Ja, Scarlett a tí ostatní ;-)

Dlho som si to neuvedomovala – napriek tomu, že Odviate vetrom som prvýkrát čítala skutočne v „rannej mladosti“ a aj to z donútenia (tá láska a očarenie prišli na 2x – ale tak je to asi aj v živote) – došlo mi to až vtedy, keď som dostala ako rozlúčkový darček po jednom z turnusov v mojom domovskom PT (= pioniersky tábor) knižku s „venovaním“ –mottom, ktoré malo charakterizovať obdarovaného: „Čo je mi súdené, tomu sa nebránim!“ Scarlett O´Harová – pravzor homo sapiens schopného prežiť všetko, všetkých, za každých okolností a ešte z toho získať pre seba keď už nie priamo splnenie svojich najtajnejších túžob, tak aspoň maximum, ktoré je za daných okolností možné. Ohybný prútik vo víchrici života, nech si vietor fúka ako chce, ohne sa síce, ale len čo búrka poľaví – narovná sa a stojí rovnejšie, pevnejšie a vzpriamenejšie ako kedykoľvek predtým. Zdanlivo nemá ani spôsoby, ani žiadne zásady, ba priam by sa dalo povedať, že nemá žiadnych kladov – ale zdanie (ako často) klame. Tak trochu v rozpore s tým, čo hovorí naše prvé video je jej princíp „aj zajtra je deň“ – ale práve toto mne pomáhalo veľmi často – čo sa ešte včera zdalo neriešiteľné, bolo na druhý deň úplne jasné.
Neviem síce, či to skutočne dotiahnem až na 5 – ale určite by som chcela spomenúť najstaršiu sestru svojej mamy – žena, ktorej život bol všetko možné, len nie jednoduchý, napriek tomu ho dokázala prijímať s hrdosťou, ale i pokorou, so smútkom, ale i radosťou ... Možno nie celkom ideálne životné podmienky vedela hodiť za hlavu a s nadšením a elánom sa vrhla do ochotníckeho divadelníčenia; keď našla lásku svojho života neváhala opustiť (len dočasne) rodnú hrudu napriek tomu, že nemala ani jazykovú ani žiadnu inú „kvalifikáciu“ a pre lepší štart do života sa spolu s ním vydala na zárobky „do Rakús“, nezlomilo ju ani to, že ako veľmi mladá ovdovela a ostala sama s 3 deťmi ... bola milá, vľúdna, láska a dobrota z nej prýštila každým pórom – vedieť takto prijímať svoj život, nezatrpknúť, ale ďakovať za každé nové ráno - to je skutočne umenie.
Ďalší dvaja moji „hrdinovia“ spolu úzko súvisia – sú to môj „apuci“ a Old Shatterhand. Ten prvý ma priviedol k tomu druhému a ten druhý (čuduj sa svete) ma priviedol k viere. Skutočne – napriek tomu, že v časoch, keď som prečítala svoju prvú „mayovku“ ma mama viedla skôr ku katechizmu a dievčenským románom, toto bola moja cesta a bola správna – ti dvaja chlapi (to som spoznala až neskôr) mali toho veľmi veľa spoločného – boli rovní a čestní, nepodplatiteľní, vždy a za každých okolností. Zároveň by obaja mohli byť dávaní za vzor „politickej korektnosti“, ktorá je taká populárna dnes – napriek vyhranenosti svojich názorov, tolerovali aj tie úplne odlišné a snažili sa, aby tak jednali aj iní. Odmietali násilie, ale keď ho boli prinútení použiť, celá zem sa triasla (teda, aby som spresnila – v prípade môjho otca to „násilie“ predstavoval prísny kukuč a nerozprávanie sa, ale bolelo to viac, ako facka), fascinoval ma spôsob, akým sa dokázali vyrovnať s „neprajníkmi“ – pamätám si, ako som sa otca pýtala, ako sa môže naďalej baviť s takými ľuďmi, povedal mi: „uraziť ma môže iba inteligent“...
Kto ma ešte ovplyvnil, formoval – neviem, či sa to dá zarátať – ale asi život sám. Naučila som sa, že (pre mňa) jediný spôsob, ako ho zvládnuť a nezblázniť sa je – jednoducho klásť jednu nohu pred druhú a ísť ďalej, život je krásny a žiť sa musí, aj keď práve nesvieti slnko – a sme tam, kde sme boli - – aj zajtra je deň ...