Vždy som lekárom dôverovala, nikdy som ich nespochybňovala. Ale keď mi naposledy neurologička chcela liečiť bolesť ušnice antiepileptikami, vlasová doktorka opakovane alopeciu mastičkami(napriek tomu, že sa vie, že je to autoimunitné ochorenie)a očná doktorka ma presviedčala, že plávajúce pavučinky, ktoré vidím (a nenormálne ma niekedy iritujú, keď sa mi objavia v zornom poli a ja zaostrujem na nejaký detail pri zdobení torty...) má väčšina ľudí a nič sa s nimi nedá robiť – povedala som si, načo vôbec k doktorom chodiť. Mám problémy s chrbticou, ale viem, že pokiaľ nebudem cvičiť, nepomôžem si. Mám viac diagnóz, za ktorými stojí s najväčšou pravdepodobnosťou moja zlá životospráva, ale kým nezačnem normálne jesť, nič sa nezmení. A doktori mi s tým nepomôžu, takže si aspoň každé dva roky spravím preventívku a kým mi nie je úplne zle, bojujem s tým sama.
Ale spomenula som si na príbeh môjho manžela. Bol závislý na Nasivine. Zúfale závislý, už sme ani nevedeli ako dlho, odhadom okolo 8 rokov. Jeden Nasivin mu vydržal deň a pol. Tvrdil, že má „zabetónovaný“ nos a musí si striekať. Moje snahy o to, aby aspoň skúsil vydržať bez neho deň, že by možno sliznica odpuchla a jemu sa polepšilo, sa nestretli s pozitívnym ohlasom, mal pocit, že by sa zadusil. Svokra zistila, že v Nitre je pracovisko, kde takéto opuchy nosnej sliznice aj pri závislostiach od sprejov do nosa odstraňujú laserom. Tak sa nakoniec dal nahovoriť a šli sme. Bolo nám povedané, že okamžite po zákroku pacient pocíti úľavu. Zákrok prebehol dobre, bola to niekoľkominútová záležitosť. Ja nešoférujem, takže aj domov šoféroval manžel. Už cestou si sťažoval, že teda úľavu nepociťuje žiadnu, práve naopak. Keď sme došli domov, nos mal „zabetónovaný“. Desila som sa toho, že siahne po Nasivine, pretože sa mu nedalo dýchať a začínal byť patrične nervózny. Ale chcel to prebojovať, okrem iného, zákrok nebol lacný, bola by škoda do pár hodín od zákroku zasa streknúť sprej. A tak bojoval. V noci nič nenaspal, z postele vstal k telke, dýchal len ústami. Ale! Ale do rána mu to povolilo. Do ďalšieho viac a viac, až mu to uvoľnilo a dýchal normálne. Teda, tvrdí, že to už nie je také dýchanie ako pred pravidelným striekaním spreju, ale od zákroku si nestrekol žiadny sprej, už je to vyše štyroch rokov a to už mal aj nádchu, bojí sa spreju ako čert svätenej vody. Čo ale chcem napísať je, že do dnešného dňa nie sme si istí, či mu naozaj pomohol zákrok, alebo len placebo efekt z neho. Pretože aj po zákroku mal nos úplne zapchatý a musel si to odtrpieť a vydržať bez spreju, je dosť možné, že sliznica odpuchla sama, keďže tam nebol ďalší prísun chémie. Takže sa možno nakoniec vyliečil sám, hoci za tým musel cestovať desiatky kilometrov a ešte za to aj štedro zaplatiť. 
Veľmi rada by som šla na seminár, ale viem, že to časovo nedám, tak by som rada súťažila aspoň o knihy. Ďakujem.
Áno, určite, môže byť. Manželovi nos neodpuchol za noc, po prvej noci sa mu uľavilo, ale v priebehu pár dní sa to dostalo do stavu, kedy mohol voľnejšie dýchať, takže je možné, že to bolo vďaka zákroku. Držím palce, je to dlhší proces, ale určite je lepšia takáto prirodzená cesta ako zákrok.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ak sa k tomu môžem vyjadriť, nos by za jedinú noc alebo za jediný deň celkom určite neodpuchol sám. Najmä po striekaní sprejov niekoľko rokov. Viem o čom píšem, bojujeme s rovnakým problémom s dcérou, tiež je závislá na sprejoch do nosa (asi pol roka) a minimálne pol roka sa bude dávať sliznica do poriadku. Ale zdá sa, že postupne sa u nej sliznica spamätáva, zatiaľ je bez spreja do nosa približne dva mesiace (ale ide to postupne, pomaličky sa jej stav zlepšuje, žiaden zázrak zo dňa na deň to nie je, tiež nám povedali, že ak sa to neupraví takto, potom pomôže už jedine laserový zákrok). Takže vo vašom prípade pomohol pravdepodobne ten zákrok.