prosím o radu vo výchove

milé mamičky, prispievam na túto stránku iba sem-tam, ale už mám trošku (asi viac ako trošku) väčší problém so svojim ZŤP synom.
Má 17 rokov má diagnostikované poruchy správania, skôr podozrenie na psychické poruchy (schizofréniu), kedysi sa neurologička pohrávala i s myšlienkou, žeby DMO?, neskôr sa prikmotrili aj znaky autizmu, počas vývinu sa pridružila aj osteoporóza, keďže sa menej pohybuje, lebo má aj ortopedické problémy a ťažšie sa mu pohybuje...
Ale najväčší problém teraz je, že začal chodiť do praktickej školy, kde sú dve dievčatá mentálne na tom tak dobre, že si "idú po krku" a každá chce byť vodcom triedy aj napriek nechápaniu ostatných detí, ktoré nevedia rozmýšľať ako oni dve a sú srdečné, milé, dobrotivé, skrátka sú vychované inak ako tieto dve dievčatá (nehovorím, že lepšie, horšie, inak). Nedávno mu jedno z týchto dievčatiek strelilo facku. Utrpelo tým jeho "mužské ego" a nehovoriac už o citlivej ešte detskej dušičke. Je tlmený liekmi od psychiatričky (Prothazin, Rispen), nič však nepomáha, lebo má hrozné prejavy. To znamená, že ak niečo povie, všetci mu musíme pritakať, aj ak by to bola nekonečná hlúposť, nie je možné ho presvedčiť o opaku, je schopný hádať sa s nami celý deň, nemožno mu ani jedno slovko nesúhlasu povedať, lebo je schopný hádať sa i sám so sebou a tiež si začať sebapoškodzovať (trhá si mihalnice, vlasy, nechty a pod.) Hovorila som to stokrát psychiatričke nevie mi inak pomôcť ako liekmi, nechcem ho dopovať, inak nie je zlý, len má dlhý reakčný čas zaspávania, kým zaspí od uloženia prejde aj hodina, preto tie lieky, ale aj tak nepomáhajú. v posledné dni je veľmi nervózny, musím si dávať pozor, čo urobím, ako to poviem, čo poviem, kedy poviem a to celá rodina, aby sa Dodko nerozčúlil a nekričal a nehádzal sa o zem a netrhal sa. Bývame blízko TT, ak niekto vie poradiť nejakého dobrého psychológa (len nie p. Jánošíkovú/nedobré skúsenosti/), alebo terapiu, kedysi to robili v DIC-e zaberala na neho terapia pre autistov, teraz už ani kartičky, všetko ho vytočí, neviem, a už v DIC-e berú iba detičky predškolského veku na terapie, škoda, sme vonku, hm. Zvládala som to psychicky celkom fajn, ale prichádza jesenné obdobie, ktoré pridáva šancu pre depresie i keď svieti slnko, každým rokom je to horšie. Bola by som rada, ak by som pre neho našla nejakú pomoc a tým vlastne aj pre seba, lebo tiež musím fungovať ako matka a manželka a ešte mám aj dcérku (našťastie zdravú). Prosím ak niekto viete niečo poradiť, možno hocčo, trik vo výchove, neviem, nepomáha ani veľa objatí a mojkanie, čo vždy zaberalo. Myslím, že pubertou to nie je, tú sme zvládli už dávno, odvíja sa to iste od tej situácie v triede, myslím si teda nie iste... Prosím "babo raĎ" alebo "dobrá rada nad zlato" Vďaka...