Kde bolo, tam bolo - časť 3.

Sedel na planej jabloni za dedinou a nudil sa. Ryšavá štica, ktorá ešte čakala až sa stane anglickým trávničkom mu padala do čela. Ani sa neunúval vytiahnuť steblo trávy čo držal v ústach a medzierkou medzi zubami ju odfúkol. Kde sú všetci, mali sa tu stretnúť už pred pol hodinou. Čo môže byť dôležitejšie ako plány na prázdniny? Hlavne, že keď to najviac potrebuje, tak nemá kredit ani na prezváňanie .... Povzdychol si – so všetkým opovrhnutím, beznádejou a pocitom nespravodlivosti, ktoré vie do vzdychu vložiť pätnásťročný pubertiak. Nevedel si predstaviť, čo mohlo jeho partu zdržať, veď predsa každý vie, že v Hornej Dolnej skapal pes ... Nuda, nuda, nuda – dala sa priam krájať, vykúkala spoza každého stromu, spoza každého rohu, skrátka odvšadiaľ.
„No nič“ - pomyslel si – „aj keď riskujem, že ma naši odchytia a ujde sa mi nejaká robota, musím sa vrátiť a vyzistiť vo co go.“ Lenivo šúchajúc nohami sa vliekol prašnou cestou do dediny. Len čo minul prvý dom, ožil. Celá dedina bola ak už nie priamo na nohách, tak aspoň posedávala či postávala na priedomí. Vyzeralo to ako v nejakom sci-fi filme – všetci ako by boli hypnotizovaní neznámou mimozemskou silou, ktorá ich hypnoticky priťahovala k svojej vesmírnej lodi, čo bola očividne zaparkovaná v parku pri kaštieli. Ryšavé chĺpky na rukách sa mu naježili, pehavý nos znalecky vtiahol poriadnu dávku horúceho letného vzduchu. Vetril vzrúšo!
Šikovne sa predieral pomedzi ľudí, kým nenarazil na svoju partiu. Prekrikovali sa jeden cez druhého, skákali si do reči, ale nakoniec predsa len pochopil, že zmizla ich jediná pozoruhodnosť „svätá Betka“. No – jediná ako jediná – neboli to len ich tatkovia a dedovia, čo chodili do krčmy ani nie tak kvôli pivu či čapovanej kofole .... Zrazu si uvedomil, že hlasy okolo neho stíchli, všetci čakali, čo na to povie. Pomaly, s nonšalantnosťou filmového hrdinu vypľul rozžuvané steblo trávy. „No, asi sa na to budem musieť pozrieť! Snáď si nemyslíte, že hentí dvaja niečo zistia“, fľochol po predstaviteľoch zákona. „Riči, to nemyslíš vážne?“, vyletelo súčasne z niekoľkých jeho parťákov. „Si píšte, že áno! Poďme bližšie, nech nám nič neujde“ – a už ťahal smerom k policajnému autu ako hokejista na bránku aj so svojou partiou v pätách. Prebehli sotva pár krokov, keď sa dobre že nepozrážali – tak prudko museli zabrzdiť keď sa im do cesty postavila prekážka. „Kam ste sa tak rozbehli, chlapci?“ zahatal im cestu so šibalským úsmevom a podozrievavým pohľadom pán farár. „Áááále, vlastne za vami, veď ste hovorili, že sa máme zastaviť, aby sme vymysleli niečo na leto ...“, snažil sa nevinne odpútať pozornosť. „To sa hodí, práve mám čas, poďte, zájdeme na faru“, a už ich hnal pred sebou ako husi na pašu – iba že práve opačným smerom, než chceli ísť oni. Chytil Richarda za plece, aby ho trochu zabrzdil. Zaostali za ostatnými. „Riči, Riči“ – zámerne ho oslovil tak, ako ho volali kamaráti v parte – „zabudol si, že „môj boss“ vie všetko?“