakom. Posledný týždeň pred odchodom zaspávam len s antitusikami – po prechodenej viróze mi zostal výživný dráždivý kašeľ. Slaný vlhký vzduch funguje ako mávnutie čarovného prútika. Už ani kvapka stoptusinu… :)

Morsky vzduch je proste zdravý a tak nejak sám o sebe nabáda k dobrému, kvalitnému dýchaniu. Preto zbalím mobil a statív, deti s manželom pošlem na zmrzlinu a s chodidlami na hranici mora natáčam pre svoj web krátky tutorial na tému dýchanie.

Pôsobí to trochu exoticky, okolo sa zastavujú turisti a v duchu si určite ťukajú na čelo, kam až selfie mánia dospela… Nevadí  :), videiko mam natočené a až ho dokončím, putuje na web, snáď to bude čoby dup.

Jedinú vec, ktorú na severe Talianska nemám rada, sú komáre. Počet štípancov rastie každý deň. Upúšťam od prírodného repelentu, ktorý som varila ešte doma pred odchodom a kupujem pravý Talianskom overený výrobok. Zaujímavé je, že najviac štípancov mam na zadku. 4 na jednej a 6 na druhej polke.

Môj muž ma začína podozrievať z nekalostí … :).

Chorvátsko

Presúvame sa do Chorvátska. Tento rok prvýkrát dovolenka s presunom. Usúdili sme, že deti sú už dosť veľké na pobalenie a vybalenie, ktoré nás s posunutím na iné miesto čakajú.

Chorvátsko je proste …. iné. Rovnaké more, ale druhá strana. Pláže divokejšie, výhľady na ostrovy v okolí kamenisté, vzduch suchší a more krásne prehliadne. Našťastie!

Kamene v mori sú husto obývané ježkami, tak aspoňže vidíme, kam šliapeme … Ešteže mám sexy botky do vody ….  :) .

Prenajímame si čln a vyberáme sa na výlet.

Zastaneme v neobývanej zátoke, deťom navlečieme rukávy na plávanie a kúpeme sa. Voda je krásna. Priezračná a tyrkysová.

Určite by sme videli na dno, keby nebolo tak strašne ďaleko! Chvíľku plávam pod vodou dúfajúc, že uvidím niečo živé (možno žraloka…?), ale ta tyrkysová hlbočina ma tak hrozne desí, že okuliare odkladám a len si užívam plávanie okolo člna.

Je príjemne, jak všade rastie a vonia levanduľa.

A nielen to, prvýkrát v živote ochutnávam levanduľovú zmrzlinu. A viete čo? Bola výborná :).

Pred nami posledných pár dní pri mori. Posunuli sme sa vyššie – na Istriu, aby cesta domov bola čo najkratšia.

Sedíme u mora a kocháme sa výhľadom.

Hladina je posiata drobnými plachetničkami. More i obloha sú modré.

Pijem bjelu kavu, deti lížu zmrzlinu, manžel pije pivo, ktoré „ujde, ale není jako naše“. To samozrejme není. A vlastne sme to ani nečakali.

Predsa kvôli pivu, tu nie sme. Ale kvôli tomu výhľadu, kvôli tejto prchavej chvíli, áno.