Dievčatá mám 50 voľných vstupeniek na Rozprávkový festival - Rozprávkové dobrodružstvá s Stv v Bojniciach pri zámku v dňoch od 11.do 15.6 Vstupenky mám vďaka agentúre Live promotion, za reklamu na naších stránkach, časť ich putovalo Daniele a rodinám s deťmi v pestúnskej starostlivosti z okolia Handlovej, časť posielam zajtra pre Maják nádeje,tusim do Blavy - AilataN.
Listky su uz rozdane, nieco posielam este dnes, cakam na zvysne adresy, poslem v pondelok.
Naše deťúrence, kobylky, slniečka, nezbedníci, poklady, ratolesti, dediči, postrachy ..., nás nikdy nenechajú spať na vavrínoch spokojnosti rodičovskej výchovy. Starajú sa nám dennodenne o radosti, starosti, menšie či väčšie trápenia a ozaj niekedy nevieme, či máme plakať, smiať sa alebo nadávať.
Dievčatá, určite ste tu už zachytili našu debatu v článku Mami adoptujme si černoška, kde Akira navrhla aby sme my naničmamy, pomohli spoločnými silami deťom, ktoré to akútne potrebujú.
Konečne zo mňa vylezie niečo optimistickejšie. Ale aspoň v úvode ostanem verná sama sebe. Z mojich príspevkov vám je jasné, že sa väčšinou zmietam medzi únavou, zúrivosťou, tvorivou eufóriou, depkou, keď nemám nad čím špekulovať a podobnými radosťami, za ktoré si sama môžem a občas mi pomáhajú aj moje slniečka, poniektoré len cez deň, jedno aj v noci.
Služobne staršie naničmamy už vedia, že soboty sú pre mňa veľmi náročným dňom, maximálnou skúškou trpezlivosti, vždy vopred prehranou. Vysoká koncentrácia detí bojujúcich za svoje demokratické práva, manžel venujúci sa prácam okolo domu a ja snažiaca sa aspoň obed navariť a nedostať infarkt. Veľké šialenstvo, česť svetlým výnimkam. Dnes sa žiadna nekonala.
Môjmu malému vyše dvojročnému slniečku sa práve prerezáva, pravá horná dvojka. Dosť neskoro, už sme sa báli, či vôbec vylezie. Nešťastný zúbok nedá malej krásavici spávať a samozrejme tá zase mne. Občas je dieťa neutíšiteľné, tak vymyšľame kadejaké fintu fňu.
Sľúbila som vám, a možno len sama sebe, že napíšem pár slov, tu a teraz (nebudem hľadať myšlienky odložené v šuflíku), k aktuálnej téme - máj mesiac lásky. Aj keď to bude opäť len úvaha, bez akčnej zápletky alebo katastrofického scénara, možno práve tá nás dokope, aby sme na chvíľu spomalili náš každodenný šprint na dlhé trate.
Úloha mamy je najťažšou rolou v divadelnej hre zvanej Život. Privádzame na svet dieťa s bolesťou a s láskou, ale aj veľkými obavami: „Ten malý človiečik, to malé krehké vychádzajúce slniečko, je naozaj moje? Je v poriadku, je zdravé? Neberte mi ho!“ Ak ten drobček náhodou stále spinká: „Nie je hladný?“ Ak by stále len papal: „Nepotrebuje spať?“ Večne sa zmietame v pochybnostiach o tom, či všetko robíme správne, v strachu, či sa nášmu dieťatku nič nestane.
Ale aspoň v úvode ostanem verná sama sebe. Z mojich príspevkov vám je jasné, že sa väčšinou zmietam medzi únavou, zúrivosťou, tvorivou eufóriou, depkou, keď nemám nad čím špekulovať a podobnými radosťami, za ktoré si sama môžem a občas mi pomáhajú aj moje slniečka, poniektoré len cez deň, jedno aj v noci.
