Šoférovanie-pohroma

Aj ja som robila vodicak v 18 a potom 10 rokov nic, az ked trebalo syna nosit do skolky, dala som si zopar kondicnych jazd a zacala soferovat. Nebola to sranda, uz den pred jazdou som mala "behacky na WC" a neskutocny strach, predsalen vzadu maly syn, okolo jazdia sami sialenci......trvalo to rok, rok som mavala strach,potom to preslo, uz som si to neuvedomovala, aj ked v kutiku duse stale mam strach z aut okolo.....,ale jazdim a uz na to nemyslim. Tvoj strach je o nieco vacsi, co je normalne. Skusaj sama, stale po tych istych cestickach a postupne sa do toho dostanes. drzim

Ahoj Polly, je mi velmi luto, co sa Ti stalo
Mam kamaratku, ktorej sa takisto manzel zabil pri autonehode, ked mali dve malinke deti. Dovtedy nesoferovala, potom to musela zvladnut a teraz jazdi ako Fitipaldi Urcite mas pri sebe niekoho, kto by Ti v zaciatkoch pomohol a jazdil s Tebou. Ja mam takisto vodicak od 18tky a az teraz sa pomaly odvazujem, jazdim s manzelom. Kamaratky mi hovoria, ze musim cim skorej zacat jazdit sama, ale je podla mna vrcholne nezodpovedne voci sebe aj voci inym len tak si sadnut za volant a "skusat", pokial nemam aspon aku-taku istotu, ze to zvladnem a ze som uz dostatocne zrucna, aby som sa vydala na cesty sama. Uvazujem aj o tom, ze si zaplatim par kondicnych jazd, potrebujem sa naucit hlavne manevrovat s autom - cuvat, parkovat, ziskat odhad. Cim viac jazdim, tym viac nadobudam pocit, ze zacinam auto ovladat, nie ze ono ovlada mna No aj tak si myslim, ze soferovanie bude pre mna vzdy len nutne zlo, ze to nebude cinnost, ktoru si budem doslova vychutnavat. Prajem Ti, aby si prekonala ten strach, myslim, ze je dobre mat trochu strach a respekt, svedci to o vysokej hranici zodpovednosti. Drzim palceky

Myslim, ze tvoje pocity ma kazdy trochu rozumne zmyslajuci clovek, nie si sama. Ja som mala obavu jazdit sama , teda dost dlho, vodicak mam uz 16 rokov, tak isto dlho aj aktivne jazdim, no ked bola teraz v zime taka kalamita, musel prist manzel po mna, jednoducho by som sa bala. Ked uz nebola moznost aby som mnou niekto v zaciatkoch jazdil, pustila som si v aute vzdy oblubenu vtedy este kazetu a hajde. Moje motto je, idem tak ako sa citim bezpecne, takze ak si myslim ze na ceste je vody az dost, idem radsej styridsat a ostatny ked maju pocit, ze je to na sesdesitaku nech ma predbehnu, ja sa uhnem. Drzim ti palce, zvladnes to

Ahoj . tie pocity som prežívala aj ja... po autoškole som hned začala jazdiť, no za "asistencie" môjho otca,ktorý komentoval každú chybičku, každú somarinku... tak som to akosi nechala, síce na cecelý rok tak a nejazdila som.. potom som otehotnela a kamaratom aj manželovi vyhovovalo, že bol niekto, kto "dobrovoľne" nepil v bare a tak, ked sme chodili po zábavách, oslavách a kade tade a zistila som, že vlastne nebála som sa šoférovania, ale skôr tých "komentárov" od otca... najlepšie sa mi šoférovalo auto plné "prepitých" ľudí vezúcich z diskotéky, alebo len tak na výlety, kde sa každý bavil o niečom inom a nekomentoval môje chyby. a tak som sa nebála ani ja..

potomsom si dala dllllhu pauzu a nejazdím doteraz.. občas pár metrov... ale mám dieťa.. so synčekom sa bojím, bez neho nejdem nikdy... ale ked treba súrne, tak odjazdím,no stále mi chýba ten odhad, kde je stred cesty a kde krajnica občas na mna auto zabliká, ale nevadííííííííííííííííííííí

Tak sme sa tu zišli samé "odvážne" šoférky . Môj vodičák bude mať o dva týždne prvé narodeniny , veľa som toho nenajazdila, cez zimu vôbec . Čudujem sa samej sebe, že som sa tesne pred druhou dvadsiatkou na to dala a prekonala tak samú seba /manžel nevedel a asi ani neveril, že sa dakedy prihlásim, aj to za mňa urobila maminka mojej kolegyne, ktorá poslala inštruktora s prihláškou priamo za mnou do školy a ja som to v šoku podpísala /. Ja mám obavu najmä z parkovania, mám rešpekt aj pred hustou mestskou premávkou/ inštruktor bol cholerik , jeho výkriky počas celej jazdy mám doteraz v ušiach : Kde sú nohyyyy, ku brzdeeee, poďme s tým plynom, volááánt/ Sama som ešte nešla, cez prázdniny by som chcela trochu potrénovať a vyskúšať si to , páči sa mi ale jazdiť medzi mestami a ani 90 sa odrazu nezdá veľká rýchlosť .

ja len taku malu radu s tym parkovanim... kam sa nezmesti pozdlzne autobus, tam ani ja hi hi hi. Priecne parkovanie zvladam, pozdlznie, otocim sa na akomkolvek malickom kusocku, len aby som nemusela vela cuvat. Inak jazdim vela a rada. Ked som podnikala, vozenie v aute som mala ako relax, otvorene okno, hudbicka, cigaretka, podhodka

...polly,ja som sa tiez bala,vsetky cievy v tele som mala stiahnute,ledva som dychala,raz ked syn vychadzal zakladnu,potrebovala som suuurne ist do BA ja som sadla za volant a ja som tam prisla,ale ked som mala vsetko vybavene, vtom zomna vsetko padlo a ja som dostala taky strach,ze ako ja pojdem spat z tej BA,rozmyslala som zavolam manzelovi,ze necham auto tam a idem na elektricku a autobus,ale syn, ma prosil,, mami podme s autom ,ved ti to islo,, ja na to,,ale ved ja som zabudla ako sme sem dosli,,ale sadli sme a isli...
..polly,to je fakt a pravda ,naucis sa ,prestanes sa bat,ked budes stale ale stale jazdit,preto ,soferuj,soferuj a este raz SOFERUJ....
..drzim palce,nech sa dari..

ja teraz začínam šoférovaať po 15 rokoch, pred tým som šoférovala asi 10x, mala som nejakých 5 jázd v autoškole, min. rok som v lete sem-tam šoférovala, teraz sme kúpli druhé auto, tak začínam znova, tiež mám triašky, najhoršie je sadnúť si za volant a potom ked naštartujem mám síce bruchabolenie ale dá sa to, muž je taký menší nervák, vyhlásil že nemám vôbec cit a talent na šoférovanie /asi sa nechce vzdať auta/ lebo inštruktor v autoškole tvrdil že mi to ide OK, aj známy ktorých som viezla mi povedali že to nie je také hrozné, občas mi to skape alebo skáčeme ale máme dosť citlivú spojku kým si na to zvyknem asi to chvílu potrvá, šoféroavnie je pre mňa nočná mora ale už som si povedala ž enajvyšší čas aby som sa aj ja vedela dopraviť kde potrebujem bez toho aby ma tam viezol muž, to že som mala tie kondičné jazdy mi velmi pomohlo, dostala som ,,do oka,, cesty, hlavné, vedlajšie a teraz sa cítim istejšia ked idem po meste, skús tú autoškoly, dozvedela som sa tam kopu vecí a zistila som že máme v meste zopár ,,zákerných,, ciest pri ktorých by som asi dobre zachaosila keby som ich nemala prejdené, držím palce

Moj vodicak o par dni oslavi prvy rok, robila som ho v druhom mesiaci tehotenstva. Auto sme kupili az o dva mesiace, to ma manzel za volant moc nepustal, potom som uz mala vacsie brusko a bola zima, takze vobec nic. Takze v podstate sa ucim az teraz. No moj MM tiez nie je extra trpezlivy, najradsej by bol, keby som sa vsetko, co sa on ucil za 10rokov soferovania, naucila naraz. Ale to moc nejde, tak je z toho nervozny, ja mam strach zo soferovania a este aj nervy z neho. Nic extra situacia, ale aj na mna uz zacina platit, ze cim viac soferovat, tym viac si budem istejsia a pojde mi to lepsie. Ja mam problem s odhadom vzdialenosti, mame velke kombicko, takze zaparkovat priecne ani pozdlzne nedokazem, proste neviem odhadnut, aky velky obluk by som mala spravit, aby som to auto dostala tam, kam mam. Vcera som soferovala naposledy, no bola to katastrofa. Ale tiez nechcem byt zavisla na MM, tak proste musim to skusat dalej a dalej. A mozno o rok ma uz pusti niekam aj samu

keby moj MM urobil teraz to, čo spravil ked som začínala šoférovať, tak zastavím, vystúpim a odídem - a on by sa na nič nezmohol, pretože mal zlomenú nohu
Všetko to chce iba cvik a trpezlivosť a odvahu
mne pomahala v aute hudba, pravdupovediac taka agresívnejšia, aby napumpovala adrenalín a tak som sa prestala báť
držím palce

Najprv skus nieco ako trenazer napr. pc hra. Videla som dokonca video hry, ktore boli ako skutocna imitacia auta, kabina, volant, brzda, plyn.
Potom treba skusat jazdit rekreacne, bez skutocnej potreby sa niekam dopravit, aby si nebola v strese.
Inak usmevne, ja som spravila vodicak na 3 krat a teraz jazdim denne okolo 80km. Podstatne je nevzdat sa!

Ahojte,
aj ja patrím k vystrašeným " začínajúcim " šoférkam. Vodičák som si robila pred šiestimi rokmi, mala som vtedy 38 rokov,prvý rok som najazdila najviac 100 km, potom nič. Auto využíval len manžel, ktorý často cestoval.Keď dostal služobné auto, tak naše stálo v garáži dva roky . teraz začala chodiť do autoškoly aj dcéra a ja začínam odznova. Najprv som si zaplatila kondičné jazdy. Mala som úžasnú inštruktorku, ktorá mi trošku dodala odvahu, presvedčila ma , že nepotrebujem veľa kondičných jázd, že mi to ide. Teraz jazdím do práce autom , ale s manželom ako spolujazdcom. Mám neskutočný strach. Nejde mi rozjazd, zdochne mi auto, nie je to vždy, ale ten pocit , že zostanem stáť niekde na križovatke a za mnou nerváci...Hrôza.Je to ozaj len o tom, že treba veľa šoférovať ? Podarí sa mi niekedy prekonať ten strach ?
Polly , ako si na tom ?

Mne osobne pomohlo, keď som jazdila v aute celkom sama, prípadne s dcérou, ktorá sem tam iba poznamenala: "Mamina preraď, hučíš.", v žiadnom prípade
som nemohla ísť s manželom. Začala som šoférovať po devätnástich rokoch od ukončenia autoškoly, najskôr som si zaplatila dve kondičné jazdy, kde ma inštruktor upokojil, že všetko je v poriadku, len treba jazdiť a hlavne mi dal užitočné rady ohľadne parkovania. Inak autoškola bola pre mňa peklo - prvá jazda, to nás delilo len pár centimetrov od priekopy, druhá jadza už bola lepšia, lebo to bolo len pár centimetrov od dopravnej značky, no a na tretej som len zabrzdila na najrušnejšej križovatke premávku, nie a nie sa pohnúť z miesta, tak sa mi noha na plyne triasla, potom to už nejak išlo, ale na 19 rokov som zostala poznamenaná.
Mne naopak zasa pomohlo, keď som istý (dlhší) čas chodila po tej istej trase, no a na netrpezlivých a uškŕňajúcich sa umelcov som sa naučila zvysoka .... Koľko šoférov, toľko skúseností a Tebe prajem, by si sa do toho čo najskôr dostala.

ja som si urobila vodicak v 18tke a hned aj po skonceni sofarovala, prva jazda bola desna, stala som na bocnej ceste asi 20 minut co som sa bala vystartovat na hlavu, bola noc, zima, snezilo a mne skakala noha samovolne na plyne ako salena. Za mnou trubili na mna dvaja dalsi vodici, podotykam, ze hlavna cesta bola prazdna, no aj tak strach bol obrovsky prve jazdy som musela ist sama, to mi najviac pomahalo sa rozkukat, a nabrat odvahu..najlepsie je ked vas nikto nekomentuje a musite sa spoliehat sami na seba. Moja mamina (53r) si zacala teraz robit vodicak, v pondelok mala trenazer a pred trenazerom som myslela, ze od strachu odpadne zvladla to na jednotku, tak som zvedava ako bude stresovat na jazdy.. presli dva tyzdne od prihlasenia a ona je tak poctiva, ze vsetky testy uz teraz robi na 55bodov