Na prvé miesto dávam seba!

Nadpis tohto príspevku by mi pred dvoma rokmi vôbec nič nehovoril, neoslovil by ma a prečo? Odpoveď je úplne jednoduchá, necítila som to tak, nebola som s tými slovami stotožnená.  Tento článok  mi už dlho leží v hlave a ja len dúfam, že sa mi podarí ho „vypľuť“  zo seba tak ako to cítim J

Minulý týždeň som sa pár priateľov opýtala, koho vo svojom živote dávajú na prvé miesto. Odpovede boli pomerne rovnaké – deti, manžela, vnúčatá a ostatných členov rodiny. Keď som svoju otázku upresnila o to, kam by v tomto pomyselnom rebríčku umiestnili seba, väčšina odpovedí bola „za všetkých spomenutých rodinných príslušníkov, za deti,  v najlepšom... na prvé miesto dávam deti a seba. Iba jediná kamarátka a môj štvorročný syn pohotovo odpovedali, že na prvé miesto samozrejme umiestňujú seba.

Moja odpoveď by bola veru nedávno úplne rovnaká ako väčšiny opýtaných. Veď ako by mohla matka rodiny odpovedať inak? Má predsa deti, manžela rodinu – tá musí byť pre ňu na prvom mieste.  Odkiaľ je v nás (teda aspoň vo mne) zakorenené to, že obrazom dobrej mamy je byť obetavá a skromná a hlavne nesebecká žena? Môže za to fakt, že Slováci ako národ boli odjakživa utláčaní a postavenie ženy v kresťanskom Slovensku bola stáť pri sporáku a vychovávať kŕdeľ detí zatiaľ čo muži robili na týždňovkách a ich úlohou smerom k rodine bolo “iba“  ju finančne zabezpečiť a postarať sa o zachovanie rodu? A hoci myslenie za tie roky pokročilo a postavenie  ako aj samotná emancipácia žien zmenila aj myslenie spoločnosti je to v nás ženách kdesi hlboko zakorenené, že práve my sme tie, ktoré majú udržiavať teplo rodinné krbu?

Vyrastala som v rodine, kde moja mamina bola presným príkladom starostlivej milujúcej osôbky (za to ju nadovšetko milujem), ktorá robila všetko preto aby sme my deti boli spokojné a šťastné a dávala nám úplne všetko všetulinko čo bolo v jej silách a niekedy dokonca aj viac.  A v podstate tak je to aj dodnes. So všetkými problémami, požiadavkami a prosbami sa s dôverou obraciame na maminu a hoci už máme so sestrou po tridsiatke hlboko v srdciach vieme, že maminka zariadi, vyrieši...postará sa.  Veď tak nás to naučila, prečo by to malo byť inak... Toto správanie som len skopírovala z rodiny a presvedčenie o „imidžu“ dobrej mamy je teda hlboko vo mne. Táto emočná rovnica „len obetavá mama, ktorá uprednostní všetkých pred sebou, je dobrou mamou“  sa v našej ženskej rodovej línií udomácnila J

Verím tomu, že ak by som pred necelými dvoma rokmi nepocítila úzkosť a všetky pocity s tým spojené môj život by sa uberal rovnakým smerom. Ten pocit , kedy vám zviera hruď akoby ste boli pred skúškou, srdce búši a hlavou vám neprebehne ani jedna pozitívna myšlienka ma naozaj prekvapil. Lomcoval mnou strach a neskôr už aj strach zo strachu, bola som v akomsi cykle z ktorého som nevedela cestu von. Dnes tej potvorke úzkosti ďakujem, veď keby vtedy neprišla upla by som sa na rodinu a cítila by som sa ako „zlá mama“ keď by som prijala pozvanie do mesta od priateľov, prípadne sa vytratila von na cvičenie, do kina či už bohapustý shopping s kamoškami. Materstvo ma úplne pohltilo a ja som úplne pozabudla na to, kto som, čo ma baví...napĺňa, a po čom túži moja duša. A tak sa moja nešťastná duša rozhodla, že ak to nejde podobrom  - pôjde to pozlom . Začala búriť, kričať že má chuť vyletieť z toho stereotypu a že ju mám láskavo začať trochu rozmaznávať.  Len aby som uviedla na správnu mieru, mám naozaj krásnych dvoch synov a milujúceho manžela. Máme kde bývať, čo jesť aj na dovolenku zvýši a tak som často počúvala od okolia „tebe sa žije!“   „každý by sa chcel mať ako ty!“ ... To všetko by bolo úplnou pravdou, keby som naozaj nepozabudla aj na svoje vlastné potreby.

Ja som si povedala DOSŤ! V našom rodinnom klane je načase „imidž dobrej mamy zmeniť! a hlavne vymazať staré v mojom vnútri driemajúce  emočné rovnice „ideálnej ženy“ a nahradiť ich novými.

Nastúpila som na cestu načúvania seba. Čítala som motivačné stránky na webe, myšlienky múdrych šťastných duší, začala som chodiť k psychológovi...jednoducho chytala som sa každej slamky, ktorá by mi pomohla dostať sa na tú správnu cestu, ktorá by vyhovovala mne, no najmä tej nezbednej osôbke ukrytej hlboko vo mne. Trvalo (a v podstate ešte aj trvá) to pomerne dlho pokiaľ som si začala pripúšťať do svojho vnútra nové vzorce vnímania seba ako ženy, matky, manželky no hlavne šťastnej bytosti uvedomujúcej si SEBA.

Dnes mi je už nadpis tohto príspevku úplne samozrejmý, veľa som pochopila, naučila sa – akoby sa mi otvorili oči. Na prvé miesto dávam seba. Veď len človek, ktorý naozaj pozná svoju hodnotu, načúva svojmu vnútru a stará sa o seba tu môže byť pre iného. Keď budem mať nízke sebavedomie a sebaúctu zbytočne budem dávať svoje deti a manžela na prvé miesto. Nič zo mňa mať nebudú, to mi verte - prešla som si tým.  Deti isto radšej privítajú usmiatú a šťastne vyzerajúcu maminu, ktorá si síce sem tam vybehne na kávu s kamoškou, alebo do posilky aby sa kilá nabraté pôrodmi stratili, prípadne poprosí babku aby vzala deti von a ona si bez výčitiek svedomia napustí vaňu, vytrhá obočie a len tak bude sedieť a rozjímať ako maminu, ktorá síce vo svojom hodnotovom rebríčku má deti na prvom mieste, no nemôže resp. nevie si ich užiť. Pretože sedí doma, ooch veď detí sú na prvom mieste kde by som išla, veď ja som dobrá mama.... takto teda NIE!

Som predsa žena s veľkým Ž. , vážim si seba lebo som jedinečná, milujem svoje telo, hoci je poznačené pôrodmi, poznám svoju hodnotu a neplytvám energiou tam kde je to zbytočné. Ako matka veľa toho dávam no chcem aj veľa dostávať, keď túžim po objatí nečakám kedy to môjho drahého osvieti a pritúli si ma...objatie si vypýtam. Keď sa mi počas dňa niečo podarilo, hoci len maličkosť (napríklad naraz uspať obe deti), pochválim sa a dám si odmenu. Keď cítim, že mám plné zuby mojich krásnych ratolestí nebojím sa to priznať sama pred sebou a poprosím babku, dedka kamošku susedu nech sa na pár hodín zahrajú na „babysiterku“...

Robím to, čo cítim že je správne a nechávam sa riadiť svojou intuíciou, mám sa rada taká aká som a dúfam že mi čoskoro aj moja duša uverí a na pocit úzkosti a nespokojnosti raz a navždy zabudne...