... romantický zážitok ...

Keď som bola druháčka na strednej škole, išli sme "povinne" na lyžiarsky výcvik. Konal sa v Mlynkách. Samozrejme my, čisto dievčenská škola sme mali iba inštruktorov (rozumej-chlapov). Ale najkrajší, najmocnejší, no proste naj bol jeden jediný, prezývkou bol "Maco", už ani neviem ako sa volal. Pri výške pomaly 2 metre vážil iste aj 100 kg, preto tá prezývka. Všetkým babám sa páčil, všetky sa modlili, aby patrili do jeho družstva. V prvý deň sme nastúpili na sneh v celej paráde a výstroji a pýtali sa každej, či vie lyžovať, každá z nás po pravde odpovedala, či vie, alebo stála na lyžiach, nevie, alebo nikdy ani na lyžiach nestála. Ja som po pravde povedala, že som na lyžiach nestála. Dozvedela som sa, že budem patriť do družstva začiatočníkov a na starosti nás bude mať, kto iný ako "Maco". Srdiečko mi podskočilo v mojom šestnásťročnom telíčku až som sa zľakla, že to bolo počuť. Prvý deň sme sa na "somárskej lúčke" učili pluhovať, zastavovať a poniektoré aj padať. Na druhý deň nás Maco vzal vlekom na vyšší level, ale keďže deň pred tým bol mierny odmäk a na druhý deň prituhlo, narobili sa bubny, ktoré boli riadne zľadovatené. Ja som bola naozaj začiatočníčka a nevedela som, ako sa zachovať, keď nabehnem na onen zľadovatený bubon. Tak sa mi to aj stalo a ako som nabehla na bubon a robila v poradí už asi tretie nedobrovoľné salto, zrazu len niečo prasklo, akoby sa zlomila lyža, alebo palica. Ja som sa len modlila, aby to nebolo nič z výstroje, lebo mamička mi kládla na srdce, aby som nič nezlomila, nestratila a ani nijako inak nepoškodila, lebo výstroj je drahá a nemáme na zaplatenie tej požičanej z bratovej práce. Keď som sa už konečne dokotúľala, sedela som na ľavom boku a zapierala sa ľavou rukou o sneh, lyže boli celé, iba každá na nohe otočená na druhú stranu a aj palice boli celé, tak som si vydýchla a chcela som sa zapretím o ľavú ruku postaviť, skríkla som však od bolesti a v tom momente už bol pri mne Maco. Pýtal sa ma, či môžem vstať. Nemohla som, lebo som si až potom všimla, že obidve jabĺčka mám na nejakej zvláštnej strane nohy a ruka ma bolela od ramena až po zápästie a voľne mi visela dolu. Maco to nevedel vyriešiť nijako, iba pre mňa a ostatné baby najúžasnejším spôsobom. Keďže som mala okolo 50 kg (čo mi žiaľ ostalo až do dnes), tak mi odopol lyžiarske klipsne, aby som bola ľahšia a vzal ma do náručia, ja som aj napriek bolesti cítila závistlivé pohľady všetkých mojich spolužiačok. Elegantne so mnou zlyžoval dolu a uložil ma rovno do postele. Nijako to nepokračovalo, ale už nikdy viac ma žiaden Maco nenosil na rukách a nezlyžoval so mnou svah. Škoda, že som si nevypýtala adresu, ale vtedy bol pre mňa aj tak "starý", ja 16-ka a on mal 21, pche. Väčšinu lyžiarskeho som strávvila zabandážovaná, so zlomenou kľúčnou kosťou a vykĺbenými jabĺčkami, ale aj tak to bol zážitok s Macom, ktorý si budem pamätať do konca života... Okrem toho, dodnes si pamätám tú jeho vodu po holení, bol to za komunistov vtedy ešte nedostatkový tovar kupovaný v tuzexe, fialový Denim, kto je v mojom veku, tak to pozná, ešte ho vyrábajú, len tá vôňa je už trochu iná a môjmu manželovi sa nepáči...