Blogy používateľa

Prečo mám rada svoje hodiny?

Lebo sa na nich stretávam so zaujímavými ľuďmi. Lebo sa pri príprave na ne sama veľa vecí dozviem. Lebo mi nezakrpatieva mozog. Lebo sa mnohokrát schuti zasmejem.

Ako minule s mojou päťročnou a najmladšou žiačkou. Učím ju medzi iným ako sa povie oko. Učím ju počítať do desať. Kúsok od nej sedia mama s otcom. Tak sa rozhodnem oživiť hodinu otázkou:

- Koľko očí máte dokopy s mamou a otcom?

Nachvíľu nastane ticho. Predpokladám, že ráta. A rátať vie dobre. Zrazu sa spokojne nadýchne - porátala - a hrdo zahlási:

Bola som vyzvaná, aby som písala pozitívne veci. Toto nebude z tej kategórie ... , tak nečtajte, ak nechcete.

Keď pred šestnástimi rokmi vznikla Naničmama, bol to vlastne taký zúfaly výkrik do tmy, ešte zúfalejšej mamy štyroch detí. (  nakopla ma k tomu moja zlatá psychologička ..., som jej za mnohé vďačná. ) Jedine, čo som tu ponúkla bola vlastná nedokonalosť, nič viac nič menej.

Ja viem, v Moskve dávajú maroženoje aj pri najväčším mrazoch na ulici. U nás sa však s príchodom jesene zmrzlinárne jedna po druhej zatvárajú.

Dnes vykuklo slniečko a tak spoza okna sa zdalo teplo. Tak sme vyrazili dlhou cestou do kaviarne na kávu Rozumej dlhá cesta sa rovná 5 km. Táto konkrétna kaviareň je 200m od nášho domu.

Málo ,málo stáčí nám stačí tak málo, málo málo stačí aby slnko hrialo...a úsmev.Slová z jednej pesničky.

Tak ako je to u väčšiny rodičov, aj náš syn sa nám zdal od narodenia geniálny. Nepatrili sme k najmladším, mali sme iba jeho.

Davali sme mu všetko, čo sme si mysleli, že potrebuje. V ramci možností len to najlepšie. Drahé oblečenie, najlepšie vybavenie. Keď prišiel čas na mobil, tak najlepší možný. Časom si aj sám vedel presne povedať, čo chce. Značkové mikiny, tenisky. Však máme len jeho, dobre zarábame, prečo nie.

Ano, detská izba vie byť zdrojom nekonečných múdrostí. Škoda, že len málo z nás si to zapamätá. Ale veľa hlášok stojí fakt za to.

Traja škôlkari v jednej izbe. Rodičia ich vodia týždeň čo týždeň na angličtinu. Ten starší už druhý rok, mladší začínajú.

A tak počuť dialóg:

"Vilko, aj vy máte na tej angličtine ten komín?" pýta sa najmladší Janko.

Aký komín? Nič si nespomína. No Janko sa nedá, pani učiteľka hovorí "komín". 

Do rozhovoru sa zapoja aj rodičia. Po chvíľke pátrania a doplňujúcich otázok sa ukáže, čo je to ten komín.

Ani neviem, ako sa to stalo. Proste pár rokov dozadu sme pár krát zašli s dvoma známymi  na kávu. S jednou som sa poznala od škôlky cez základnú nášho juniora. Druhú som spoznala vďaka nej. Z náhodných káv sa časom stala Prvá streda v mesiaci. Až na malé výnimky sa stretávame pravidelne už niekoľko rokov. Trochu nás pribrzdila minulý rok korona. Tak sme sa stretli na káve aj v parku na lavičkám. Priniesli sme kávu, šálky a bavili sa tam. Sem tam sa niekto ku nám pridá, ale je to skôr výnimka. Dva krát sme boli aj v bytoch, ale to bola výnimka.