reklama

Vianočný román č. 21

Pridal/a dulka dňa 18. 11. 2012 - 22:15

reklama

V prvej chvíli si nevedela na nič spomenúť. Kde to vlastne je a prečo? Pretrela si oči a pomaly si začala vybavovať všetko z predchádzajúcej noci. Pripadalo jej to ako nejaký film a nie jej vlastný život, ktorý sa tak strašne začal zamotávať. Pozrela na hodinky. Jedenásť hodín! Veď mala byť dávno v práci. Prudko sa posadila na neznámej posteli, keď zrazu začula klopkanie na dvere. Podvedome si vytiahla paplón ešte vyššie a zakričala:
„Ďalej!“ Do dverí vstúpil Peter s úsmevom perách. Všimla si, že má kruhy pod očami a napriek tomu, že sa tváril veselo, nedalo si nevšimnúť jeho únavu.
„Ako si sa vyspala?“
„Dobre ... len, už som dávno mala byť v práci, mala by som zavolať aj Marošovi, ale nemám so sebou ani mobil. A kde vlastne sme?“
„Bóóóže to je požiadaviek hneď za rána“ zasmial sa Peter. „Vieš čo? Urobil som raňajky, poď sa najesť a potom budeme v kľude riešiť všetky tvoje ostatné požiadavky.“ Usmial sa na ňu chlapčenským úsmevom. Stislo ju pri srdci, tak veľmi jej tým úsmevom pripomenul Maroša ... . Pri pomyslení na raňajky jej zaškvrčalo v bruchu a až vtedy si uvedomila, že je vlastne naozaj strašne hladná. Keď zavrel dvere, rýchlo vyskočila z postele, obliekla si rifle, tričko, keďže na sebe mala len spodné prádlo. Automaticky siahla do vrecka nohavíc, vybrala gumičku a vlasy stiahla do copu. V kúpeľni si opláchla tvár studenou vodou, na prst vytlačila trocha zubnej pasty, ktorá ležala na umývadle a umyla si zuby. O chvíľu už sedela pri stole. Peter pripravil praženicu na slaninke a cibuľke. Skvelo voňala a ešte lepšie chutila.
„Urobím ti kávu?“
„Áno, dala by som si, ďakujem“.
„Peter, kde vlastne sme?“
„Nie ďaleko, nejakých 30 km od mesta. Tento dom patril rodičom mojej mamy. Zrekonštruoval som ho už dávnejšie.“
„Mala by som sa vrátiť, nikto nevie kde som. Ani v práci, ani Maroš a mobil som si nechala doma, nemám im ani ako zavolať.“
„Môžeš im zavolať z môjho mobilu...“ Zasmiala sa.
„To by bolo fajn, ale naspamäť neviem ani vlastné číslo, takže to mi moc nepomôže.“ Zrazu zvážnel a chytil ju za ruku.
„Nataša, ty zjavne vôbec netušíš s kým žiješ. Po istých informáciách ktoré sa ku mne dostali som usúdil, že bude lepšie, ak nejakú dobu ostanem v Thajsku. Maroš a Iveta vedeli celú dobu kde sa nachádzam, preto zrejme Iveta zanechala všetok majetok mne, asi ju hrýzlo svedomie. S Marošom sme sa dohodli, že bude firmu riadiť podľa mojich inštrukcií a mojej mame povie, že žijem. Až neskôr som sa dozvedel, že mojej mame nepovedal nič a tá sa utrápila. Firmu priviedol do krachu a aby toho nebolo málo, ešte si aj začal s Ivetou. Nedávno som sa dozvedel, že ma chce vyhlásiť za mŕtveho, zrejme chcel zdediť aj ďalší majetok. Iveta totiž po sebe nezanechala len byt, ako by sa niekto mohol mylne nazdávať, ale aj veľmi slušnú sumu na účtoch, ktoré boli moje a z ktorých sme mali začať žiť po mojom návrate. Vedel o nich aj Maroš. Bol som vtedy u vás, potreboval som si zobrať materiály ohľadne firmy a mojich účtoch, ktoré mi Iveta odkázala. Aspoň to jej slúži ku cti, že sa ich ani nedotkla a urobila všetko preto, aby som ich dostal aj v prípade, že by sa jej niečo stalo. No zjavne netušila, aký je Maroš prefíkaný.“ Odmlčal sa. Nataša na neho prekvapene pozerala, po tvári jej stekali slzy. Nevedela čo si má o tom všetkom myslieť.
„Prosím ťa, odvez ma domov“ povedala slabým hlasom.
„Samozrejme, nebudem ťa tu držať nasilu, ale vo vlastnom záujme skús porozmýšľať nad tým, čo som ti povedal.“ Keď sa Nataša postavila, zakrútila sa jej hlava a keby ju Peter nezachytil, spadla by rovno na zem.


reklama

reklama

balalajka, Po, 19. 11. 2012 - 05:57

:-O :-O :-O skvelééééé (clap) (clap) (clap)

de-ni, Po, 19. 11. 2012 - 08:45

Dulka super (y) . Hneď mi napadlo pokračovanie.

mnnaaauuu, Po, 19. 11. 2012 - 10:53

(sun) supeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeer

dulka, Po, 19. 11. 2012 - 12:11

Ďakujem dievčatá :-)

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama