Vianočný román č. 26

Barman prekvapene pozrel na čašníčku:
- Počula si, čo povedala?
- Počula... nič nezvyčajné... že by pre neho aj vraždila. KOlko tu máte takých sklamaných láskou?
- NIE, ona povedala, - a ja som pre teba vraždila"
- Ale, Luky, prosím ťa, neblázni... Už ti z tých rečí, čo sa šíria po bare,a si preskakuje..
- Hm, rád by som si to povedal aj ja..... Lenže... dáva to zmysel, predsalen by som mal zavolať políciu..
- Načo, aby tu brali nejakú totálne na mol opitú ženskú?
- Nevieš, kto to je? Je to MIRA, tá Mira, ktorá tak šalela za Marošom... Áno, za tým Marošom, ktorý mal milenku Ivetu - tú zavraždenú
- No rob, ako chceš, aj ked mne sa to zdá blbé.

Na polícii zavládlo dusno. Maroš nevedel, či má ujsť, alebo kričať, alebo všetko zapierať. Stál zoči voči svojmu bratovi, pri ktorom tajne dúfal, že je naozaj mrtvy. PRečo sa tu teraz zjavil? Teraz, ked sa mu konečne podarilo zbaviť Ivety?
- Vitaj, braček, netešíš sa, že ma konečne vidíš?
- Ja... ja... Nataša, zoznám sa, to je môj brat.
- VIem, my sa poznáme, všetko viem... aj to, čo si mi ty za celé obdobie nepovedal.
- Ale hádam by si mu neverila, večne iba klamal, vymýšľal
- Maroš, dosť! Stačilo to divadlo! Aspon to nezapieraj!
Maroš pozrel Nataši do očí a videl, že je koniec . Že nech povie čokoľvek, už mu to neuverí. Potom sa pozrel do očí svojho brata, kde videl hnev. A možno aj smútok. Mal sto chutí zmiznúť, no nedalo sa. Pred ním policajti, za ním SBS-ka. Zahľadel sa na otvorené okno a rozbehol sa k nemu...