Mám rada výroky. Aj tie na našej stránke. Nič nehľadám a predsa si ma nájdu. 
Sú krátke, v podstate veľmi jednoduché a váčšina hodná zamyselnia. Dnes som zakopla o tento:
Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť dvere. (Werner von Siemens )
Pripomenul mi jednu myšlienku, ktorú mám od jednej žienky. Spolupráca s ňou bola v každom prípade "dobrodružná", ale asi mala svoj zmysel. Neviem či sa mi podarí dobre vysvetliť pointu, ktorá vo mne občas rezonuje.
Ak sa vyhrotí nejaký problém, spor, krízová situácia...., vtedy by sme nemali stavidlá (zábrana pre tok vody, rieky) dvíhať, ale naopak ich spustiť, nechať vodu plynúť. Ono pri stavidlách dvíhanie a spúšťanie, je pojem relatívny, skúsim to podať inak. 
Ak stavidlami vodu prehradíme, tlak vody, napätie sa bude len stupňovať a skôr či neskôr buchne. Voda zaplaví široké okolie, a mi si občas vylejeme zlosť aj na nevinných. Ak stavidlá "otvoríme", voda plynulo tečie a aj my sa otvárame hľadaniu riešenia, kompromisov, môžme si priznať svoj podiel "viny", počúvať aj druhú stranu? Je veľký predpoklad, že aj ona zmení svoj prístup, stratí niektoré argumenty?
Uvedomujem, že často v prvom momente to v nás vrie, ale snáď keď vyprchá najväčšia zlosť ... Hľadanie spoločnej cesty je vždy lepšie ako neskôr lámanie mostov. Ja sa mám stále čo učiť. Teória je pekná vec a prax druhá.
Jasné niekedy potrebujeme "stavidlá", (postavené z vlastnéj istoty) z druhej strany rieky, aby sme sa chránili pred veľkou vodou, keď do nás "kopú" iní ..., ale to už je o inom.
Dievčatá, ako riešite spory, krízové situácie vy? Idete hlavou proti múru? Kopete vôkol seba ako zranené zviera? Zabarikádujete v sebe zlosť a tá sa stupňuje, kým skôr či nekôr nevybuchne? Dokážete sa s niekým nerozprávať dni, týždne ...? Alebo ste to vy, kto sa vždy otvára hľadaniu spoločných východisk? "Milujem" aj verzie, akoby sa nič nestalo, ale tie nás dobehnú tak či tak.
Plne súhlasím, odžila som si asi tiež všetky možnosti, väčšinou dosť boľavo. kým som neprišla nato, že môžem ja " volať o pomoc", keď druhá strana má teoriu, však raz ju to prejde. 
Prestala som si ubližovať. 
Tiež mám pocit, že vekom dozrievam, väčšinou reagujem menej dramaticky, pokúšam sa o nadhľad, kým občas neprekvapím samu seba takým výbuchom, až sa n adruhý deň čudujem, to ozaj ja som, taký "čurbes" spravila, pre koninu, na ktorej svet nestojí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Asi je to tak, že všetko závisí od situácie, nielen daného problému, ale aj mojej hlavy a samozrejme vekom sa to hodne mení, snáď k lepšiemu, aj keď teraz zas iné riešime. Ja som taký typ, že problém sa snažím vyriešiť, keď ho viem ovšem pomenovať. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neexistuje žiaden človek, ktorý by počas svojho života neurobil z toho všetkého aspoň raz. Jednoducho - ina situácia, iný nápor na človeka /bolesť, zrada, starosti/ to všetko ovplyvňuje to ako zareagujeme. Vždy som tvrdila že nikdy nehovor nikdy - to platí naozaj. Vekom sa človek viac vycibrí a reaguje rozvážnejšie, ale tiež to nemusí byť vždy.
Moja priateľka je mierumilovný človek a raz mi celá vystrašená volala aký cirkus urobila pri autobuse, že ako to vôbec mohla urobiť. Je to jednoduché, prečo ten výbuch - celý život nič nehovorila, nereagovala na iných a odrazu sa vrhla ako dračica, lebo to bola posledná kvapka a bola vedená proti jej dcére. Stále je to mierumilovný človek, ktorý verí že všetci žijeme v láske a treba každého milovať.
Naše výkriky, kopanie a iné sú iba volaním o pomoc.