Narcizmus

Nehovorím, že postihnem všetky aspekty, ale aspoň dačo.

Stretnete na ulici potácajúceho sa človeka. Nezrozumiteľne si mrmle, a keď sa napriek všetkým pochybnostiam odhodláte a podídete k nemu s otázkou, či mu môžete pomôcť, tak sa do vás agresívne pustí. S najväčšou pravdepodobnosťou ustúpite a pomyslíte si, že je to a) opilec, b) narkoman, c) mentálne postihnutý človek.
Skutočnosť však bude taká, že ten človek niekoľko minút predtým spadol a utrpel otras mozgu. Chvíľku si poležal, potom sa prebral. Posledných pár minút sa mu dočasnou amnéziou vymazalo z pamäte a on teraz ide zmätený, vyľakaný, nechápajúci, niekam, ani nevie kam. Všetko ho stresuje a rozčuľuje.
Že je to tak, nemáte na to šancu na prvý pohľad prísť. To zranenie je vnútorné. Možno je aj vážne, veľmi vážne, ale nevidno to.
A presne takýto je narcizmus.

Problém je, že to, s čím sa stretáme my, je jeho vonkajší prejav. A ten nás odpudzuje a núti nás postaviť si okamžite obranné valy voči takému človeku. Najlepšie uniknúť z jeho spoločnosti.
„Narcista totiž vystupuje sebavedome, agresívne a vodcovsky, je egoistický, manipulátorský, vykorisťujúci, bezohľadný, ide si bez zaváhania za svojím cieľom získať obdiv, potvrdiť svoju výnimočnosť a nadradenosť.“ (slovami Chobotnice - ďakujem). Celkom výstižne opísané, čo vnímame pri strete s takým človekom. A je to tak. Narcistu vnímame ako človeka trpiaceho nadmernou sebeláskou a sebaistotou, nad ktorú niet a ktorej by sa mali všetci pokoriť a počúvnuť.
Možno je to neuveriteľné, ale to čo narcisti robia, robia preto, lebo žiadnu sebelásku a sebaistotu nemajú. Necítia. Nedokážu cítiť. Ale potrebujú, chcú. A to ich ženie vpred.

Narcista nevie byť sám sebou, lebo si pre niečo nedokázal vybudovať úprimný rovnovážny vzťah k svojej povahe, svojmu Ja. Nevie poriadne prežívať žiadne pocity. Ani lásky, ani sebelásky. Ani pocity pozitívne, ani negatívne. V pozitívnych aj negatívnych často cítiť buď odstup (napr. dokonale ovládajú svoj hnev. Akoby sa ho buď báli prejaviť alebo ste za to ten hnev ani nestáli.), alebo prehnanosť (v hneve napríklad až neuveriteľnú prudkosť nezodpovedajúcu danej situácii). Proste nie sú prirodzené. No nie je to pravidlo.
Pre túto „prázdnotu a neistotu“ stále hľadá zaplnenie. Ak natrafí na niekoho, kto túto dieru zapláta, dokáže byť ako bežný človek. Skoro by sa dalo povedať, že láska s ním narobí divy. Zrazu vie dávať lásku. Ale len preto, že ju zároveň prijíma. Akoby bol iba vodivým drôtom. Nie je to v ňom. Nejde to z neho. Len cez neho. A funguje to iba tú chvíľu, kým city trvajú. Postupne prestane dávka citov stačiť (dynamika vzťahu sa mení) a na povrch sa predierajú staré problémy.

Narcizmus je v každom z nás. Bežný obyčajný človek sa vie mať primerane rád, vážiť si sám seba a vie, kde sú hranice, keď to „mať sa rád“ začína deštruktívne pôsobiť na neho aj okolie. A za ne nejde.
Narcista nie. Niekde v začiatkoch vývoja jeho psychiky došlo ku chybe. Či už to bolo vrodené podceňovanie sa, ktoré výchova (rodičov, či inými ľuďmi) nezaregistrovala a nechtiac posilnila, alebo mu bolo vštepené chybnou výchovou od človeka, ktorý sám mal problémy so svojím sebavedomím (napr. rozvedený rodič si z dieťaťa urobí náhradného duchovného partnera, takže dieťa musí poskytovať psychickú oporu jemu a nie naopak, akoby to správne malo byť). Alebo stratil vieru v seba, keď rodičia odmietali prirodzenú povahu svojho dieťaťa a vedome potláčali jeho prejavy podľa šablóny svojich predstáv o dobrom dieťati (napr. má byť zdvorilé, tiché a zaujímať sa iba o žiadúce veci) a trestali ho odpieraním prejavov svojej lásky – objatím, pohladením, nákupom hračky. (Dieťa sa naučilo, že láska je za zásluhy. Existuje, má právo byť, len keď je také a také. Že musí byť niekým = NIEKTO, aby malo právo žiadať od druhých, aby ho akceptovali, že je človek ako ostatní.) Alebo proste od toho, kto ho mal vychovávať zažil pre nejakú príčinu, citový chlad.
Narcista je proste človek, ktorý robí všetky tie veci, čo nás poburujú preto, aby si potvrdil svoje právo na existenciu. Ženie ho pocit, že iba keď je niekto, má pravo byť. Byť vnímaný inými ľuďmi. Potvrdzuje si tým nie svoju nadradenosť, ale dôvod na existenciu. Čím väčšie potvrdenie, tým väčšie upokojenie, že nie je nula. To, že sa snaží vyšvihnúť nad ostatných, že svoje okolie súdi príliš kriticky, že akoby „v každom oku triesku videl, ale brvno vo vlastnom nie“, je už len dôsledok.

Neberte to však tak, že keď odlúpite vrchnú šupku nabubrelosti, nájdete vystrašeného človeka, čo len skrýva svoje vlastné nesebavedomie. Narcisti často ani nevnímajú, že majú problém. Že žijú v bubline. Cítia tú prázdnotu v sebe, ale podvedome. Akýkoľvek pokus o pomoc často odmietnu tak, že si druhý raz radšej odhryznete jazyk. Často žijú v tomto stave tak dlho, že si vytvoria akési náhradné Ja, s ktorým sa dokonale zžijú. Stane sa ich pevnou súčasťou tak neoddeliteľnou, že majú pocit, že toto sú oni naozaj. To, že ich vlastne hryzie a ničí, že mu podriaďujú všetko, že celý ich život je len o uspokojovaní potrieb tohto nahradného Ja, nevnímajú. Majú pocit, že tak je to správne, lebo to vlastne chcú oni a robia to pre seba.

Narcisti nedokážu existovať sami so sebou. Sami sebe totiž nedokážu dať pocit, že sú niekto. Nedokážu si dať lásku. Oni to v sebe nemajú, nemali sa to kde naučiť. Keby ostali sami, vtedy by si zrejme prvý raz vážne všimli, že sa niečo deje, ale zrejme by nevedeli, čo vlastne. Pravdepodobne by to zadefinovali ako chybu v niečom náhradnom – v osude, v živote, v druhých ľuďoch.

Narcistov nájdete v rôznych podobách. Dokážu byť neúnavne aktívni, aj utiahnutí a tichí. Vo všetkých prípadoch ale vždy nájdu spôsob ako si vynútiť pozornosť. Buď vás zahrnú povinnosťami, svojou pozornosťou tak naliehavou, že nemáte odvahu odmietnuť, alebo navodia pocit, že ich zanedbávate, pocity viny (a prv akosi uvedomíte, že je to celé nejak čudné, ste v područí, z ktorého sa potom musíte dostávať). Alebo budú svoju prázdnotu zapĺňať niečím náhradným, ak sa im nedarí získať vytúženú pozornosť od reálnych ľudí – závislosťami rôzneho druhu od miernych (úniky od reality, úniky od zodpovednosti, ...) po sebazničujúce (alkoholom, drogami, ...).

Dnešná spoločnosť narcizmus priam podporuje. Búra rovnováhu medzi uniformnosťou a individualizmom. Vyzdvihuje individualizmus na piedestál. Vytvára svojím spôsobom zase kult osobnosti. Pocit, že ste hodný existencie a pozornosti, iba keď ste Niekto. A byť niekto je presne definované – dokonalosťou. Alebo naopak - okázalou nedokonalosťou.
Nedá sa povedať, že aj napriek tomu si ľudia neudržali „zdravý rozum“ a nedokážu žiť život, ktorý ich napĺňa. Ale mnohí práve pre tento prístup spoločnosti zápasia s neistotami, na ktoré nevedia nájsť uspokojivé odpovede, resp. nevedia sa napasovať do odpovedí, ktoré spoločnosť ponúka. Výsledkom je neustále blúdenie životom, ktorý ich rozčaruváva a mätie.

Ak niekto má čas čítať, prečítajte si knihu od Narcizmus – vnitřní žalář. Formou rozprávky sú tu vyrozprávané hádam všetky aspekty narcizmu. Pocity, dôvody pocitov, príčiny. Aj to, ako s narcistom vychádzať a necítiť sa ním zranený. Viac pochopíte, menej odsúdite.