Evka, ja len pre prípad, že to je tvoje pravé meno a priezvisko - NM má veľkú čítanosť, tvoj problém je dosť osobný, asi je lepšie riešenie písať tu pod nickom.
(Stačí kliknúť na môj účet vpravo hore, potom v záložkách na upraviť, prepísať meno, dole klik na poslať.)
Dakujem za upozornenie, je to ok.
Fajn 
Skús dať do poradne, pán Vyskočil ti určite lepšie poradí, je to dosť ťažké a verím že máš pravdu, len nájsť to riešenie. 
Dakujem za tip, do poradne som to uz dala, len som chcela aj nazor niekoho kto mozno nieco podobne zazil...
Možno sa niekto ozve, ja osobne som na taký vzťah v čase po rozvode nemala dosť síl, mala som strach a tak obdivujem ženy, ktoré do toho idú. Možno to odlúčenie Vám všetkým prospeje a aj dcéra uzná že to nie je fér.
Dakujem, si mila, ja v to tiez dufam, a prave preto som to napisala, pretoze som si povedala, ze sa len tak nevzdam a budem hladat aj odbornu pomoc a vobec pomoc kdekolvek, mozno sa nieco pohne...nechcem sa ho vzdat...
To je fajn 
Ahoj...hmmm...nieco podobne som zazivala aj ja s 12 rocnou standou mojho muza...x-rokov k nam ani nepachla, ozvala sa iba na narodeniny, meniny, vianoce a ked trebalo dobit kredit na telefone,...zrazu ked som otehotnela a byvala mojho muza to vysnorila tak mila dcerenka zacala chodit k nam kazdy druhy tyzden...al nechodila preto ze chcela byt s nami, chodil vyzvedat, fotit vsetko co mame a tak....ked som to povedala muzovy samozrejme ze som bola ja ta najhorsia a ze vobec to tak nieje, lebo podla neho jeho najsamlepsia dcerenka k nam chodi lebo jej na nas straaaaaaaaaaaaaaaaasne zrazu po 12 rokoch zalezi....az jedneho krasneho dn ked nebolo co fotit, nebolo co vyzvedat, moj maly uz bol na svete a kazdy ho mohol vidiet tak mila slecinka prestala k nam chodit....bez vysvetlenia,.....moj maly ma 4,5roka...slecinka k nam ani nepachne, dokonca ked mna a maleho stretne na ulici tak sa otoci do druhej strany a tvari sa ze nas nevidi...ale akonahle zbada svojho otca tak vtedy nas udravy aj s kilometra....ale raz jej to nevyslo.....otocila sa do druhej strany ale nevsimla si ze jej otec je za rohom.....a tak skoncili uzasne pomery...mojmu muzovi padol hrebienok a dal mi za ppravdu....
To je trosku ina situacia, ale dakujem za tvoj pribeh. Akokolvek som zranena, chcem vediet ci s tym mozem nejako pomoct, pretoze jej to bude ulizovat cely zivot a myslim, ze vo vztahu k chlapom to budu nezdrave partnerstva, v jej pripade si myslim, ze az destruktivne, kt. bud ublizovat aj jej, ale aj partnerovi, nebodaj rodine partnera, pretoze viem si zivo predstavit, ze bude vyhladavat starsich a zenatych muzov... Brrr...
Evička to je uuuuuplne ina situacia...ja som reagovala len na margo toho ze je jedno ci byva s vami alebo nie...aj tak to nieje dobre..a akokolvek som sa snazila...mladu nic ine nezaujimalo len co som kupila malemu, kolko to stalo, co mame nove..a tak.....a potom to porozpravala doma a byvala uz aj volala a vyhrazala sam muzovi ze musi dat malej peniaze lebo my sme si kupili ja neviem napriklad stola stolicky.....ale drzim ti palceky aby sa ti to podarilo a aby ste mali dobry vztach..... 
On má dcéru zverenú do starostlivosti, teda ona s vami bývala? To je podľa mňa podstatná info. Skúsenosť nemám. Páči sa mi, že si odhodlaná to zvládnuť a nájsť si k dievčatku cestu. A stavím sa, že p.Vyskočil príde opäť raz s efektívnymi radami 
Ano, ona je zverena do starostliosti svojho otca ci je dos rarita vzhladom na to, ze jej matka je svojpravna osoba. Doteraz som to videla tak, ze jej matka sa jej vzdala aby nemusela na nu platit (ako vyzivne plati uplne smiesn sumu), ale dnes by som pripustila aj tu moznost, ze jej matka sa jej vzdala kvoli tomu, ze medzi otcom a dcerou je velm silny vztah a nemalo to zmysel, pretoze je celkom mozne, ze svojim sposobom dcera oddelila otca aj od matky.... Nechcem byt uplne paranoidna, ale to tusenie co som mala pocas vztahu sa teraz sprieznacnuje, len som to bohuzial nevedela odkomunikovat na partnera. Musim oslovit toho pana Vyskocila...:).
Evi , ťažko sa radí , neviem v čom vidíš najväčší problém.
Treba jej dať najavo , že nie si jej nepriateľ a snažiť sa správať ako jej staršia kamarátka. Nie ako jej mama, za tú ťa ona považovať nebude.
Neviem čo sa stalo, ak býva s otcom , či jej mama žije, alebo ju nechcela ... 14 ročné dievča potrebuje niekoho komu môže veriť , je v puberte a asi sama nevie čo so sebou. Skús si predstaviť seba na jej mieste v jej veku. Ako by si sa cítila,čo by ti vadilo, čo by ťa potešilo.
Vzťahu s jej otcom , pokiaľ sa ľúbite sa nevzdávaj, to by bola škoda. Treba si nájsť cestu a spôsob ako sa k dievčaťu priblížiť. Skús sa s ňou napríkald poradiť / tak aby jej to polichotilo , že sa jej pýtaš na názor/ s nákupom nejakého pekného oblečenia alebo s účesom . Zisti akú hudbu má rada a choďte všetci spolu na koncert , prípadne spolu niečo dobré uvarte / že buď ty ju niečo naučíš, čo vieš , že má rada , alebo naopak ak ona robí niečo super, tak sa jej opýtať či by ťa to nenaučila/ Musíš zistiť aká je, čo ju baví, čo ju štve, čoho sa bojí a pokúsiť sa jej urobiť radosť . Nenásilne , nevnucuj sa, len skús ju pochopiť a počúvať. Ona nemôže byť tvoj nepriateľ. Je to 14 ročné dievčatko, ktoré si možno myslí, že je dospelé ale nie je. Ona potrebuje niekoho , kto ju chápe a asi má len otca. Treba sa správať tak, aby pochopila, že má aj teba . Veď kopec vecí sa nedá s tatkom riešiť , tak skús byť jej staršia kámoška.
Dakujem za tvoju reakciu a ver mi, ze aj ked sa citim ublizena, tak sa na nu nepozeram s nenavistou a snazim sa sa na veci pozriet aj z jej pohladu a prave preto mi to nie je jedno, pretoze ked sa toho "zla" v sebe nezbavi, tak ona bude nestastna. To co pises mi hovori z duse, presne tak nejako by som si to predstavovala, uz davno som pochopila, ze mozem byt len jej kamoska a odkomnikovala som to takto na nu, a urobila som aj dalsie kroky a mala s nou aj debatu o tom, ze obidve milujeme toho isteho chlapa, ale je to iny typ lasky a to neznamena, ze ked mna mna jej otec rad, tak bude mat menej rad ju, ale nema zmysel, aby sme bojovali. Nijako to nekomentovala, V kazdom pripade je aktualny stav taky, ze sme od seba, ona je s otcom, hra ulohu jeho manzelky/partnerky a so mnou odmieta komunikovat, resp. nereaguje mi na ziadne pokusy o komunikaciu, tak som to zatial nechala tak a dufam, ze mozem dufat, ze je tento stav je len docasny. Dufam, ze v tomto pripade to chce este nejaky cas.
Evi , držím ti palce. Asi to chce čas. S tvojim partnerom môžete zatiaľ "randiť" aj to má svoje čaro a snáď sa to s dievčaťom urovná . Veľmi záleží aj na postoji tvojho partnera. On by mal svoju dcérku nenásilne presvedčiť , že patríte k sebe , pričom to však neznamená, že by ju mal menej rád. Píšeš , že dievča je v puberte, snáď sa zamiluje a situácia sa zmení ...
Dakujem, si mila, snad sa to niekde posunie, v piatok mame rande, tak som zvedava...:)
Dobrý deň, prosím o radu, neviem ako ďalej, milujem muža, ktorý má 14 ročnú dcéru. Žili sme spolu 5 rokov a počas tých 5 rokov som v podstate priebežne riešila problémy s tou dcérou, až to vyústilo do stavu, že sme išli od seba, pretože som nezvládala jej začínajúcu pubertu, teda to bola moja interpretácia problému, že som na vine ja. Až keď som získala odstup, tak som zistila, že celý čas to bolo o tom, resp. konflikty vznikali kvoli tomu, že dcéra so mnou bojovala kvoli tomu, aby mala otca len pre seba. Od seba sme presne mesiac a všetko nasvedčuje tomu, že mám pravdu a konečne si to pripustil aj priateľ, doteraz si tiež myslel, že som to nezvládla ja. Neviem si predstaviť život bez priateľa. Je možné, resp. je šanca, aby sa jeho dcéra vzdala roly "manželky" a prijala ma ako partnerku? Čo preto možme urobiť?