Vianočný román č. 18

Nataša stratila slová, netušila, čo má povedať. Zrazu sa cítila previnilo, ako malé dievčatko, ktoré pristihli pri úteku... Premýšľala, že utečie, no zvedavosť jej nedovolila.
- DObrý večer, švagor.
- Nebojíš sa len tak sama túlať po okolí? ALebo hádam máš konkrétny cieľ?
- Do toho ťa nič nie je!
- Ale čoby nie, sme hádam rodina.
- Rodina? Aká rodina? Dozvedela som sa o tebe len pred týždnom, videla som ťa asi raz, a to sa nazvývaš rodinou? Čo chceš?
- Potrebujem niečo vedieť, niečo o Marošovi
- Ty si jeho brat, či nie? Ty vieš o nom viac! Ale hovor, čo?
- Bude to na dlhší rozhovor, sadnime si niekde
- Sme tu sami, hovor...
- Pod ku mne, mám tu auto, chcem mať istotu, že nás ozaj nikto nepočuje.
- NIE! vykríkla Nataša, no keď pozrela na svojho švagra, začala sa báť... Tváril sa nahnevane, otočila sa, že utečie, no v tej chvíli ju zdrapil za rameno a ťahal do auta..
Pomooooooooooooooooooc kričala na plné hrdlo, no nepomohlo jej to. BOli tri hodiny ráno, ulice prázdne.
Surovo ju sotil do auta.

Maroš sa zobudilkonečne vyspatý, no trocha dolámaný, nezvyk, spať na gauči. POzrel na hodinky, ukazovali pol desiatej. Uf, to si teda riadne pospal. Všimol si, že nataša tu už nie je.. Asi šla do práce. No zrak mu padol na jej nočný stolík, kde mala nachystané veci do práce, oblečenie nepohnuté. V obývačke na stole firemný mobil a na chodbe jej kabelka s dokladmi a osobnými vecami. Stiahlo mu žalúdok... KDe, dočerta, je?