Román na leto - 18. časť

Nie, nie, tentoraz už odpovedať na jeho sms-ku nebude. Napísala mu predsa jasnú odpoveď a každá ďalšia komunikácia s Tomášom by jej iba zbytočne odoberala pozitívnu energiu. To nemôže dopustiť. Rozhodla sa, že odteraz bude Tomášove správy jednoducho ignorovať. Načo si kaziť pekné zážitky a pohodu?

Privrela oči a v mysli sa opäť vrátila k spomienkam na pekný výlet a najmä na príjemné posedenie s Petrom pri večeri. Peter ju zaujímal čoraz viac, chcela ho ďalej spoznávať, bolo jej s ním príjemne. Nebol to chlap na jednu noc. To nie. Z jeho správania a komunikácie bolo jasné, že ak sa medzi nimi vyvinie niečo silnejšie, než sú vzájomné sympatie, tak to nebude otázka troch dní, ale bude to pomalé, pozvoľné a hlavne romantické. Pri týchto príjemných myšlienkach aj zaspala.

Ráno si vychutnávala raňajky na terase hotela, svieža a plné energie. Nosom zhlboka nasávala vlhký morský vzduch a bolo jej príjemne na duši. Dnešný deň by mal byť úplne pohodový. Dúfala, že sa nevyskytnú nejaké komplikácie. Tento deň bol určený na oddych na pláži, žiadne výlety, ani iné akcie. Klienti mali voľný program, aby mali čas pomotať sa po malých gréckych obchodíkoch a poobzerať si najbližšie okolie, alebo sa jednoducho vyvaľovať na pláži a oddávať sa relaxu v morských vlnách.V duchu jej prišlo na um, či aj dnes uvidí Petra a Karolínku. Ako si všimla, spávali dlhšie a na raňajky chodievali medzi poslednými. Dnes tu tiež ešte neboli. Dobre vedela, že v tom začína byť až po uši, ak ju predstava nevidieť Petra tak zraňovala.

Po raňajkách sa presunula na pláž a tajne dúfala, že si ju Peter s Karolínkou nájdu. Išla si trochu zaplávať, osviežiť sa v priezračnej vode a precvičiť svoje telo, aby celkom nezlenivelo. Príjemne ustatá si potom ľahla na lehátko a oddávala sa slnečným lúčom, ktoré zrána ešte neboli tak intenzívne.

"Ahoj! Lenošíš?" prebral ju z driemot mužský hlas. Otvorila oči. Nad ňou stál chlapík, . Bol vysoký, vyšportovaný, čierne, trochu vlnité, na krátko ostrihané vlasy, zelené oči, odhadovala mu vek tak okolo tridsiatky. Matne si ho pamätala zo zoznamovacieho večierka. V tejto chvíli si dokonca ani nevedela spomenúť, ako sa volá. "No trapas!" pomyslela si.

Ema zložila okuliare, zdvihla sa z lehátka a posadila sa. "Ahoj, áno, snažím sa trochu vypnúť," odpovedala, aby zakryla svoje prekvapenie a zmätenosť. Pozerala pri tom tak trochu nechápavo, čo neuniklo jeho pozornosti.

"Počuj Ema! Ty máš asi okno a moc si nepamätáš však?" žmurkol a pousmial sa.

"Nie, nie!" vykríkla Ema. No potom už tichšie dodala: "Vlastne áno, prepáč. Máš pravdu. Viem, že si bol na večierku, ale keďže som to akosi nezvládla s pitím, tak sa Ti dobrovoľne priznávam, že si vlastne nespomínam ani na Tvoje meno," povedala tak trochu zahanbene a aj previnilo.

"To nič, pohoda. Ja som Martin," povedal podávajúc jej ruku na zoznámenie.

Ema natiahla svoju ruku k jeho: "Ema, ale Ty to vlastne už vieš," začervenala sa.

Martin pokračoval: "A ani si nepamätáš, že som Ťa odprevadil pred Tvoju izbu?"

Eme to bolo naozaj trápne, ale nič také si nepamätala. Bol to ťažký, zamotaný večer, ktorý jej naviac splýval s tým hrozným snom o chlapovi v jej posteli. "Mrzí ma to, naozaj mám okno," odpovedala.

"To nič," pokračoval Martin. "Videl som Ťa tu ležať, teda vlastne už včera som Ťa tu hľadal."

"Včera som bola s klientmi na výlete na pláži Navagio."

"Ahá, jasné! Ja sa tam chystám neskôr. Dnes mi odchádza môj turnus domov a zároveň prídu ďalší, takže dnešný deň mám dosť chaotický, ale veď to sama poznáš," usmial sa na Emu.

"Hej, hej. Veru poznám a kde si Ty vlastne ubytovaný?" spýtala sa, aby aj ona prispela do tejto, pre ňu nútenej a nečakanej komunikácie, aspoň pár zdvorilostnými otázkami.

"Ja bývam trochu ďalej od mesta v malej ubytovni, ale centrálu mám v Tvojom hoteli, takže sa snáď aj častejšie uvidíme," žmurkol a dodal: "Teda, ak budeš chcieť. Mohli by sme si niekedy večer niekam vyraziť, čo povieš?"

Ema sa ani nezmohla na slovo, nedokázala vôbec zareagovať. Len sa zdvorilo usmievala a pocítila, ak jej horúčava stúpa do tváre. Po chvíli trápneho mlčania odpovedala: " Nno nneviem...uvidíme...možno..."

Martin sa spokojne usmial: "Tak dobre, platí!" povedal, akoby to bola hotová a dohodnutá vec. "Uvidíme sa teda neskôr," podal Eme ešte raz ruku na rozlúčku a rozbehol sa smerom k hotelu.

Ema iba nechápavo hľadela za ním a v duchu bola nazlostená na seba, na Tomáša a aj na tohoto chlapíka, ktorý sa jej snaží zamotať do života. Akoby jedna komplikácia nestačila.

V duchu sa pýtala sama seba: "Prečo som ho sakra jednoducho narovinu neodmietla?! To som celá ja, nedokážem prirodzene reagovať v neočakávaných situáciách. Ach jáj!" Nasadila si okuliare späť na oči, ľahla si na lehátko a zatvorila oči. Pocit spokojnosti sa však už nevrátil...