Upratovanie

Mojim naozaj veľkým trápením je neporiadok a následne upratovanie.
Ja s týmto problémom bojujem už roky, a veľmi neúspešne. Stále mám pocit, že je niečo oveľa dôležitejšie, čo vôbec nepočká, ako odložiť to, čo mám práve v ruke, na svoje miesto. A tak nič nie je tam, kde by malo byť. Ani ja nie som tam, kde by som chcela byť, prečo by tam mali byť také druhoradé veci. Hlúpy dôvod.

Moje deti robia neporiadok, lebo ich nikto nenaučil, poodkladať po sebe. Napríklad také hračky. Ja som taká šťastná, keď sa spolu hrajú, dokonca nie na počítači, až sa bojím dýchať, aby som ich nevyrušila, nie to ešte okrikovať, aby nerozhadzovali veci, alebo aby po sebe poupratovali. A večer pred spaním, dlho som bola na nich sama, keď chodil manžel na týždňovky, už som naozaj nevládala nahnať ich uložiť všetko na svoje miesto. To chce veľmi silné nervy, keď mi aspoň dve deti spustia rev, že oni upratovať nebudú ... Argument môjho staršieho syna nemá chybu: „ Ja upratujem iba v sobotu.“ Moja dcéra rovnako zaneprázdnená ako ja, nezabudne dodať „Mala si nás skôr učiť upratovať, teraz keď mám dvanásť rokov sa to už nenaučím.“ Najmladší syn je tak strašne unavený, on už naozaj nevládze.

A tak sa „bordel “ zbiera a zbiera. Pribudnú k nemu ešte špinavé ponožky, ktoré syn rád večer hádže po izbe a spadnuté tričko z preplnenej stoličky a potom, potom už len bombu hodiť. Ak chcú deti povysávať detskú izbu, musia sa zahrať na popolušku, teraz už sami. A hneď spustia: To som nie ja rozhádzal, to oni ..."

V detskej izbe by sme už neporiadok mali. Keď sa k tomu pridá neumytý riad, s ktorým márne bojujem od nedele, naozaj nemám ďaleko k hystérii. Keby mi ten chaos aspoň nevadil, ale zlostí ma a veľmi, takže s tým musím niečo urobiť. Teraz opäť očakávam veľa osvedčených rád, „Prečo len ty? Všetci majú upratovať, aj deti “ Správne aj ja by som tomu bola rada, ale ako mám deti naučiť upratovať, keď to sama neviem?

A tak stojím pred ťažkou úlohou. Možno by bolo ľahšie vyliezť na Čínsky múr ako dať do poriadku byt. Stále spustím svoju zúfalú otázku: „Kde mám začať?“ a môj drahý, ktorý buď zarába peniaze, alebo robí chlapskú robotu, alebo sa venuje deťom povie: „Zaradom“. To znie tak pekne. Zmetene pobehujem z jednej izby do druhej, preložím niečo sem a niečo tam. Trochu povysávam, akože utriem prach, pozmývam podlahu. Potom hodím niečo do práčky a musím aj suchú bielizeň pozbierať a poodkladať, aby som mala kde mokrú zavesiť. Úplne bežné jednoduché veci, ktoré ma tak neskutočne bolia a trvajú mi tak strašne dlho, lebo som ako spomalený film, keď robím niečo čo ma nebaví. A to sa až hambím priznať, že som doma a nechodím do práce. Čo majú povedať zamestnané ženy.

Aby som zvládla väčšie upratovanie, ako je umývanie okien, kuchynských skriniek, kúpelne a podobne, musí ma kopnúť múza, alebo musím mať donucovací systém, napríklad návštevu. Ak sa mi to napokon podarí, som na seba veľmi hrdá a idem si k manželovi vypýtať pochvalu. Podarilo sa, manžela som si v tomto smere dostatočne vycvičila a on mi celý šťastný povie „Chválim ťa.“ Nech žije upratovanie, čo by som kvôli takejto pochvale neurobila. Ešte by som si mala vypýtať finančnú odmenu, ako by to určite urobil môj syn. A čo myslíte, ako dlho vydrží môj ťažko vybojovaný akože poriadok, pri štyroch deťoch a mne? Správne, veľmi krátko a sme opäť na začiatku.

Teraz pri mojej štvormesačnej slečne už nestíham naozaj nič. Večer som riadne vytočená, že som sa ani k riadu nedostala. Neporiadok je naozaj môj úhlavný nepriateľ a upratovanie čierna mora. Som doma strašných dvanásť rokov a jediné čo po mne vidno je "bordel". Som jediná žena, ktorá je taká neschopná? Ak poznáte aspoň jednu mne podobnú, napíšte mi, nech sa necítim tak veľmi osamelo nemožná.