Vianočný román 4.

Maroš pozeral na displej svojho telefónu, ktorý hlásal, že volá Nataša. Tieto situácie priam neznášal. Nevedel čo má povedať. A dlho už nevedel ako to má vlastne Nataši povedať. Bolo mu ľúto za tými chvíľami, keď boli do seba bláznivo zamilovaní. Ranilo ho, keď sa ho nezastala pred jej rodičmi, ktorí mu dávali stále najavo, že pre ich dcéru nie je dosť dobrý. Ale najhoršie zo všetkého bolo to, keď si uvedomil, že Natašu už berie skôr ako svoju spolubývajúcu, s ktorou sa skladajú na nájom. A ešte je tu samozrejme auto, ktoré splácajú spoločne. Ešte šťastie, že si to nakoniec rozmysleli s hypotékou na byt a rozhodli sa zatiaľ bývať v podnájme.
Musí to už nejako vyriešiť, lebo toto naťahovanie celej situácie nerobí nikomu dobre. On je z toho nervózny, Iveta tiež. A on sa jej ani nečuduje, tiež by nezniesol pocit, že býva s niekým iným. Vianoce by už chcel stráviť s ňou, bez zbytočného napätia a pretvárky. Ale ako to povedať Nataši? Nechce ju zraniť, ale inak to asi nepôjde. Po chvíli premýšľania vytočil jej číslo späť. Nedvíhala. Vydýchol si. Aspoň posunie ten čas, kedy jej zas bude musieť klamať.
- „Marko“ - ozvalo sa z kuchyne. Páčilo sa mu, ako ho Iveta volá. Takto mu pred tým nikdy nikto nehovoril.
- „Áno, zlatko?“
- „Rozmýšľala som, že by som Ťa cez Vianoce predstavila našim, čo povieš?“
- „No ja neviem, je to vhodné? Predsa len, Vianoce sú skôr taký rodinný sviatok a my ...“
- „Tak povedz na rovinu, že cez Vianoce chceš byť s Natašou. Ale mňa to už vážne nebaví! Mal by si sa konečne rozhodnúť a hlavne s tým niečo robiť! Ak si myslíš, že ja pôjdem na sviatky k našim, zatiaľ čo Ty sa s ňou budeš hrať na šťastných zaľúbencov, tak na to teda zabudni!“ - v očiach sa jej zaleskli slzy. Jej slzy naozaj nezvládal. Objal ju, cítil ako sa jej trasú plecia. Nie, nechce jej ublížiť.
- „Neboj sa, vyriešim to, uvidíš, už čoskoro.“
Na to odišiel do druhej miestnosti opäť zavolať Nataši. Tento krát to zdvihla. Mal chuť všetko jej povedať do telefónu, ale ona samozrejme ako vždy začala rozprávať o samých nepodstatných veciach, ako jej nechce dávať auto - pri tom nikdy neprejavila záujem, že by na ňom niekde chcela ísť. A ešte aj vtedy, keď sedel vedľa nej a ona šoférovala, tak len panikárila a len čo auto odstavila, zhlboka si vydýchla a zahlásila, že dúfa, že šoférovala naposledy. A teraz si zrazu zmyslí takmer uprostred noci, že ide k rodičom taxíkom! A samozrejme, je to jeho vina. Najväčšou iróniou sa mu v tejto chvíli zdalo to, že je vlastne len o ulicu ďalej a ani to netuší.
-„Ivet, poď, obleč sa, pôjdeme sa niekam zabaviť, čo povieš? Zajtra budeme celý deň vylihovať v posteli“. Jeho nápad sa jej pozdával. Rýchlo si utrela slzy, krásne dlhé čierne vlasy zviazala do copu. Jemný make up mala hotový o chvíľku. Ešte rifle, vypasované tričko, obľúbený parfém, ktorý ho prinášal priam do šialenstva a bola vychystaná. Toto bola jedna z vecí, ktorá ho na nej fascinovala. Jej bezprostrednosť. Keby toto povedal Nataši, tá by pomaly jedla tie svoje čipsy, ktorými sa v poslednej dobe furt napcháva a určite by povedala, že je unavená a v telke je dobrý film a mal jej to povedať skôr ... .
Cestou výťahom si venovali pár vášnivých bozkov. Len čo otvorili dvere von z vchodu, zacítili riadny vietor. Automaticky ju chytil okolo pliec a privinul si ju k sebe, aby ju ochránil. Otvoril jej dvere a pomohol nasadnúť. Nataši takto dvere nikdy nepridržiaval. Nevie prečo, nikdy ho to nenapadlo. Potom nasadol aj on a s rukou na jej stehne pomaly cúval. Obďaleč zbadal stáť nejaké dievča, ktoré malo takú vetrovku ako Nataša, dokonca ho na zlomok sekundy napadlo, či to nie je ona. No napokon sa v duchu nad touto predstavou len pousmial. Natašu by v takomto počasí nedonútilo nič, aby opustila svoju teplú izbu.