Ach, ta láska ....(študentská)!

Viete ktoré hodiny tikajú najhlasnejšie? Tie biologické! Nemusia tikať iba ženám, ktoré ešte nie sú matkami a rady by sa nimi stali. Tikajú aj takým, ktoré sú výnimkou z pravidla „ani jedna panna k maturite“ (volala sa tak kapitola v knižke Tisíc a jeden vtip, v ktorej boli také tie „kučeravejšie“ vtipy). Podľa toho kritéria tie moje už museli biť na poplach, nie že tikať.
Bola som už v polovici štúdia na vysokej škole, a nemala som ani „ozajstného“ frajera – takého, čo by ma čakával pred školou, s ktorým by som sa prechádzala ruka v ruke mestom, bozkávala pod bránou keď ma odprevadí domov po sobotňajšej diskotéke.
Študovala som popri zamestnaní, vlastne by sa dalo skôr povedať, že som bola zamestnaná popri štúdiu. Bolo to nevyhnutné zlo, ale keďže to miesto, čo mi sesternica našla bolo na „technike“, brala som to ako šancu konečne niečo na mojom úbohom milostnom živote zmeniť. To by v tom bol čert, aby som nejakého „neklofla“! Aká som smoliarka (a beznádejne „zaspatá“) som zistila veľmi rýchlo – všetci čo za niečo stáli, už mali niekoho. Keď sme mali ísť na „výjazdné zasadnutie“ do Liptovského Hrádku nijak veľmi som sa netešila – zväzácke akcie mali svoju „povesť“. Cestovali sme vlakom z Hlavnej stanice, skoro nikoho som z tej kopy ľudí nepoznala, cítila som sa trápne a nudila som sa – kým sa nezjavil ON. Všetky moje doterajšie idoly dokopy mu nesiahali ani po päty. Pristihla som sa iba pri tom, ako závidím jeho kočke.
Akcia bola presne taká, ako som očakávala – bolo to také „tekuté“ – jedna polovica súťažila v tom, kto prelej viac tekutín dole hrdlom a tá druhá v tom, s koľkými partnermi si dokáže „vymeniť telesné tekutiny“. Bola som rada, keď som sa ocitla opäť na tej hnusnej usmolenej Hlavnej stanici a v duchu som si pripravovala výhovorky, aby som sa už nikdy takejto akcie nemusela zúčastniť.
V pondelok to bolo besné, bolo treba napísať zápisnicu z toho skvelého výjazdu, spracovať všetku dokumentáciu, prinútiť tú príšeru, čo vždy zanechávala nechutné fialové škvrny na mojich prstoch vypľuť príslušný počet kópií, zabaliť ich do obálok, rozoslať na jednotlivé fakulty – vyzeralo to, že budem musieť ostať dlhšie ako mojich povinných 4 a 1/4 hod. Bola som takmer pobalená, keď niekto zaklopal. „Bodaj ťa ...., teraz sa sypeš, keď už som skoro preč!“ myslela som si v obave, že návšteva bude znamenať nejakú prácu navyše. Dvere sa otvorili a v nich stál ON! Prešiel okolo mňa s kým najokúzľujúcejším úsmevom a pokračoval ďalej k predsedovi a ja som sa zrazu prestala ponáhľať z práce, lebo som si chcela ten úsmev vychutnať ešte raz – keď bude odchádzať.
U predsedu sa nezdržal dlho, odchádzajúc ma opäť poctil mdloby spôsobujúcim úsmevom a s rukou na kľučke sa pýta: „Nejdeš na kofolu?“ Obzerám sa, že kto je ešte okrem mňa v miestnosti a počujem v hlbokom údive: „Alebo aj niečo iné...“ Hrdlo som mala tak zovreté, že som dokázal iba prikývnuť a letela som smerom k dverám ako raketa, aby si to náhodou nerozmyslel.
Zrazu, z ničoho nič, z čista jasna, ako blesk z jasného neba – bolo to tu: romantické prechádzky upršaným mestom pod jedným dáždnikom (takým s extra hlbokou, ale o to užšou strieškou, pod ktorým sa inak nedalo, ako byť nalepený jeden na druhom), vyčkávanie (nie pred školou, ale pred robotou, ktorá ale bola jeho školou), bozkávanie pod bránou cestou z diskotéky, .....
Jedného dňa nakukol na sekretariát len tak, medzi dvermi a prehodil: „Dnes ťa pozývam na večeru, počkám ťa pri škole.“ Cestou z roboty som zavarila všetky svoje mozgová závity, keď som sa pokúšala vymyslieť taký „ohoz“, aby sa hodil aj do školy a následne aj na romantickú večeru v dvojici. Prednášky som vôbec nevnímala, zato zrejme všetci prednášajúci vnímali moju duševnú neprítomnosť, lebo som celý čas „bola na rane“ a pekne si ma vychutnávali. Konečne „padla“, vyletím von a hodím sa do roztvoreného náručia. Ruka v ruke ideme na zastávku električky a na moje počudovanie nastúpime na 3 – ideme očividne k nemu na intrák – ale prečo? Keď vystupujeme, už mi nedá: „Čo tu budeme, si hovoril, že ma pozývaš na večeru?“ „No veď áno, aby si vedela, ako dobre sa o nás starajú, ideme na večeru na internát, spolubývajúci nemôže a dal mi jeho lístok, aby neprepadol, tak som ťa pozval.“ Romantika ako hrom – plná jedáleň hladných študákov a jedlo z vývarovne, obité taniere a hliníkový príbor, osvetlenie ostré ako na polícii pri výsluchu. Ale nad tanierom žiarili na mňa tie iskričky v jeho očiach a ja som mu (aj napriek kvalite jedla) odpustila.