Vianočný román č.20

" Vieš čo? Začneme inak. Volám sa Peter a som Marošov starší brat. Čo by som ti o sebe povedal? Hmmm ... ono sa to ťažko ukladá život do pár viet. Normálna rodina. Mama, otec a ja. Nejak veľké hádky či problémy som doma nepostrehol, len zrazu niekde v puberte som zistil, že mam brata. Jasné, že som bol naň zvedavý, však kto by nebol, ale mali sme taký vlažný vzťah. Nejak veľmi sme sa nestýkali. Rodičia mi nebránili, keď som ho vyhľadal, ale zas, ani nejak sme spolu netrávili čas.... Po vyške som začal robiť u otca a spoznal som Ivetu. Robila kaderníčku a bola fantastická. Keď som si kúpil prvý byt, Iveta sa nasťahovala a ja som bol taký zabuchnutý, že som súhlasil so svatbou. Iveta bola mladučká. Mala devätnásť, ja dvadsaťšesť a Maroš maturoval. Potom zomrel otec. Firma sa trochu otriasla v základoch, ale podarilo sa mi zachrániť aspoň jej časť. Podnikal som v stavebníctve. Pred 8mimi rokmi to bolo zlatá baňa na peniaze, každý chcel bývať vo svojom, novom, modernizovanom. Nie ako teraz, keď je problém vyžiť. No ... tak sme šli na oneskorenú svadobnú cestu, ako zobral som aj môjho podareného bratríčka, ktorý nastúpil na vysokú. Otec kým žil mi kládla na srdce, aby sme sa mali vždy radi, že iného brata nemám, aj keď nemáme spoločnú mamu ... sme vraj aj tak bratia. Ale mal to tuším pripomenúť aj Marošovi. Zobral si na tú dovolenku do Thajska aj takú pipku, tuším Mira sa volala. No a čo dodať. Keby niekto vtedy vedel, čo má prísť, tak by tam určite nikdy nešiel. Prišlo tsunami .... nebudem ťa otravovať podrobnosťami, je to na dlho. Myslím, že ťa táto časť mojeho života ani veľmi nezaujíma, však? Záver je len taký, že ja som ostal tam ... dlho som tam žil a oni sa bezo mňa vrátili. Keď som sa nedávno vrátil, zistil som, že ani mama už nežije. Vraj zomrela krátko po mojom zmiznutí. Vraj jej otcova a moja smrť ako sa povie, zlomila srdce. Napriek všetkému otca veľmi milovala. No teraz som tu a chcel by som nazad od Maroša to, čo evidentne využíval a zneužíval odkedy som sa pre neho a zvyšok rodiny stal nezvestným."
Nataša počúvala bez slov. Wau. Toto je niekto kto prežil tsunami? Ale keď ho tak počúvala, jeho zasiahla iná vlna ako tá oceánska.
" Chceš ?" Otrčil jej balíček s cigaretami.
" Hej, potrebujem si po tomto zapáliť." Na chvíľku jej tvár osvietilo svetielko z konca cigarety. Tak o tomto neznámom skorošvagrovi nemala ani tušenie.
" A čo je to TO, po čo si si prišiel? Maroš spomínal nejaké stratené dokumenty, že nás niekto vykradol..."
Peter potiahol z cigarety. Získaval čas na rozmyslenie, koľko toho Nataši môže povedať. Veď vlastný chlap jej o ňom nič nepovedal, prečo by mal on?
" Vieš čo švagrová?" Položil jej teplú dlaň na ruku.
Pridusene sa zasmiala.
" Vieš, ja som ani neni tvoja švagriná. My sme partneri, nie manželia."
" Ten idiot si ťa ani nezobral?" Pohŕdavo vyfúkol dym až pred jej nos. Nevedela, či sa má uraziť, či k tomu niečo povedať.
" Dovoľ, ako vieš, že ja sa chcem vydávať? Do toho ťa vlastne nič."
" Každá baba sa chcem. Ale ja viem, prečo to urobil. Niečo ti ukážem, dobre?" Bolo rozhodnuté. Ak jej Maroš nedôveroval natoľko, aby si ju vzal a popritom ju ešte podvádzal, Nataša bola tá pravá osoba, ktorú Peter potrebuje dostať na svoju stranu.
" Ale ..." chcela namietať. Vlastne ani nevedela čo. Bol to presne Maroš, kto sa bránil všetkému osobnejšiemu. Predstaviť ju rodičom, zobrať na rodinnú oslavu, zobrať sa, mať dieťa ... Niečo na tom všetkom bude. Len zarážajúce, že musel jej oči otvoriť cudzí človek. Zvláštne bolo aj to, že sa s ním necítila zle. Mala by sa asi báť, veď čo ak ide o nejakého psychopata, ale ona po tom celom vypätí cítila úľavu a pokoj.
" Tak nie? Chceš sa vrátiť domov? Len slovo, ja nebudem robiť na teba žiaden nátlak."
" Nie, dobre. Poďme." Sama sa nespoznávala. Otvorila dvere a vyhodila von zvyšok z cigarety. Zapla si bezpečnostný pás a s dôverou pozrela na vlastne cudzieho človeka.
Veď už horšie to asi ani nemôže byť. A možno pochopí a nájde to, čo jej chýba do puzzle vzťahu s Marošom a nájde kľud.
Peter pootočil kľúčom v motore.
" Vzadu je deka, hoď ju cez seba, lebo sa tuším klepeš."
V skutku to chvenie ani nebolo od zimy, skôr nervového pôvodu, ale Nataši dobre padla taká starostlivosť od niekoho. Už celé týždne sa točila len a len okolo Maroša a jeho sveta. A ona ... nikto sa nestaral ani či dýcha. A tento mladý muž jej ponúkal toho evidentne viac. Minimálne vysvetlenie a teplo deky. Zahrabala sa do nej a buchot kolies o asfaltové bloky cesty z mesta ju rýchlo uspali.
Zobudila sa až na prenikavé svetlo, ktoré sa predieralo cez žaluzie...